Po tom, ako sa v roku 1994 na vlne protikorupčných hesiel prebojoval do prezidentského paláca v Minsku charizmatický poslanec Alexander Lukašenko, Bielorusko sa vydalo na exkurziu do minulosti. V čase keď sa ostatní lídri bývalého východného bloku predbiehali v trhových reformách a otváraní sa na zahraničné trhy, jedna z najviac rozvinutých republík bývalého Sovietskeho zväzu sa rozhodla čakať.
Novozvolený prezident s hlbokou nostalgiou k sovietskym časom nechcel nechať svoju krajinu vyplávať do vôd „divokého kapitalizmu“ a sociálnej neistoty. Mladá republika si ponechala kontrolu nad drvivou väčšinou svojho rozvinutého ťažkého priemyslu, ktorého výrobné spektrum sa začínalo spracovaním ropy a končilo výrobou traktorov a hnojív.
Bielorusko nie je Venezuela. Státisíce ľudí v uliciach nepohli vodcami USA a západnej Európy
Bielorusko však muselo riešiť dilemu, ktorej v tom období čelila každá bývalá sovietska republika – vzájomnému prepojeniu ich priemyselných kapacít. Zatiaľ čo mnohí iní lídri sa rozhodli pre opustenie priemyslu neschopného fungovať bez spolupráce s druhou krajinou, Bielorusko sa vydalo presne opačným smerom.
Alexander Lukašenko vycítil príležitosť a vytvoril systém, ktorý mu umožnil dlhé roky dosahovať stabilný ekonomický rast a udržať sovietske sociálne istoty. Bol tam však jeden háčik. Existencia bieloruskej ekonomiky je dnes závislá na ruských miliardách a na dobrej vôli Vladimira Putina. A ten si to veľmi dobre uvedomuje.
Ekonomické deformácie
Jedným z kľúčov k úspechu viac ako 26-ročného vládnutia bieloruského prezidenta je miestny ekonomický systém. V systéme, v ktorom súkromný sektor je limitovaný sovietskou byrokraciou a štátne podniky generujú viac ako 75 percent HDP, nie je náročné vytvoriť priamu závislosť medzi väčšinou populácie a centrálnym orgánom moci.
Jadrom bieloruského „trhového socializmu“ je séria obchodných dohôd a zmlúv s Ruskou federáciou. V období vládnutia prezidenta Borisa Jeľcina si Alexandr Lukašenko s použitím marketingového ťahu vízie spoločného štátu zaistil veľmi výhodné ceny dovozu nespracovaných ruských surovín.
Práve nákup nespracovaných ruských surovín pod trhovou hodnotou a ich následné spracovanie a predaj smerom na západ sa stali základom relatívnej prosperity Bieloruska. Hlavnými surovinami tohto reťazca boli najmä ropa a plyn, ktorých spracovanie a vývoz sú dodnes hlavnou a zároveň najviac výnosnou exportnou aktivitou krajiny.
Bielorusko v období 2006-2015 získalo viac ako 100 miliárd dol. v ruských subsídiach
Bieloruský prezident však nedokázal predvídať, že niekto sa bude dožadovať naplnenia jeho starých sľubov. Slabého a váhavého Borisa Jeľcina zastúpil tvrdý a razantný Vladimir Putin, ktorý sa hneď pustil do nápravy chýb svojho predchodcu.
Putinov tlak
Pre nového rezidenta Kremľa bolo jasné, že dohody uzatvorené s Bieloruskom sú v rozpore s ekonomickými záujmami Ruska. Na druhej strane, Vladimir Putin si uvedomoval, že A. Lukašenko si na svoj krk uviazal pomyselnú slučku a práve on bude rozhodovať o tom, ako silno bude stiahnutá.
Lukašenkov záväzok k zjednoteniu s Ruskom sa stal sporným bodom a zároveň spúšťačom mnohých kríz medzi Minskom a Moskvou. Keď sa Bielorusko čo len pozrelo iným smerom ako k Moskve, Rusko veľmi razantne odpovedalo pritiahnutím kohútika s fosílnymi palivami alebo hrozbami zvýšenia dovozných ciel na bieloruské potraviny.
