Bankrot nepríde pozvoľne, príde zrazu, hovorí člen RRZ

Martin Šuster, člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, hovorí o dôvodoch potreby silnej konsolidácie verejných financií Slovenska a dôležitosti zmeny paradigmy fungovania verejných inštitúcií.

Ako vnímate návrh štátneho rozpočtu?

Krátkodobo potrebujeme reagovať na aktuálnu ekonomickú krízu. Úplne rozumieme, že tam budú jednorazové opatrenia, ktoré budú nákladné a ktoré pomerne výrazne zvýšia deficit. To je v poriadku. Ale, na druhej strane si musíme uvedomiť, že Slovensko je vo veľmi vysokom riziku verejných financií. Aktuálne odhadujeme, že by sme mali trvale zlepšiť deficit o 4,8 percenta HDP. To znamená, že každý jeden rok by deficit mal byť nižší o 4,8 percenta HDP. Inak nám bude dlh systematicky rásť.

To je obrovské číslo. Hovoríte tu o nutnosti takto výrazne znížiť bežný deficit verejných financií?

Hovoríme o trvalej konsolidácii. Samozrejme, nie hneď na budúci rok a možno ešte nie ani na rok 2024. Je rozumné mať expanzívny rozpočet, ktorý bude chrániť ekonomiku pred negatívnym šokom, ktorý prišiel zo zahraničia. Ale mali by sme mať aspoň plán, ako sa v priebehu troch, štyroch, piatich rokov dostať k tomu, že potrebujeme veľmi výrazne konsolidovať. Inak sa v priebehu dvadsiatich až päťdesiatich rokov dostaneme na úplne neudržateľnú úroveň dlhu.

Ak máme momentálne štrukturálny deficit na úrovni troch percent, tak potom by sme mali ísť vlastne do plusu dve percentá a mať prebytkový štrukturálny rozpočet?

Áno, pretože prichádza efekt starnutia populácie, ktorý sa začal prejavovať už pred niekoľkými rokmi, ale vrchol bude okolo roku 2035 až 2040. Postupne sa zvyšuje podiel ľudí v dôchodkovom veku a symetricky k tomu klesá podiel pracujúcich ľudí, ktorí platia dane a odvody. Toto vytvára tlak na verejné financie najmä cez dôchodkový systém, ale tiež cez zdravotníctvo a na toto sa potrebujeme pripraviť. Aby sme na to boli pripravení, tak pred tým, než príde vrchol demografickej krízy, mali by sme byť v prebytkovom rozpočte.

Bežne ekonómovia hovoria o potrebe konsolidácie na najbližšie roky na úrovni asi dvoch miliárd. Vy hovoríte o piatich, možno šiestich, siedmich miliardách? To si vyžiada obrovské zásahy do hospodárenia štátu.

Je to obrovské číslo, ale to neznamená, že na všetko z toho musíme znížiť výdavky alebo vyzbierať nové dane. S dvoma miliardami z tých šiestich nám perspektívne pomôže reforma dôchodkového systému, kde sa postupne zvyšuje dôchodkový vek. Už máme schválenú novelu zákona o prvom dôchodkovom pilieri. Snáď tomu ešte trochu pomôže aj druhý pilier. A keby sa do zákona o prvom pilieri nedali veci, ktoré zároveň zvyšujú deficit, ako je rodičovský bonus alebo predčasné odchody do dôchodku, tak by sme sa možno posunuli skoro o ďalšie jedno percento HDP. Čiže, úpravami dôchodkov vieme vyriešiť skoro polovicu problému, ktorý nás čaká.

Druhú polovicu by sme mali riešiť konsolidáciou rozpočtu. Buď zlepšením výberu daní, alebo zvýšením daní, alebo znížením výdavkov. Nie je na nás, aby sme predpisovali vláde, na ktorej strane má šetriť. Je to politická otázka, či chceme mať väčší štát alebo menší štát. Len upozorňujeme na to, že štát sa musí skonsolidovať, aby sme mali dobrú východiskovú pozíciu na ďalších päťdesiat rokov.

Viete z pohľadu fungovania porovnať Slovensko s inými krajinami?

Z pohľadu a efektov starnutia populácie je Slovensko jedno z najhorších v rámci Európskej únie. Je to aj tým, ako bol doteraz nastavený náš dôchodkový systém. Väčšina Európy v priemere bude strácať jedno až dve percentá a u nás sú to asi štyri percentá HDP. Čo sa týka štrukturálneho nastavenia verejných financií, tam sme druhí najhorší v Európskej únii a aktuálne náš plánovaný deficit na budúci rok je v zásade najhorší v Európskej únii. Takže, sa už ťažko môžeme porovnávať s niekým iným, na koho by sme sa mohli pozerať zvrchu.

Ak sa nič nestane, aké problémy hrozia Slovensku?

Verím, že sa niečo stane. Je to niečo, ako keď idete po ceste a vidíte, že ďaleko pred vami je priepasť a keď nezabrzdíte, tak do nej padnete. Auto však ide ďalej, všetci pasažieri si hovoria, musíme zastaviť, no ďalší povedia, to je ešte ďaleko, môžeme brzdiť neskôr. Ale všetci musia pevne veriť, že sa pred priepasťou stihne zabrzdiť.

Na už neudržateľné úrovne dlhu sa začneme dostávať asi o desať rokov. Keby sme vôbec nič nerobili, tak o päťdesiat rokov sa dostaneme na úrovne cez 350 percent HDP, čo je úplne astronomické číslo. Žiadna krajina nie je takto vysoko zadlžená, pretože tam sa ani nedá dostať, lebo by sme skrachovali dávno predtým.

Hovoríte, že do skutočných problémov sa krajina začne dostávať o 10 rokov?

O ďalších desať, pätnásť rokov sa dostaneme na také úrovne, ktoré budú zjavne kritické, stratíme dôveru na finančných trhoch a Slovensko sa nebude vedieť ďalej financovať. Čím viac šetrenie odkladáme, tým to bude drahšie. Každý rok odkladania konsolidácie pridáva možno jednu, dve desatinky k tomu, o koľko budeme musieť šetriť neskôr. Čiže, keby sme mali hodnoverný plán konsolidácie teraz a keby sme mali plán, ako sa dostať blízko k vyrovnanému rozpočtu do troch, štyroch rokov, tak je to oveľa lepšie, než, že si povieme, že ešte dva roky budeme riešiť len krízu, potom začneme konsolidovať. Medzitým číslo narastie na 5 alebo 5,2 percenta HDP.

Finančné trhy ale zatiaľ nevnímajú Slovensko ako výrazne rizikovú krajinu.

Nie celkom. Keď si porovnáme, aké sú úrokové sadzby na slovenské štátne dlhopisy, tak z úrovne asi 40-50 bázických bodov nad Nemeckom a asi 10 až 20 bodov pod priemerom eurozóny sme teraz už na 140 bodoch nad Nemeckom a cez 50 bázických bodov nad priemerom eurozóny, čiže, vzďaľujeme sa mu. Nožnice sa roztvárajú. Oproti zvyšku Európy, dokonca oproti krajinám ako Španielsko, Portugalsko alebo pobaltské krajiny sa naše marže zvyšujú. Postupne sa stávame rizikovejšou krajinou.

Keď hovoríme o potenciálnom bankrote, stále je ale len veľmi ďaleko na obzore.