Jedna americká univerzita získala na olympiáde viac medailí ako krajiny V4 spolu

Slovensko vďaka jedinej bronzovej medaile obsadilo v medailovom hodnotení krajín zdieľanú 84. pozíciu. Najskôr dobrá správa: v Paríži štartovalo približne 200 krajín, polovica z nich nezískala žiadnu medailu. To znamená, že Slovensko sa v rebríčku úspešnosti umiestnilo v prvej polovici štátov. To už znie lepšie. Ibaže tu sa vymenovanie pozitív končí.

V médiách rezonovala informácia, že rovnako úspešný ako Slovensko bol aj tím utečencov. Toto je však iba čiastočná pravda. Utečenci získali v Paríži oveľa viac medailí, mnohí však už mali na sebe dres svojej novej domoviny. To je aj príbeh Sifan Hassanovej. Víťazke ženského maratónu sa dostalo na hrách najväčšej pocty, dekorovali ju až počas záverečného ceremoniálu. Celý svet tak mohol sledovať, ako na jej počesť hrá holandská hymna.

K úspechu jej na sociálnej sieti blahoželal aj nacionalistický politik Geert Wilders, ktorý je známy protiimigračnými a protimoslimskými postojmi. S. Hassanová, ktorá mala počas ceremoniálu na hlave hidžáb, odkazuje svojim príbehom, že imigrácia (najmä talentov) pomáha. V súčasnosti 31-ročná pretekára ušla z Etiópie v 15 rokoch, keď hľadala svoju budúcnosť v utečeneckom tábore. Na šport nemyslela, chcela byť zdravotnou sestrou. Vďaka tomu, že objavili jej talent, doniesla do Holandska z dvoch posledných olympiád už šesť medailí.

Hľadá sa talent

Športový úspech Holandska je v mnohom zaujímavý. S 15 zlatými a celkovo 34 medailami sa umiestnili na šiestom mieste v rebríčku krajín. Medzi top desiatkou najúspešnejších štátov je Holandsko najmenšie, no predbehlo aj Spojené kráľovstvo, Južnú Kóreu, Taliansko i Nemecko. Viaceré z týchto štátov vďačia za svoje medaily aj migrantom. No nielen im. Kľúčom je schopnosť odhaliť talent.  

Presne tak to robí Holandsko. Potvrdením je ďalšia trojnásobná medailistka - šprintérka a prekážkarka Femke Bolová. V detstve si vyskúšala viacero športov a systém dokázal odhaliť, kde je jej najväčší talent.

Zaujímavé je, že F. Bolová i S. Hassanová majú prečo zaujať aj priaznivcov česko-slovenskej atletiky. S. Hassanová v Paríži napodobnila úspech Emila Zátopka z roku 1952, keď získala medailu nielen v maratóne, ale aj na 5- a 10-tisíc metrov. F. Bolová zas pokorila 40-ročný halový rekord Jarmily Kratochvílovej na 400 metrov. Práve v kontexte minulých úspechov je účinkovanie Čechov i Slovákov sklamaním. Päť českých medailí je v porovnaní s jednou slovenskou úspech, ale aj najmenší počet od osamostatnenia.

Napríklad v atletike získali jedinú medailu - bronz zásluhou Nikoly Ogrodníkovej. V rovnakej disciplíne sa však môže Česko čiastočne pýšiť aj zlatom. Víťazná Japonka Haruka Kitagučiová totiž trénuje s českým trénerom a žije v Česku. Na otázky novinárov sa dokonca snaží odpovedať lámanou češtinou. Toto je dôležitý odkaz olympiády. Ak je atlétka jednej z ekonomicky najvyspelejších krajín ochotná presťahovať sa do Česka, svedčí to o tom, že naši západní susedia majú čo ponúknuť.  Aby to bolo ešte zaujímavejšie, H. Kitagučiová sa nepreťahovala do Prahy, ale do 11-tisícového mestečka Domažlice. Aj desiatky tisíc slovenských študentov na tamojších univerzitách potvrdzujú, že Česko vie rozvíjať talent.

Jedna škola verzus V4

H. Kitagučiová nie je jediná, ktorá svoju krajinu vyniesla na Olymp vďaka inému štátu. Dve cenné šprintérske medaily doniesla do Svätej Lucie Julien Alfredová. Svoj talent však nerozvíjala doma, ale na americkej univerzite, konkrétne v Texase. Všeobecne je akademická pôda v USA dôležitou základňou pre rozvoj talentu, vrátane toho športového. Napríklad prestížny Standford sa hrdí 39 medailami z Paríža, z toho 12 zlatými. Pre porovnanie celá V4 získala spolu 35 medailí. Jedna univerzita tak dokáže viac, ako štyri vyspelé stredoeurópske krajiny dohromady.

Slovensko občas skúša importovať talent, no ide o nesystémové kroky. Zápasník Tajmuraz Salkazanov mal byť adeptom na medailu, nakoniec mu to nevyšlo. Anastasia Kuzminová či David Musuľbes boli v tomto smere úspešnejší. No všetkých troch spája, že Slovensko poskytlo podmienky hotovým športovcom. Väčšina zahraničných krajín profituje najmä z toho, že dokáže nájsť talent a podporiť ho pri jeho rozvoji. Od identifikácie talentu k olympijskej medaile sú dlhé roky.

Aj preto je absurdné vyčítať neúspech na olympiáde čerstvo vytvorenému ministerstvu športu. Aj keby tam boli najlepší manažéri sveta, za rok nedokážu dohnať stratené roky. Druhá vec je prognóza, že ministerstvo športu ani dlhšom horizonte veľa nezmení.

Problém slovenského športu je zrkadlovým odrazom problémov školstva. Máme problém identifikovať a podporovať talenty. Ani neúspešný príkaz na tri hodiny telesnej výchovy, s ktorou prišli poslaneckí partizáni v minulom volebnom období, by nič nezmenil. Učiteľ by hodil deťom futbalovú loptu, lebo z nejakého dôvodu to sa považuje za telesnú výchovu a necvičiaca polovica triedy by sedela na lavičke. Kým sa nezmení školstvo, nezmení sa ani šport. Dá sa to ilustrovať na príklade sociálnej vylúčených komunít. Ak ich štát dokáže začleniť, bude viac kvalifikovaných rúk a aj viac športových úspechov.  

To, samozrejme, neznamená, že treba čakať na vládu. Hoci mnohé talenty nechávame nedotknuté, sú deti, ktoré predsa športujú, najmä však vďaka podpore rodičov.  Mládežnícky šport potrebuje peniaze a tie dokáže získať vďaka sponzorom. Ak by začalo na mládežnícke súťaže chodiť viac divákov, prídu s nimi aj sponzorské peniaze. Chcete medailu z olympiády? Urobte preto niečo. Status o tom, že štát sa má postarať, nestačí. V USA, kde školský šport funguje ukážkovo, bývajú tribúny školských zápasov plné. Každý úspech sa stavia zdola.

Je však dobré, aby ani „hore“ neboli prekážky. Ak nás budú politici presviedčať, že najväčší problém je, či sa v médiách hrá hymna o polnoci, o to je väčšia šanca, že si ju na najbližšej olympiáde vôbec nevypočujeme.