- Aké krízy prežilo manželstvo medzi Minskom a Moskvou
2007: Energetický spor o plyn Gazprom vs. Bielorusko, dočasné zastavenie plynovodu Bratstvo
2009: Mliečna vojna, embargo na dovoz bieloruských mlienčych výrobkov, reakcia na vojnu v Gruzínsku v 2008
2014: Kríza o identitu Bieloruska, dočasné kontroly na hraniciach, silné protiruské vyjadrenia po udalostiach na Ukrajine
2019/2020: Energetický spor č. 2, nátlak Ruska smerom k bližšej integrácii štátov
Týmto spôsobom z roka na rok postupne rástla závislosť Bieloruska na ruskej pupočnej šnúre a Alexander Lukašenko začal strácať kontrolu nad situáciou. Vyvrcholením tohto napätia boli rokovania z prelomu minulého roka, kde Moskva veľmi výrazne tlačila na faktický zánik bieloruskej suverenity.
Obchodná a finančná závislosť
Na nešťastie pre posledného diktátora Európy, Moskva neovládla len obchod s fosílnymi palivami. V priebehu posledných niekoľkých rokov Rusko prevzalo praktickú kontrolu nad bieloruským dlhom, energetikou a zahraničným obchodom.
Viac ako 80 percent bieloruského verejného dlhu je buď priamo v rukách Ruska alebo Moskvou ovládanej Eurázijskej ekonomickej únie. Vzhľadom na izolacionizmus a nepriaznivé investičné podmienky sa Bielorusko neteší veľkej dôvere medzinárodných veriteľov. Jedinou alternatívou voči Rusku sa v posledných rokoch ukázala Čína, ktorá v lete minulého roku požičala Bielorusku viac ako 500 miliónov dolárov.
Ďalším príkladom ekonomickej dominancie Ruska v krajine je výstavba jadrovej elektrárne v Ostrovci (bielor. Astraviec). Tento ambiciózny energetický projekt, ktorý má pokryť viac ako 40 percent spotreby bieloruskej energetiky je učebnicovou ukážkou závislosti lukašenkovho režimu na Moskve.
Táto elektráreň je vo výstavbe vďaka kombinácii štátneho a komerčného ruského úveru v celkovom objeme viac ako 10 miliárd dolárov a podľa ruských technológii spoločnosti Rosatom s použitím ruského jadrového paliva.
Absolútna kontrola Ruska nad plynovým kohútikom a zvyšovanie predajných cien fosílnych palív, ktoré do Bieloruska dodáva, má silný dopad na výrobné náklady bieloruských závodov.
Transformácia bude bolestivá
Aktuálne napätia spojené so zmanipulovanými prezidentskými voľbami opäť dostali Bielorusko na križovatku dejín. Frustrácia bežného ľudu spojená s tvrdou hrou geopolitických záujmov a ekonomickej závislosti na veľkom susedovi mu neveštia príliš veľa dobrého.
Bielorusko má zároveň obrovský potenciál na transformáciu smerom k trhovej ekonomike. Má silný priemyselný základ
Výsledok aktuálnej politickej krízy však nezmení nič na dlhodobých následkoch 26-ročnej vlády Alexandra Lukašenka. Čoraz menšia rentabilita spracovania surovín a rastúce ceny ruských dodávateľov skôr či neskôr položia neefektívny priemysel technologicky zaseknutý v 80-tych rokoch minulého storočia.
Na druhej strane, Bielorusko má zároveň obrovský potenciál na transformáciu smerom k trhovej ekonomike. Má silný priemyselný základ, dobre rozvinutú infraštruktúru, mladú a kvalifikovanú pracovnú silu a dokonca aj veľmi silný IT sektor.
Pred tým, kto sa stane víťazom rukojemníckej drámy o Bielorusko – či to bude A. Lukašenko, človek z námestí, alebo kandidát Moskvy – bude čakať obrovská výzva transformácie bieloruskej ekonomiky.
