Fetiš priemyselnej výroby ožíva, napriek tomu je odsúdený na záhubu. Má zmysel zaň bojovať?

Nadchádzajúci americký prezident postavil svoju predvolebnú kampaň na návrate zamestnanosti do priemyslu. V USA v ňom pracuje len každý desiaty človek, no prieskumy verejnej mienky ukazujú, že obyvateľstvo ho vníma ako kľúčovú časť ekonomiky.

Po dekády platilo, že zamestnanie v priemysle bolo vstupnou bránou do strednej triedy. Ponúkalo dobrý príjem a stabilitu, a to bez potreby vysokoškolského vzdelania. Avšak už niekoľko dekád sa príjem v odvetví relatívne zmenšuje voči ostatným odvetviam v súkromnej sfére.

Priemysel stráca na atraktivite. Dôvod je jednoduchý – perspektíva priemyslu ako kľúčovej zložky ekonomiky sa vytráca. Martin Wolf v komentári pre Financial Times s názvom „Výrobný fetiš je odsúdený na zlyhanie“ opisuje pokles priemyslu ako železný ekonomický zákon.

V roku 1810 pracovalo 81 percent americkej pracovnej sily v poľnohospodárstve, tri percentá vo výrobe a šestnásť percent v službách. V roku 2020 podiel zamestnanosti v službách dosiahol 91 percent.

Uvedené trendy majú svoje zákonitosti, píše v knihe „Can Manufacturing Still Provide Inclusive Growth?" Robert Lawrence z Harvard's Kennedy School. Je jedno, či krajina dosahuje obchodné prebytky alebo deficity, čím viac bohatne, tým menej ľudí bude pracovať v priemysle.

Produktivita v poľnohospodárstve narástla najviac a najrýchlejšie. Ľudí do významnej miery nahradili stroje. Ich výroba potiahla aj priemyselnú výrobu, ktorá dekády rástla. Podobný nárast produktivity v priemysle spôsobil, že veľké množstvo ľudí vo výrobe už nebolo potrebných.

V rovnakom čase začali výrazne rásť príjmy domácností. Ekonómovia však hovoria o príjmovej elasticite, ktorá je menšia ako jedna pre poľnohospodárstvo, vyššia ako jedna pre priemysel a ešte vyššia pre služby. Znamená to, že s rastom príjmov ľudia nebudú kupovať viac potravín, a aj nákupy tovarov sú obmedzené. Čo však budú požadovať, sú služby.

Po počiatočnom náraste zamestnanosti v priemysle sa podiel pracovníkov začal zmenšovať. Z historického maxima dvadsať miliónov zamestnaných Američanov v roku 1979 ich počet klesol na trinásť miliónov pri rastúcom počte obyvateľov.

Niekto by mohol namietať, že dôvodom je presun výrobných pozícií do Ázie, najmä Číny, kde dosahuje až 29 percent z počtu všetkých zamestnancov. Avšak aj ostatné priemyselné krajiny zaznamenávajú pokles zamestnanosti vo výrobe. Od roku 2000 klesol podiel zamestnanosti vo výrobe v Nemecku z 24 na 12 percent a v Japonsku z 21 na 16 percent.

Tento proces sa nedá zastaviť. Vo výrobe sa úlohy opakujú a musia sa vykonávať presne v kontrolovanom prostredí, ktoré je ideálne pre roboty. Je teda veľká pravdepodobnosť, že o pár desaťročí nebude na výrobnej linke pracovať nikto.

Je jednoduché zvaliť vinu za stratu pracovných miest vo výrobe na Čínu namiesto preferencií domácich spotrebiteľov a automatizácie. Bilaterálny obchodný deficit USA s tovarom s Čínou je len jedno percento HDP, čo naznačuje, že aj keby sa všetko vyrábalo doma, nič významné sa nezmení.

Je ekonomickou zákonitosťou, že s tým, ako rastie bohatstvo krajiny, zamestnanosť v priemysle bude klesať. Platiť to bude aj pre svet ako celok.

Momentálne má najväčší podiel pracovníkov v priemysle podľa dát Organizácie Spojených národov Česko, za ktorým nasledujú Slovensko, Slovinsko a Maďarsko. Čína v údajoch nie je zahrnutá.

Priemysel sa do týchto krajín presťahoval v reakcii na ich výhodnosť po páde socializmu. Táto výhoda sa s rastúcimi nákladmi stráca a s ňou sa stratí aj podiel zamestnancov na priemysle.

Priemysel by preto východoeurópske krajiny mali využívať len ako odrazový mostík k budovaniu ekonomiky zameranej na službách alebo vyššej pridanej hodnote. Zamestnanosť v slovenskom priemysle už totiž v roku 2030 môže byť o dosť nižšia ako v súčasnosti.