„Šťastie si za peniaze nekúpiš, no peniaze ti pomôžu cítiť sa pohodlne, keď ti je mizerne,“ povedala americká autorka a politička Clare Boothe Luceová v roku 1938. Jej cynický výrok znie síce vtipne, no nezodpovedá realite.
V rovnakom čase ako ho vyslovila, začali totiž vedci na Harvardskej univerzite sledovať faktory, ktoré môžu viesť k šťastnému životu v jednej z najdlhších štúdií v histórii trvajúcej do dnešných dní. Zistili, že peniaze a bohatstvo hrajú v živote človeka veľkú rolu, nie však jedinú.
Výsledky štúdie potvrdili aj viacerí psychológovia. Jedným z nich bol nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, nedávno zosnulý Daniel Kahneman. Odborník na behaviorálnu ekonómiu a kognitívnu psychológiu potvrdil, že vyšší príjem zvyšuje spokojnosť so životom. Avšak iba do určitej miery.
Podľa neho totiž existuje hranica príjmu, ktorej prekročenie zarovnáva krivku šťastia. V Kahnemanovej dobe išlo o úroveň 75-tisíc dolárov ročného príjmu, po ktorej sa spokojnosť človeka zvyšovala už iba minimálne.
Neskoršie štúdie však ukázali, že s novými peniazmi pocit šťastia predsa len rastie. Matthew Killingsworth nedávno dokumentoval, že milionári a miliardári bývajú omnoho šťastnejší ako ľudia zarábajúci menej.
Keď kvantifikoval výsledky na mierke od nula do sedem, zistil, že milionári hodnotili prežívanie života hodnotou vyššou ako 5,5, ľudia s príjmom okolo 100-tisíc mu dali hodnotu 4,6 a ľudia zarábajúci menej ako 30-tisíc dolárov iba hodnotu 4.
Rozdiel vo vnímaní šťastia medzi strednou triedou a vyššou triedou je „gigantický“, povedal M. Killingsworth. Z toho vyplýva, že ak majú byť ľudia šťastnejší, potrebujú viac peňazí. A najviac peňazí potrebujú tí najchudobnejší. Aj preto získal pojem univerzálny základný príjem na obľúbenosti nielen medzi ľavicovými politikmi, ale aj ekonómami.
Pocit šťastia ľudí totiž ničia obavy o schopnosť uživiť seba a svoju rodinu. Zabezpečenie určitej úrovne základného príjmu preto dáva ľuďom šancu, aby boli omnoho šťastnejší. Ide však o veľmi nákladnú politiku. Aj preto sa testovala iba v limitovaných štúdiách.
Prednedávnom výsledky jednej z kľúčových štúdií zverejnil americký NBER. Ide o prestížny inštitút, ktorý okrem iného rozhoduje o tom, či sa americká ekonomika dostala do recesie. Výsledky jeho štúdie, ktoré sa považujú za vysoko dôveryhodné, však doslova šokovali.
V roku 2020, keď sa so štúdiou začínalo, demokratický kandidát Andrew Yang navrhoval tisíc dolárov za mesiac ako „dividendu slobody“, ktorá podporí záujem ľudí nájsť si prácu a zvýšiť podnikavosť. Výsledky štúdie však jeho predpoklady ale nepotvrdili.
Štúdia NBER po tri roky garantovala univerzálny základný príjem tisíc dolárov tisícke ľudí s nízkymi príjmami. Okrem nich vytvorila aj kontrolnú skupinu, kde ďalších 2-tisíc ľudí dostávalo odmenu 50 dolárov mesačne, s ktorou sa skupina prijímateľov základného príjmu porovnávala.
Po troch rokoch sa zistili nemilé skutočnosti. Ľudia, ktorí základný príjem dostali, zvýšili svoje voľnočasové aktivity na úkor práce. Začali tak pracovať menej, v priemere o vyše hodiny do týždňa. Ich zamestnanosť taktiež klesla, a to o dva percentuálne body.
Čo je však horšie, ich celkový príjem klesol. Miesto toho, aby si našli novú prácu alebo viac podnikali, ich aktivita bola v tejto oblasti nízka. Naopak, v porovnaní s kontrolnou skupinou ich príjem poklesol o 1 500 dolárov ročne.
Štúdia zistila, že základný príjem participantov výrazne znížil ich príjmy, pretože „na každý prijatý dolár celkový príjem domácnosti bez sociálnych dávok klesol najmenej o 21 centov a celkový individuálny príjem klesol najmenej o 12 centov“.
Výsledky štúdie nepotvrdzujú, že by základný príjem mal potenciál zlepšiť životnú úroveň príjemcov. Ich efekt je na ekonomiku skôr negatívny, nehovoriac o štátnych financiách.
