Ľudia sú nešťastní, keď susedia zarábajú viac. Prečo sú najšťastnejšie krajiny rovnostárske?

Krajiny s vysokým HDP na obyvateľa bývajú šťastnejšie. Pohľad na Happinex index 2024 ukazuje, že väčšina štátov v prvej dvadsiatke najšťastnejších krajín sveta sa nachádza aj medzi najbohatšími krajinami.

Má to však háčik, na ktorý poukázal ekonóm Richard Easterlin v 70. rokoch minulého storočia. Podľa jeho prieskumov medzi rokmi 1946 až 1970 sa HDP na obyvateľa v USA zvýšil o 65 percent, no celkové prežívanie šťastia stagnovalo. Čo platí pre krajiny, neplatí pre jej obyvateľov.

Aké faktory definujú šťastných obyvateľov? Aj index Better Life, ktorý zostavuje OECD, ukazuje, že na prvých priečkach spokojnosti so životom sa umiestňujú severské krajiny ako Fínsko, Island, Nórsko, Holandsko, Dánsko a Švédsko, ktoré majú svoje špecifiká.

Naopak, na jeho konci sú štáty ako Turecko, Kolumbia, Mexiko, Brazília či Grécko. Napriek tomu, že ide o atraktívne dovolenkové destinácie, ľudia v nich nie sú šťastnejší. Chladné severské krajiny poskytujú niečo, čo štáty s krásnymi plážami nemajú.

Chladnejšia klíma môže podporovať vyšší ekonomický rast, čo je do určitej miery pravda, no nevysvetľuje to pozíciu Spojených štátov v rebríčku. V HDP na obyvateľa sa USA nachádzajú v prvej desiatke krajín sveta, no v prežívaní šťastia výrazne zaostávajú. V najnovšom rebríčku Happinex index 2024 sa nachádzajú na nelichotivom 23. mieste.

R. Easterlin má jednoduché vysvetlenie, ktoré prezentoval v knihe „Lekcie ekonóma o šťastí“. Ukázal, že ostatné faktory môžu byť ešte dôležitejšie ako rast HDP. Ekonóm prišiel s teóriou, ktorú neskôr potvrdili aj viacerí sociológovia či psychológovia.

Pri pocite šťastia totiž nejde o absolútny príjem, ktorý jedinec dosahuje, ale o relatívny príjem voči ostatným jedincom v spoločnosti. Človek šťastie prežíva tým silnejšie, čím viac rastie jeho príjem v porovnaní s ľuďmi okolo neho. Naopak, ak jeho príjem relatívne klesá, cíti sa menej spokojný.

Túto teóriu potvrdil aj sociológ Samuel Stouffer a ďalej rozpracoval Robert K. Merton. Nazvali ju relatívnou depriváciou, keď nespokojnosť medzi ľuďmi vzniká na základe porovnávania s ostatnými. A to sa zďaleka nemusí týkať len príjmu, ale aj sociálneho postavenia či vlastníctva.

Vedci rôznorodosť príjmu v populácii nazývajú príjmovou disperziou. Krajiny, kde je príjmová disperzia vysoká, ako v Spojených štátoch, spokojnosť chudobnejšej časti obyvateľstva klesá. Ľudia sa neustále porovnávajú s najbohatšími jedincami, čo ich nerobí šťastnými.

Naopak, v severských krajinách je disperzia jedna z najnižších na svete. Všetci majú približne rovnaké príjmy, o čo sa postaral daňový systém. Ľudia tak vo všeobecnosti nemajú pocit, že sú chudobnejší a preto sú aj šťastnejší.

To však nie je jediné špecifikum Škandinávie. Spoločnosť sa formovala v časoch ťažkých životných podmienok, čo malo za následok silnú sociálnu spolupatričnosť. Aj preto do súčasnosti pretrváva robustný sociálny systém, ktorý každému zabezpečuje určitý životný štandard.

Človek sa nemusí báť o rýchlu stratu príjmov či strechy nad hlavou. Rozvinutá sociálna sieť, vysoká dôvera v komunitu, štát a verejné inštitúcie – to všetko znižuje životný stres, čo sa prejavuje prežívaním šťastia.

Príklad severských krajín ukazuje, že vláda môže výrazne prispieť k zvýšeniu šťastia programami, ktoré podporujú vysokú zamestnanosť a sociálne štandardy, píše R. Easterlin. Situáciu porovnáva s východoeurópskymi krajinami, ktoré pri ekonomickej transformácii čelili veľkému prepúšťaniu, strate istôt a hodnoty vlastnej práce.

Následky je stále cítiť napríklad vo východnom Nemecku, ale aj na Slovensku, kde aj po vyše 30 rokov od pádu socializmu ľudia prežívajú nespokojnosť. Tá sa viaže aj na porovnávanie so situáciou na Západe, ktoré príjmovo obyvatelia stále nedobehli. Ale aj na porovnávanie voči susedom, z ktorých niektorí predsa len zbohatli príliš rýchlo.