Od pondelka sa v americkej Kalifornii zvyšuje minimálna mzda zamestnancov pracujúcich vo fast foodovom sektore. Odhaduje sa, že až 80 percent z pol milióna pracovníkov si výrazne polepší, keď hodinová sadzba sa zvýši z úrovne 16 na 20 dolárov. Mimochodom, na Slovensku je minimálna mzda na úrovni 4,5 eur na hodinu.
Americkí zamestnávatelia však majú z tohto kroku hlavu v smútku. Ročné náklady v sektore sa ním navýšia o miliardy dolárov, čo je pri nízkomaržovom reštauračnom biznise zásadný problém. Aj keď veľké reťazce dosahujú slušné zisky, väčšina jednotlivých prevádzok funguje na báze franšízy, ktorú vlastnia malí podnikatelia.
Ochrana minimálnej ziskovej marže je otázka ich prežitia. A tak sa očakáva, že reakciou bude navyšovanie cien pre zákazníkov. Je však otázne, do akej miery budú ochotní vyššie ceny akceptovať. Už teraz, a to napriek slušnému hospodárskemu rastu, trpia nízkopríjmové skupiny, ktoré fast foody bežne využívajú.
Je pravdepodobné, že pri snahe popasovať sa s vyššími nákladmi práce, podnikatelia siahnu po znižovaní prevádzkových hodín, znižovaní počtu zamestnancov a zastavení náborov. Podnikatelia, ktorí na to majú, sa budú snažiť investovať viac do robotizácie a automatizácie, čím z dlhodobého hľadiska opäť utrpí trh práce.
Buffettove riešenie
Kým vyššia minimálna mzda sa javí ako politicky atraktívne riešenie v mnohých štátoch, od Kalifornie až po Slovensko, prináša so sebou ekonomické problémy. Warren Buffet v roku 2016 varoval pred ustanovením nerealistických úrovní minimálnej mzdy, ktorá by mohla spôsobiť vyčlenenie miliónov ľudí z trhu práce. Ide najmä o nízko kvalifikovaných pracovníkov, ktorých benefit pre podnikateľa je menší ako náklady v podobe minimálnej mzdy.
„Ak mi poviete, že musím viesť firmu, ktorá v mnohých odvetviach platí 15 dolárov na hodinu, budem zamestnávať menej ľudí ako predtým,“ povedal W. Buffett. Napriek tomu však problému nerovnomerného rozdelenia príjmov rozumie a tvrdí, že „musíme zabezpečiť, aby v bohatej krajine mal každý, kto je ochotný pracovať 40 hodín týždenne, slušné živobytie“. Miesto minimálnej mzdy ale navrhuje iné riešenie.
Ide o daňové úľavy či príspevky, ktoré dokážu zvýšiť príjem nízko zarábajúcich pracovníkov bez toho, aby narušili rovnováhu na trhu práce. Zamestnancovi sa tak môžu buď odpustiť dane, alebo dokonca môže získať podporu od štátu, aby kombinácia jeho mzdy a príspevkov bola na úrovni sumy minimálneho príjmu, ktorú cieli štát. Obdobu tohto riešenia navrhoval aj Richard Sulík vo forme daňového bonusu.
Slovenské riešenie
Kým pre ekonomiku by pri zavedení takéhoto riešenia išlo o pozitívnu správu, pre vládu o správu negatívnu. Dobre ju dokumentuje príklad Slovenska, kde sa v súčasnosti vláda snaží zákonom zvýšiť minimálnu mzdu. Po novom má byť najnižší zárobok na úrovni šesťdesiatich percent priemernej mzdy spred dvoch rokov. Aktuálne platí ešte hranica 57 percent.
Napríklad, bezdetný zamestnanec pracuje za aktuálnu hrubú minimálnu mzdu 750 eur. Takto platená pracovná sila firmu po zaplatení všetkých daní a odvodov vyjde na 1 014 eur. Samotný zamestnanec v čistom dostane len 616 eur. V roku 2027 má byť minimálna mzda 969 eur. Vtedy budú mesačné náklady firmy 1 310 eur a čistá mzda 769 eur. Štát na očakávanom zvýšení minimálnej mzdy zarobí 269 eur a zamestnanec len 153 eur.
Zvyšovanie minimálnej mzdy je spôsob, pomocou ktorého vláda hádže náklady svojej sociálnej politiky na plecia zamestnávateľov, hoci tým utrpí trh práce a najmä najmenej kvalifikovaní zamestnanci. Na Slovensku sa táto disproporcia už prejavuje v najchudobnejších okresoch a krajoch, kde sa firmám s nízkymi maržami neoplatí zamestnávať za minimálne mzdy. Následne tam vznikajú štrukturálne vysoké miery nezamestnanosti, čo štát v konečnom dôsledku stojí násobne viac.
Navyše, vláda na vyššej minimálne mzde získa, keďže sa pomocou nej zvýšia jej daňovo-odvodové príjmy. Štát tak zarobí dvakrát – politicky aj finančne. Čím vyššia minimálna mzda, tým väčšie príjmy štátu od firiem zamestnávajúcich zhruba 200-tisíc pracovníkov.
Skutočné riešenie
Prosperujúca krajina si vyžaduje sociálnu a politickú stabilitu. Jej podmienkou je fungujúca ekonomika a rast životnej úrovne. Častokrát ale hospodárstvo nejde takým smerom, ako by ľudia chceli. Preto je potrebné, aby štát ovplyvňoval životnú úroveň najzraniteľnejšej časti obyvateľstva. A miesto populistickej politiky siahol po skutočných riešeniach.
Nie je nimi nič iné, ako vyššia alokácia výdavkov na podporu sociálnej politiky. Vláda si sama môže nastaviť komu, a akým spôsobom chce pomáhať. Nesie však za to zodpovednosť vo forme nutnosti šetriť niekde inde. Ak takéto riešenie politici ignorujú, sami budú znižovať ekonomický rast a tým aj polarizovať spoločnosť. Na druhej strane budú mať o motív menej, aby hospodárili s verejnými prostriedkami efektívne. Voľba je jednoduchá: win-win alebo lose-lose pre každého.
