Bývalý podpredseda vlády a minister financií Ivan Mikloš hovorí o svojom pohľade na konsolidáciu verejných financií, a akou cestou by malo Slovensko kráčať, aby „rástol koláč, ktorý vláda prerozdeľuje.
Ako vnímate predstavený konsolidačný balíček?
Prišiel neskoro a je zlý. Ale mohol byť aj horší.
Čo hodnotíte na ňom pozitívne?
To, že sa k nemu vláda vôbec odhodlala, že je kvantitatívne veľký a že sa vyhol tým najhorším opatreniam, pred ktorými panovali obavy, ako je výraznejšie zvýšenie priamych daní, najmä zvýšenie už dnes neúnosne vysokého daňového a odvodového zaťaženia práce.
Úľava je tiež v tom, že vláda (zatiaľ) nesiahla do už tak zdecimovaného druhého dôchodkového piliera.
Aké sú jeho najväčšie negatíva?
Tých je viac ako pozitív. Vidím najmä tri. Po prvé, vláda nevie šetriť na sebe - robiť reformy a konsolidovať na výdavkovej strane rozpočtu. Vie len zvyšovať dane a poplatky. Z konsolidačného úsilia 2,7 mld. eur je 82 percent na strane zvyšovania daní a poplatkov a len 18 percent úspora zo zvýšených výdavkov.
Ale aj z toho väčšia časť spočíva v znížení verejných výdavkov pre ľudí, ako sú rodičovské príspevky a daňový bonus. Vláda chce na sebe - na svojich personálnych nákladoch v štátnej správe - ušetriť len 124 miliónov eur, čo je 4,6 percenta konsolidačného balíka.
Aké je druhé negatívum z vášho pohľadu?
Zvyšovanie zložitosti daňového systému. Kým po daňovej reforme druhej Dzurindovej vlády sme mali jednu jednotnú sadzbu najdôležitejších daní, od budúceho roka budeme mať tri sadzby DPH, právnické osoby a živnostníci budú mať tri sadzby, fyzické osoby dve sadzby.
Najväčším kocúrkovom je daň z dividend, ktorú pred rokom táto istá vládna koalícia zvýšila zo 7 na 10 percent a teraz ju zase znižujú na 7 percent. Každý daňový poradca, ale aj podnikateľ vám potvrdí, že čím vyššie dane a zložitejší daňový systém, tým vyššia motivácia, ale aj možnosti unikať z daní. Nehovoriac o menej efektívnej a drahej daňovej správe, čo v konečnom dôsledku znamená vyššie daňové úniky a vyššiu šedú ekonomiku.
A tretie?
Len polovica konsolidačného balíka bude využitá na zníženie deficitu verejných financií. Konsolidačný balík je vo výške dve percentá HDP, ale deficit sa zníži len o jedno percento HDP, pretože polovica nových vyšších príjmov, a nižších výdavkov, sa spotrebuje na navýšenie starých výdavkov, alebo na výdavky nové. Čo znamená, že o rok budeme znovu potrebovať výraznú fiškálnu stabilizáciu a nový konsolidačný balík opatrení.
Zaviedla sa aj daň z transakcie. Čo si o nej myslíte?
V médiách som zachytil, že transakčná daň je niečo, čo navrhoval ešte Ľudovít Kaník. Áno, s Kaníkom som o tomto návrhu viackrát diskutoval. Ale treba dodať, že on navrhoval, aby sa prešlo na transakčnú daň a zrušili sa alebo sa zásadne znížili iné dane.
Nikdy sme navrhovali zvyšovanie daňového zaťaženia. Súčasná vláda ide k už dnes vysokému daňovému a odvodovému zaťaženiu niektoré dane zvyšovať a ešte k tomu prilepia aj transakčnú daň.
Čo bolo vtedy vaším zámerom?
Keď sme v minulosti diskutovali o transakčnej dani, bolo to v zmysle celkového zníženia daňového zaťaženia a zmeny daňového systému tak, aby sa zlepšilo podnikateľské prostredie.
Existujú relevantné argumenty, že keby sa znížila daň z príjmu, prípadne niektoré iné ďalšie dane a výpadok príjmov zo zníženia týchto daní by sa nahradil transakčnou daňou, tak by sa takáto zmena pomerne ľahko administrovala.
Teraz je však jej cieľom zvýšenie príjmov a tým pádom aj daňového zaťaženia.
Dnes už, žiaľbohu, sme v tak zlej rozpočtovej situácii, že sa zvyšovaniu celkového daňového zaťaženia nevyhneme. Pritom ešte pred pandémiou v roku 2018 mala viac ako polovica krajín EÚ prebytkové rozpočty. Slovensko nikdy nemalo prebytkový rozpočet, napriek tomu, že sme mali dobré ekonomické časy vysokého rastu.
