Dolár stráca zábrany, pôsobí ako demolačná guľa. V hre je aj globálna intervencia

Americký dolár mal podľa predpovedí skolabovať v roku 2020, následne v roku 2021. Očakávali to také mená ako Stephen Roach z Morgan Stanley, či miliardár Ray Dalio z Bridgewater Associciates. Z dôvodu makroekonomických nerovnováh americkej ekonomiky a obrovských pandemických stimulov mala globálna rezervná mena skolabovať a s ňou aj finančný systém.

Deje sa presný opak, dolár je najvyššie od roku 2002 a finančný systém má problém presne z opačného dôvodu. Meny ostatných krajín sa ocitli na úrovniach, kde neboli celé dekády, prípadne ešte nikdy v histórii.

Dolár sa stáva príliš silným a čoraz viac krajín musí voči nemu intervenovať. Počas posledných týždňov už na trh vstúpili centrálne banky Veľkej Británie, Japonska, podobné operácie chystá aj Čína. Situácia sa začína podobať na scénu z roku 1985, keď musela nastať koordinovaná intervencia na globálnej úrovni.

Bezpečný prístav posilnil opevnenie

Za aktuálnou mimoriadnou silou dolára stoja prinajmenšom dva dôvody. Stále ide o globálnu rezervnú menu, ktorá má najväčšie zastúpenie v rezervách všetkých centrálnych bánk sveta. Až 60 percent zahraničných devízových rezerv centrálnych bánk je práve v dolároch. Ide o dominantnú menu v medzinárodnom obchode a na finančnom trhu.

Medzi obchodníkmi a investormi tak slúži ako bezpečný prístav v prípade problémov. V súčasnosti americká centrálna banka vedie prekvapivo tvrdý boj proti inflácii. Po počiatočnej rozporuplnej a vláčnej reakcii prišlo čoraz rýchlejšie zvyšovanie sadzieb, ktoré rozhodujúcim spôsobom prispelo k posilneniu hodnoty zelenej bankovky.

Zdroj: freepsddesigns.com

Koniec Bretton Woodu priniesol dolárový index, čo to je?

V roku 1973 sa definitívne rozpadol povojnový menový systém Bretton-Wood, ktorý fungoval na zameniteľnosti dolára za zlato v pevne stanovenom kurze. Alternatívou určovania hodnoty dolára sa tak stalo benchmarkovanie voči košu ďalších mien. Vznikol dolárový index. V roku 1973 išlo o 10 mien: britská libra, japonský jen, kanadský dolár, švédska koruna, švajčiarsky frank, západonemecká marka, francúzsky frank, holandský gulden, talianska líra a belgický frank. Po roku 1999 vzniklo euro, ktoré nahradilo päť európskych mien v dolárovom indexe. Preto má dnes euro v tomto indexe najväčšiu váhu: 57,6 percenta. Nasleduje japonský jen (13,6 percenta), britská libra (11,9 percenta), kanadský dolár (9,1 percenta), švédska koruna (4,2 percenta) a švajčiarsky frank (3,6 percenta).

Z rozvinutých krajín nemá žiadna vyššie úrokové sadzby ako USA, čo je situácia, ktorá nenastala už veľmi dlho.

Práve kombinácia dôležitosti dolára, agresívneho zvyšovania úrokových sadzieb a posilnenia dolára voči ostatným menám zvyšuje napätie na finančných trhoch. Kto bol zvyknutý na financovanie v dolároch, zvyká si na to, že je čoraz ťažšie a drahšie.

Kto platí za tovar v dolároch, nakupuje ho čoraz drahšie a stúpajú mu náklady. S tým súvisí fakt, že kto neudrží svoju menu na rozumných úrovniach voči doláru, doslova importuje infláciu. To je v danej situácii často neprijateľný scenár.

Chudobní či bohatí, všetci klesajú

Intervencie sa postupne rozbehli počas tohto roka. Nejde len o Veľkú Britániu, Japonsko alebo Čínu. Podľa MMF za 12 mesiacov končiac júlom tohto roka predalo 16 najväčších držiteľov dolárových rezerv 672 miliárd dolárov. Zdá sa, že ani to veľmi nepomohlo.

Fed neustále vysáva dolárovú likviditu, keďže po prudkom navýšení stimulov počas pandémie zaradil opačný kurz a svoju bilanciu znižuje. Zdá sa, že dolár bude naďalej pôsobiť ako demolačná guľa na finančnom trhu.

Až donedávna bolo zvykom, že so silným dolárom majú problém hlavne rozvojové krajiny. Tie majú doma často vysoké úroky a preto sa financujú prostredníctvom dolára, kde sú zvyčajne nižšie úroky. Ak dolár posilní, majú čoraz väčší problém so splácaním, čo zvyčajne spôsobuje dlhovú krízu, infláciu, prepad meny a podobne.

Teraz však nejde len o Indiu, Turecko, Argentínu či Keňu. Problém cítia aj najväčšie ekonomiky sveta vrátane eurozóny, Veľkej Británie, Japonska a Číny. Niektoré volia cestu intervencií, iné sa snažia zrýchliť tempo zvyšovania sadzieb, aby zmenšili rozdiel medzi výnosom dolára a vlastnej meny.

Držať tempo nemusí stačiť

Z 31 hlavných mien, ktoré sa podľa Bloombergu obchodujú voči doláru, sú medzi desiatimi najviac strácajúcimi menami aj štyri meny rozvinutých krajín. Ide hlavne do Euro, Libru a Jen.

Pri pohľade na najvýkonnejšie meny sa dokonca zdá, že rozvojové krajiny s vyššími sadzbami si vedú lepšie. Medzi desiatimi najlepšími menami je len jedna z rozvinutej krajiny – kanadský dolár.

Stačí sa pozrieť na ECB, ktorá ešte pred pár mesiacmi zvažovala zvýšenie sadzieb zo záporného teritória na nulu a teraz už nasadila tempo zvyšovania sadzieb na 75 bázických bodov na každom zasadnutí. Keď to urobil Fed začiatkom leta, bol to šok.

Teraz sa to stáva novým normálom. Do klubu sa už chce pridať aj Bank of Canada. Zvyšovanie sadzieb pomalším tempom zvyčajne skončí poklesom meny. To už na vlastnej koži zistili Bank of Australia a Bank of England.

Problém však je, že zvyšovanie sadzieb podobným tempom ako v USA je síce nevyhnutná podmienka, ale pravdepodobne nie postačujúca. Skrátka, ak krajina nezvýši sadzby, jej mena ešte viac oslabí. Ak zvýši, aj tak to nemusí stačiť na to, aby výraznejšie posilnila.

Sila dolára nepramení iba z toho, že Fed bude ďalej zvyšovať sadzby a tým pádom bude vyšší dopyt po jeho dlhopisoch. Ide aj o riziko globálnej recesie, ktoré je zvýšené z dôvodu vyšších ako očakávaných sadzieb po celom svete.

Mnohé krajiny si skrátka nepomôžu, sú menšie ako USA a ich ekonomika je krehkejšia. Zvyšovanie sadieb im nepomôže pri posilnení svojej meny. Intervencie zatiaľ silu dolára pribrzdili, ale nezastavili.

Globálna intervencia: áno, alebo nie?