Slovenská vláda nemyslí dopredu. Iba prežíva – od jedného tlačového brífingu k druhému. Nehľadá riešenia, ale záplaty. A čím väčší je problém, tým pompéznejšie vyhlásenie prichádza. V skutočnosti sa však prizerá, ako sa štát rozkladá.
Nemocnice sa topia v dlhoch, školstvo stagnuje a kanalizácia? V mnohých obciach je stále v štádiu želania. Eurofondy nám tečú pomedzi prsty ako voda, ktorá paradoxne netečie z kohútikov tam, kde je najviac potrebná. A do tohto marazmu prichádza transakčná daň.
Podnikatelia už ani nedvíhajú obočie. Len dúfajú, že im štát konečne prestane siahať do vrecka za každý pohyb na účte. Frustrácia verejnosti narastá a cítiť ju aj vo vnútri koalície. Lídri sa začínajú sporiť.
Hoci sa politici pri jej zavádzaní odvolávajú na maďarský model, realita ukazuje, že paralely nefungujú. Najmä, keď odignorujú zásadné rozdiely. Budapešť si opatrenie mohla dovoliť, pretože firemná daň tam dosahuje deväť percent a odvody zamestnávateľa sú priaznivejšie.
Na Slovensku preto právom pretrváva skepsa. Ľudia neveria, že vláda vie, čo robí – a už vôbec nie, že to robí pre nich. Nový poplatok totiž prichádza ruka v ruke s vyššou DPH. Výsledkom je viacnásobné daňové zaťaženie, ktoré tlačí firmy do kúta. A tie, ktoré ešte vládzu, hlásia čoraz horšie čísla.
Tržby firiem, ktoré zverejnili účtovnú závierku za rok 2024 v riadnom termíne, klesli o tri percentá a čistý zisk sa prepadol o viac ako osemnásť. A teraz majú zaplatiť ešte aj za to, že prežili. Transakčná daň je signál, že štát nemá plán – len bič. A to všetko preto, aby si mohol kúpiť priazeň dôchodcov.
Zodpovednosť zmizla
Najnovšia správa NKÚ potvrdzuje, že Slovensko nemá ciele ani víziu, nezohľadňuje spätnú väzbu a nevyhodnocuje efektívnosť verejných politík. Rozhodovanie tak stojí viac na improvizácii, než na transparentných a dátovo podložených procesoch.
Kontrolóri opakovane konštatujú absenciu základných prvkov riadenia - bez plánu niet smeru, bez ukazovateľov niet kontroly a bez koordinácie niet výsledkov. Zdôrazňujú, že spolupráca medzi rezortmi pri prierezových projektoch takisto kolabuje. Vláda preto neprijíma opatrenia preventívne, ale koná až vtedy, keď nastane problém.
„Negatívne to ovplyvňuje aj dlhodobú prosperitu krajiny. Keďže rozpočty nie sú prispôsobené budúcim potrebám, vytvára sa nestabilné prostredie a investori sa jej môžu vyhýbať,“ varujú odborníci.
Zároveň upozorňujú, že v štátnej sfére sa formuje takzvaná „kultúra nezodpovednosti“. Politici a úradníci totiž necítia zodpovednosť za dlhodobé záväzky. Ako uviedol predseda NKÚ Ľubomír Andrassy: „Ak sú si vedomí, že za svoje rozhodnutia nebudú niesť zodpovednosť, môžu dávať prednosť osobným záujmom pred verejnými.“
Premrhaná šanca na rozvoj
Slovensko už dve dekády dostáva z Bruselu miliardy. Ale ich efekt v krajine necítiť. Často končia v nástenkových projektoch. Vláda z nového Programu Slovensko do konca roka 2024 vyčerpala len tri percentá alokácie, teda 382,3 milióna eur. Tento rok musí minúť ešte 1,1 miliardy, inak o peniaze príde.
„Okrem budovania cestnej infraštruktúry sú európske financie využívané na zabezpečenie potrieb, ktoré neprispievajú k hospodárskemu rastu a udržateľnosti verejných financií,“ tvrdí NKÚ a dodáva, že pre nesprávne riadenie sú ohrozené aj investície z Plánu obnovy. „Štát nutne potrebuje nový typ hospodárskej politiky, nový model ekonomického rastu, kde bude jasne vymedzené miesto pre účelné použitie európskej pomoci,“ vysvetľuje.
Podľa úradu to ide aj inak. Dôkazom je Poľsko, ktoré má stratégiu. Do roku 2030 nasmeruje 160 miliárd eur z národných a európskych zdrojov do vedy, dopravy či energetiky. Slovensko by malo investovať aspoň 25 miliárd. No na rozdiel od Varšavy nemá plán.
Nesystémovosť vládnych rozhodnutí sa ukazuje aj v zdravotníctve. Prevencia zostáva dlhodobo na okraji záujmu. Z verejných peňazí ide na preventívne prehliadky v priemere len 17,3 milióna eur ročne, pričom liečba si vyžiada vyše 34 miliónov. Pri kolorektálnom karcinóme sú čísla ešte alarmujúcejšie. Zatiaľ čo screening stojí 4,5 milióna, náklady na liečbu dosahujú až 45 miliónov. Štát tak opakovane volí drahšiu cestu. V rokoch 2017 až 2022 investoval do prevencie najmenej zo všetkých krajín V4, len 1,21 percenta z celkových výdavkov na zdravotníctvo.
Zdravotníctvom sa problémy nekončia. Na Slovensku chýba aj základná infraštruktúra, ktorú by mal štát garantovať – voda a kanalizácia. Vlani nebolo na verejný vodovod pripojených desať percent populácie, ku kanalizácii dokonca 29 percent a až 12 percent ľudí žilo v obydliach bez splachovacieho záchoda. Investičný dlh v sektore dosahuje niekoľko miliárd eur, no štát a samosprávy naň nereagujú. Vodárenské spoločnosti si nedokážu plniť zákonné povinnosti.
Azda najväčším problémom Slovenska je, že nemá víziu. Politici vládnu pre seba - ich často jedinou ambíciou je návrat do parlamentu či ministerského kresla. A že nejde len o dojem, potvrdzuje Najvyšší kontrolný úrad - nevyčerpané miliardy z Bruselu, nedobudovaná kanalizácia, nemocnice v dlhovej špirále. Zlyháva základ.
Vrcholom cynizmu je transakčná daň. Absurdný poplatok za to, že sa v krajine ešte svieti. Najnovšie dáta ukazujú tvrdú tvár štátu, ktorý prestal slúžiť ľuďom a sústreďuje sa na udržanie moci. A to je realita, ktorej sa nedá vyhnúť. Treba ju pomenovať a čeliť jej.
Ďalšie dôležité správy