Situácia je teraz zlá, že už sa nedá riešiť ozdravenie verejných financií len na výdavkovej strane.
Ani napríklad tým, že sa začnú poskytovať dávky adresne?
Ideálne je hľadať spôsoby, ako v maximálne možnej miere urobiť konsolidáciu na výdavkovej strane, identifikovaním a znížením takých výdavkov, ktoré sú neefektívne, neproduktívne a zároveň často aj nespravodlivé. A najlepším príkladom toho je zmena plošnej sociálnej pomoci na adresnú sociálnu pomoc. Avšak k tomu chýba vôľa a schopnosti.
Prečo Slovensko ešte stále nevie poskytovať dávky adresne?
Radičovej a Matovičova vláda vládli krátko, ale Ficove vlády tu boli tri plné funkčné obdobia, dnes vládnu štvrtýkrát, ale kašlú na to. Deklarujú to, aby bolo vidno, že sa niečo snažia robiť – že neignorujú to, na čom sa zhodnú všetci odborníci – ale v skutočnosti ich to nezaujíma.
Zrejme to nepovažujú za dôležité. Za dôležité považujú udržať si popularitu a moc, keďže to vedia robiť aj inými spôsobmi ako ťažkými reformami. A tie sa nedajú urobiť z večera do rána. Navyše, aj na rýchle opatrenia, ako je napríklad prepúšťanie vo verejnom sektore, musíte zabezpečiť odstupné. Čiže do toho treba investovať. Aj preto je dôležité, aby vláda mala štyri roky.
Takže ide o komplikovaný proces?
Chcelo by to urobiť audity, aby sa to spravilo dobre. Hlavne ale treba chcieť. Treba mať vôľu, najať odborníkov, outsourcovať to, dobre to pripraviť. Výsledky to ale prinesie o dva, tri roky. Inou oblasťou, ktorá by mohla priniesť zníženie výdavkov, ale aj zvýšenie kvality verejných služieb, je digitalizácia. Hovoríme o nej desaťročia, minuli sme na ňu miliardy, ale výsledok je tragický.
Tragický?
Stále spolupracujem s Ukrajinou. Tá aj teraz, v čase vojny trvajúcej dva a pol roka, v digitalizácii napreduje neuveriteľným spôsobom. Za ostatných päť rokov urobili v digitalizácii viac ako my za 25 rokov, a to nemali eurofondy. Majú tam aplikáciu DiiaCity, ktorá zastrešuje všetky možné verejné služby cez mobil, čiže žiadne občianske preukazy s čipmi. Cez ňu už počas covidu rozdávali napríklad dotácie chudobným ľuďom.
Občiansky či vodičský preukaz majú v mobile, vôbec nemusia so sebou nosiť kartičky a tak ďalej. Čiže využitie nových technológií pre zlepšenie verejných služieb. To nie je len digitalizácia z hľadiska verejných služieb ako matrika a pohreb, novorodenecké registrácie a zdravotné a sociálne poistenie. Ale to je napríklad aj medicína.
V čom?
Dnes vášnivo diskutujeme o tom, aké nemocnice budeme stavať. Ale telemedicína dnes už má také možnosti, že možno nové nemocnice budú aj zbytočné. Alebo by sme o tom možno mali uvažovať úplne inak aj v reforme zdravotníctva, ktorá nebude vyžadovať toľko kamenných nemocníc a lôžkových kapacít, ak sa dostatočne využije telemedicína.
Ale, aby sme vedeli využívať aj telemedicínu, museli by sme mať oveľa väčší pokrok v informatizácii zdravotníctva. Na Ukrajine majú už dnes centrálny systém - keď sa u jedného lekára niečo zapíše, tak to vidia aj všetci ostatní lekári. Čiže ide o výdavky a reformy, ktoré umožnia poskytovanie verejných služieb omnoho lacnejšie a omnoho efektívnejšie, ako je to dnes.
Poďme k príjmovej strane rozpočtu. Aké existujú možnosti zvýšenia príjmov?
Keďže už je situácia tak zlá, že už nestačí šetriť len na výdavkoch, je potrebné aj nejakým spôsobom zvýšiť príjmy. Jedna vec sú daňové úniky a šedá ekonomika. Od roku 2006, od prvej Ficovej vlády, sa enormne znížila efektívnosť výberu dane z pridanej hodnoty. Došlo k tomu vtedy, keď obsadili daňové úrady a robili, čo robili. Ešte stále sú pomerne veľké rezervy z hľadiska efektívnosti výberu dane, zníženie daňových únikov.
