Čínskemu ekonomickému zázraku došiel dych. Výtvory plánovaného hospodárstva sa skončili zmarom

Viac ako dekádu sa o Číne hovorilo ako o ekonomickom zázraku, ktorý dokázal spojiť prednosti socialistického plánovaného hospodárstva s výhodami kapitalistickej súťaže. Po tri dekády dokázal čínsky ekonomický model generovať rast na úrovni deväť percent ročne. Ide o historicky nepredstaviteľnú úroveň, keďže HDP sa zdvojnásobovalo každých osem rokov.

Malo byť len otázkou času, kým čínska ekonomika predbehne tú americkú nielen v nominálnom, ale aj reálnom vyjadrení. Prognózy skeptikov, ktorí poukazovali na čínske nerovnováhy, sa opakovane ukázali ako chybné. Čína dlhodobo vzdorovala všetkým negatívny predpovediam. S príchodom covidu však nastal súhrn udalostí, ktorý zlomil čínskej ekonomike väzy.

Celú druhú dekádu domáce hospodárstvo spomaľovalo, a to z úrovne 10-percentného na 6-percentný rast. Stále však išlo vysoké číslo, ktoré sa prudko znížilo až pri postcovidovom spomalení globálnej ekonomiky odzrkadľujúcom sa na prepade svetového obchodu. No najväčším faktorom spomalenia sa stal prepad domáceho realitného trhu. Ten je symbolom vzostupu a pádu Číny.

V septembri priniesol Reuters správu, podľa ktorej je v Číne toľko voľných bytov, že nie je možné, aby ich Číňania zaplnili. Hoci je obyvateľov viac ako 1,4 miliardy. „Koľko voľných bytov je tu? Každý expert uvádza veľmi odlišné číslo, pričom najextrémnejší je presvedčený, že súčasný počet voľných bytov postačuje pre tri miliardy ľudí,“ povedal He Keng, bývalý zástupca vedúceho štatistického úradu. „Tento odhad môže byť trochu veľký, ale 1,4 miliardy ľudí ich pravdepodobne nedokáže naplniť“.

Ide o neuveriteľné číslo a ešte neuveriteľnejšie plytvanie vzácnymi zdrojmi. Toto plytvanie malo pritom logiku. Po dekády sa Čína urbanizovala a obyvatelia sa sťahovali z vidieka do miest. Každý chcel niečo vlastniť a tak sa nehnuteľnosti stali základom tvorby bohatstva. Pri veľkom dopyte a relatívne nízkej ponuke ceny prudko rástli. To malo za následok vytvorenie systému, keď si ľudia brali hypotéky na ešte neexistujúce domy. Developeri od nich dostali hotovosť, a až po rokoch boli vystavení nutnosti dodať sľúbené obydlie.

Systém začal koncom minulej dekády pripomínať pyramídovú hru. Pritom takmer nikto si to neuvedomoval. Aby sa developeri financovali, emitovali dlhopisy so slušnými výnosmi, čo ľudia v snahe získať nadpriemerné výnosy nakupovali. Dlhopisy spoločností ako Evergrande alebo Country Garden sa stali symbolom úspechu čínskeho rastu budujúceho prosperitu pre všetkých.

V posledných dvoch rokoch sa však ukázalo, že ich obchodný model bol postavený len na rastúcom dlhu, ktorý počas covidu dosiahol Minského moment. Najväčšie spoločnosti nedokázali ani splácať úroky a na svoje dlhy krachovali. A neboli to pritom iba súkromní developeri. Štát sa správal rovnako.