Majiteľ Slovnaftu nestíha rátať miliardy, embargo sa odkladá

Ekonómovia, politici a centrálni bankári sa pozerajú na cenu ropy a hovoria si, že ten koniec sveta nakoniec nenastal. Cena ropy je niečo vyše sto amerických dolárov za barel, nové rekordy nepadli a zdá sa, že všetko sa stabilizovalo. Je to však len falošné zdanie.

Ak by cena ropy Brent rástla rovnakým tempom ako rastie cena benzínu a nafty, stála by 170 až 200 dolárov za barel. Ak by kopírovala rast ceny leteckého benzínu, tak by stála až takmer 300 dolárov za barel.

Za normálnych okolností sa ceny ropy a palív pohybujú približne rovnakým smerom. Ak stúpa cena palív, rafinérie ich chcú vyrobiť viac, a na to potrebujú viac ropy. Vyšší dopyt rafinérií preto dvíha aj cenu ropy, no platí to aj naopak.

Trh s palivami? Len odtiaľ potiaľ

V súčasnosti však nežijeme normálne časy, cena ropy sa od ceny palív odpútala. Zatiaľ čo ropa Brent sa nachádza 20 percent pod tohtoročným vrcholom, ceny palív v máji prepisovali rekordy. Áno, ropa je lacná pre rafinérie, nie pre motoristov.

Prečo teda nefunguje trhový mechanizmus a rafinérie nedopytujú viac ropy, aby vyrobili viac palív? Pretože narazili na veľkú bariéru vlastných možností. Nízke marže, ekologické tlaky a nakoniec aj pandémia covidu-19 presvedčili energetické spoločnosti, že ak chcú zarábať, musia investovať do iného biznisu, než do výroby fosílnych palív.

Výroba palív v Európe bola už dlho pred pandémiou nie práve lukratívnou záležitosťou. Marže boli nízke, rafinérií zasa zbytočne veľa a konkurencia moderných rafinérií na Blízkom Východe či v Ázii vysoká.

Tlak na zníženie emisií a očakávanie čoraz nižšieho dopytu po fosílnych palivách donútili energetických gigantov zmeniť podnikateľský model.

Príchod pandémie nového koronavírusu a úplné zrútenie dopytu po palivách ešte viac utvrdili energetické spoločnosti v presvedčení, že tradičným rafinériám zvoní hrana a prechod na alternatívny biznis treba urýchliť, lebo v opačnom prípade transformáciu na zelenú ekonomiku neprežijú.

A tak tradičné rafinérie začali zhasínať, niektoré sa prekonvertovali na biorafinérie a integrujú spracovávanie biomasy na palivá, chemikálie a energiu. Objavujú sa hlavne v Belgicku a Holandsku. Niektoré rafinérie sa však už pred pár rokmi stali úplne zbytočnými, majitelia ich nedokázali ani predať, a tak ich zatvorili.

Napríklad spoločnosť Shell v roku 2020 oznámila, že do roku 2025 plánuje predať osem zo 14 rafinérií v Európe a USA. Pre tri z nich nenašla kupcov, a tak ich plánovala zatvoriť. Situácia bola zúfalá a vyhliadky ešte horšie.

Výsledkom napokon je, že kapacita rafinérií postupne klesá. Začalo sa to v roku 2021 a deje sa to nielen v Európe, ale aj na globálnej úrovni.

Kapacity, ktoré spracovávali 1,6 milióna barelov ropy denne, sa premenili na biorafinérie alebo sa úplne zatvorili. Pribudlo aj 0,8 milióna kapacity nových rafinérií.

Zatiaľ čo kapacita rafinérií klesá, dopyt, a to hlavne po nafte, je stále veľmi vysoký. To nečakal asi nikto. Do toho prišla ešte vojna na Ukrajine a embargo na ruskú ropu a palivá.

Zvyšovanie produkcie ropy pomôže len rafinériám

Keďže palív je málo a rafinérie nemôžu odobrať oveľa viac ropy, cenová rovnováha na trhu s palivami sa úplne „vymkla z kĺbov“. Táto situácia prináša niekoľko paradoxov. Výzvy na zvýšenie produkcie ropy sú v podstate zbytočné, pretože aj keby stála ropa menej, získajú na tom hlavne rafinérie, nie motoristi. Lacnejšia ropa neznamená viac palív.