Potom bude potrebné zvyšovať niektoré dane. Tu by mala vláda veľmi uvažovať, ktoré dane ako pôsobia na podnikateľské prostredie a na budúci ekonomický rast a konkurencieschopnosť.
Aké dane sú optimálne?
Najjednoduchšie je z hľadiska vlastného výberu daní aj z hľadiska efektu pre podnikateľské prostredie zvýšenie DPH. Dám príklad. Keď Orbán prebral vládu na začiatku svojho neobmedzeného vládnutia v roku 2010, tak zdedil verejné financie a makroekonomiku dokonca v horšom stave ako teraz Fico po svojom vládnutí. Orbán ale konsolidoval veľmi úspešne, niekedy aj ťažkými, nepopulárnym opatreniami.
Napríklad znížil priame dane a zaviedol najvyššiu DPH v Európe. Za štyri až päť rokov znížil verejný dlh z 80 percent na 70 percent HDP. Nie som jeho obdivovateľ - robí veľmi zlú a škodlivú politiku pre Maďarsko - ale z hľadiska konsolidácie, ekonomickej situácie, ktorú zdedil, urobil veľmi neľahké, ale veľmi účinné opatrenia na zlepšenie ekonomiky.
Aj kvôli tomu nás už Maďarsko predbehlo z hľadiska celkového hrubého domáceho produktu na obyvateľa aj z hľadiska prílevu zahraničných investícií. Maďarsko má rádovo vyššiu prioritu zahraničných investícií, ako máme my.
Okrem vyššej DPH, čo má ešte zmysel?
Určite je tu priestor v daniach z nehnuteľností. Každá vláda hovorí o dani z nehnuteľností. Slovensko vyberá z dane z nehnuteľností objem o veľkosti pol percenta HDP. Západné krajiny majú minimálne jedno percento. Čiže priestor je tam veľký.
Ale, aby ste to mohli zvýšiť objektívne, potrebujete cenové mapy. My ich ešte stále nemáme. Už 30 rokov rozprávame o tom, že potrebujeme cenové mapy, na základe ktorých by sa dali dane objektívne zvýšiť. Lebo hodnota nehnuteľností súvisí najmä s lokalitou, v ktorej sa nachádza.
Takže niektoré veci sú zjavné, ako prechod z plošných dotácií na adresné, zvýšenie majetkových daní, daň z nehnuteľností, ale nedajú sa zaviesť lusknutím prsta. Treba pre to niečo urobiť, nejaké zmeny a reformy, aby sa to dalo zrealizovať.
Keď vláda nie je schopná realizovať pomerne triviálne reformy, čo to znamená pre budúcnosť krajiny?
Vzniká začarovaný kruh nízkeho ekonomického rastu, ešte väčšieho odlivu nielen mozgov, ale aj podnikateľov. Dnes nie je problém podnikať virtuálne a zaregistrovať sa inde.
Zvýšené dane neprinesú veľký fiškálny efekt a ak prinesú, tak iba dočasný. Vykážu do Bruselu, že znížili deficit, ale zároveň si podviažeme ekonomický rast a ten koláč nám nebude rásť, respektíve nám bude rásť omnoho, omnoho pomalšie.
A z toho pomaly rastúceho koláča bude čoraz viac ukrajovať štát na svoju prevádzku cez dane. Keď si pozriete, ako sa zvyšovalo daňové zaťaženie v okolitých krajinách, tak u nás, po reformách Dzurindových vlád, sme mali jedno z najnižších. Dnes už ho máme veľmi vysoké.
Ale keď sa pozrieme na objem prostriedkov, ktoré smerujú do verejného rozpočtu vzhľadom k HDP, tak stále ten pomer je relatívne priaznivý a nízky v rámci Európy.
Áno, dnes, keď sa na to pozrieme, tak Francúzsko má stále oveľa viac. Ale, pozrite sa, ako sa to zmenilo po roku 2008 - ako rástlo daňové zaťaženie oproti iným krajinám. Priblížili sme sa im a niekedy sme aj vyššie ako oni.
Druhá vec je nielen to, koľko brať na daniach, ale aké služby za to dostávate. Tu sme pri kvalite verejnej správy, o ktorej sme hovorili. Lebo je rozdiel, keď máte napríklad vo Švédsku mieru prerozdeľovania takú, akú máte, ale za to tí ľudia, občania aj podnikatelia dostávajú také služby, aké dostávajú. Čiže netreba vidieť len to, koľko štát berie, ale aj, čo za to dá.
Takže v tomto ponímaní sme na tom najhoršie, pretože jednak štát berie veľa a jednak tým, že je neefektívny, tak aj málo dáva. Takže veľké zaťaženia a malé služby, to je realita Slovenska.
