Centrálne banky sa dostávajú do straty. Vlády prichádzajú o dividendy, prípadne musia platiť

Počas poslednej dekády či dvoch sa zdalo, že ľudia vynašli perpetuum mobile na peniaze. Ekonomický rast síce nestál za veľa, ale inflácia bola nízka. Úroky tak mohli klesať, a keď dosiahli nulové hodnoty, prišlo na svet kvantitatívne uvoľňovanie.

Kvantitatívne uvoľňovanie predstavovalo nákup vládnych dlhopisov od bánk, výmenou za čerstvú likviditu. To bol takisto výkon menovej politiky, pretože ak bola inflácia pod cieľom, prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania sa znižovali výnosy vládnych dlhopisov, čo znamenalo, že vlády platili menej za svoj dlh.

To ale nebolo všetko, pretože spolu s výnosmi vládnych dlhopisov klesali aj úroky na hypotékach a realitný trh len tak kvitol. To všetko podporovalo ekonomický rast a dokonca to všetko bolo ešte aj ziskové. Centrálne banky totiž držali čoraz väčšie portfólio dlhopisov, ktoré poskytovali kupónové platby.

Ak bola centrálna banka dostatočne kapitalizovaná a mala pokryté všetky výdavky, prebytočné zisky uhrádzala svojmu akcionárovi, ktorým je vláda. Tá tak mala dodatočný príjem a mohla míňať viac. Dokonalé. Ibaže systém sa pokazil, a tak namiesto série výhod začína produkovať samé nevýhody.

Prišiel účet za obrovské stimuly

S rastom inflácie vyvstala potreba zvyšovať sadzby, a to dokonca najrýchlejším tempom za posledné dekády. Vysoká inflácia (do ktorej počítame aj vysoké ceny energií) zvyšuje výdavky vlády, pretože mnohé subjekty potrebujú pomoc. A aby toho nebolo málo, do straty sa dostávajú aj centrálne banky.

Takže vlády môžu zabudnúť na dividendy. A niektoré vlády dokonca musia centrálne banky zachraňovať a poskytovať im peniaze na krytie strát.

Ako sa môže centrálna banka dostať do straty? Môže, ak nastane nerovnováha na jej bilancii. Inak povedané, ak úrokové príjmy pochádzajúce z jej majetku sú nižšie, ako sú úrokové náklady platené na záväzkoch.

Centrálne banky majú smolu, dlhopisy nakúpené za starých čias prinášajú nízke „kupóny“. Zato na rezervách bánk a rezervných repo operáciách sa už platia nové a vyššie úroky. To je prípad americkej centrálnej banky (Fed), ktorá má 107 rokov, a ešte nikdy nebola v strate. Nuž, všetko raz musí byť prvýkrát.

Portfólio vládnych dlhopisov a cenných papierov viazaných na hypotéky prináša priemerný úrok 2,3 percenta ročne, zato bankám sa platia aj štyri percentá. Fed ich pritom chce platiť, pretože potrebuje zo systému stiahnuť peniaze, aby klesala inflácia. A tak práve vyššími úrokmi motivuje banky, aby peniaze neposielali do ekonomiky, ale radšej ukladali vo Fede. Nuž, a tu je výsledok.

Aj v minulosti sa niečo podobné stávalo. Rozdiel oproti minulosti je však v tom, že predtým malo portfólio Fedu objem možno jedného bilióna dolárov, teraz je to viac ako osemnásobok. Pretože počas pandémie sa pomáhalo a stimulovalo. Do bilancie sa počítajú nakúpené dlhopisy, ale aj veľké objemy peňazí z minulosti, ktoré sa stiahli z ekonomiky.

Fed sa dostal do červených čísel už v septembri 2022 a je veľmi pravdepodobné, že situácia sa bude ďalej zhoršovať. Za posledný kvartál roka 2022 zaknihuje stratu približne 18 miliárd dolárov. Po decembrovom zvyšovaní sadzieb už stráca dve miliardy týždenne. Budúci rok to teda môže byť pokojne aj 100 miliárd.

Situácia by sa mala postupne urovnať až niekedy v roku 2025, keď sa očakáva, že úroky budú o niečo nižšie. Dovtedy však strata vymaže základný kapitál Fedu. Washington si s tým však veľkú hlavu nerobí, určite nemožno očakávať, že šéf Fedu Jerome Powell pôjde smutný s klobúkom v ruke do Kongresu.