Veľká novembrová daňová revolúcia nezačala na ulici, ale v pracovni ministra financií. A nie v novembri, ale už dávno predtým. Myšlienky a náznaky, ktoré Igor Matovič viac či menej nahlas prezentoval roky, sa vyrojili ako veľký celok v napínavej sérii tlačových konferencií. A ako je u neho zvykom, boli autentické a presvedčivé.
Keď minister financií vytiahol veľký rollup popísaný daňovo-odvodovými výnimkami a porovnal ho so svojou víziou zjednodušenia systému, všetkým predložil jasný úžitok reformy. Práve zjednodušenie systému je niečo, po čom volá väčšina odborníkov.
Zbytočne komplikovaný systém prináša vysoké administratívne náklady. Ak by sa zjednodušil, profitovať bude štát aj podnikatelia. Princíp zjednodušenia daňovo-odvodového systému dominoval nad všetkými ostatnými návrhmi. No pritom je len malým prvkom veľkého balíka zmien, ktoré minister financií pripravil. Nenechal kameň na kameni, a tým ľudí zahltil obrovským množstvom zmien, ktoré sa dotknú prakticky každého.
Odborníci aj laická verejnosť teraz môžu týždne či mesiace diskutovať nad každým jednotlivým bodom, prepočítavať pozitíva a negatíva jeho návrhov a hádať sa, či by bolo lepšie spraviť to či ono. Tieto debaty sú však viac-menej bezpredmetné. Návrhu reformy daňovo-odvodového systému dominuje päť princípov, ktoré by mali byť pre každého ekonóma, ale aj občana, omnoho podstatnejšie.
Štát nie je dobrý vlastník, ale iným chce brať zisk
Centralizácia moci
Samospráva ostala šokovaná. Doteraz tlačila na vládu, aby zmenila mix prostriedkov, ktoré od štátu dostáva. Aby mala dodatočné príjmy, napríklad aj z daní právnických, nielen fyzických osôb. Logiku by to malo – o to viac by sa snažila na svoje územie pritiahnuť biznis. Minister financií ju však zmrazil, keď sa rozhodol, že práve z jej rozpočtu prostriedky zoberie a rozdá rodinám.
Pritom je to samospráva, ktorá má k občanom, a obzvlášť rodinám, najbližšie. Výdavky samospráv sú pod oveľa väčším drobnohľadom ako výdavky štátu a tým pádom sú alokované omnoho efektívnejšie.
Navyše v krajinách, kde verejná správa funguje efektívne, jej chod zabezpečuje do značnej miery práve samospráva. Svojim rozhodnutím centralizovať verejné financie ešte viac do rúk štátu, minister financií ďalej posilní svoju pozíciu. Podporí ju nielen väčším balíkom peňazí smerujúcim na ministerstvo financií, ale aj odvodovými zmenami.
Zavedenie jedného spoločného odvodu, kde sa všetky položky sociálneho poistenia a zdravotné poistenie zlejú dokopy, budú stáť zamestnanca 39 percent jeho superhrubej mzdy.
Tieto peniaze sa vcelku prevedú na účet štátu. Problémom je, že nikto nevie, podľa akého kľúča sa budú ďalej deliť. Každý implicitne predpokladá, že podobným kľúčom, ako doteraz. A to môže byť chyba. Je tomu vyše roka, keď v médiách kolovali informácie, že v poslaneckom klube OĽaNO Igor Matovič otvoril otázku zlúčenia výberu zdravotného a sociálneho poistenia a zavedenie jedného sociálno-zdravotného odvodu.
Štátna Sociálna poisťovňa by sa zlúčila so štátnou Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, ktorá by zrejme ešte predtým prebrala všetkých poistencov súkromných zdravotných poisťovní. K ďalšiemu okliešteniu súkromných inštitúcií sa prikláňa aj minister práce a sociálnych vecí Milan Krajniak, ktorý sa zapodieva myšlienkou znížiť odvody do dôchodkových správcovských spoločností na štyri percentá, aby našiel prostriedky pre svoj rodičovský bonus. OĽaNO si v snahe posilniť štátne inštitúcie na úkor súkromných so Sme rodina očividne rozumie.
Spoločný odvod je prvým krokom k centralizácii odvodov. Druhým krokom môže byť rozdeľovanie odvodov na ad hoc báze medzi svojich (štátne inštitúcie) a tých druhých (súkromné inštitúcie). Tretím krokom by následne bolo vyhladovanie súkromných poisťovní a vytvorenie jednej veľkej štátnej „superpoisťovne“.
Z hľadiska efektivity využitia prostriedkov by to bola katastrofa. No práve nasmerovanie na túto cestu dlhodobo pretláča Igor Matovič. Dokonca aj keby na počiatku existoval pevný kľúč deľby odvodov medzi inštitúciami, išlo by o výrazné zníženie transparentnosti v rozdeľovaní verejných prostriedkov. Minister financií by vo svojich rukách centralizoval ešte väčšiu moc ako doteraz.
Viac ako polovici firiem daň po Matovičovej reforme stúpne. Pokles o dve percentá môže byť klam
Nedostatok vízie
Okrem zjednodušenia daňovo-odvodového systému sa druhou nosnou témou Matovičovej revolúcie stala prorodinná politika. Samozrejme, na tom nie je nič zlé, pokiaľ by štát dokázal rodiny podporiť zmysluplne. Rozdávať hotovosť a kredity na krúžky je však mrhanie vzácnymi zdrojmi. Z niektorých chlapcov sa možno stanú úspešní hokejisti a z dievčat baletky, no isté je, že budúcnosť krajiny nezachránia. Štát v 21. storočí nepotrebuje niekoľko talentov, ale masu kvalitne vzdelaných občanov, aby dokázali zápasiť na globálnom trhu práce svojimi schopnosťami a nie svojou mzdou. Nie na krúžkoch, ale na školách sa tvorí budúcnosť národa.
V rovnaký čas, ako I. Matovič prezentoval svoju reformu, sa búrili učitelia, ktorým boli sľubované vyššie platy, no akosi sa na nich zabudlo. Mnoho z tých starších počas covidu odišlo do dôchodku.
A tak ministerstvo pláta diery a rozmýšľa, že na školy pošle učiť trocha staršie deti – študujúcich vysokoškolákov. Situácia v štátnom školstve je rovnako zúfala ako v štátnom zdravotníctve. Nebúria sa pritom len učitelia na nižších stupňoch, ale aj tí vysokoškolskí. Predstavovaná reforma vysokých škôl si ich srdcia nezískala. A sťažujú sa aj zamestnávatelia.
Republiková únia zamestnávateľov upozorňuje, že vysoké školy na Slovensku rok čo rok produkujú desaťtisíce absolventov, ktorí nie sú ani po piatich rokoch štúdia pripravení na reálne požiadavky trhu práce a zamestnávateľov. Až polovica všetkých absolventov nepracuje v odboroch, ktoré vyštudovala.
Slovensko, ak sa má posunúť na rebríčku tvorby pridanej hodnoty vyššie a nebyť iba dielňou západných korporácií, musí výrazne zlepšiť kvalitu svojho vzdelávania na všetkých stupňoch. Práve tu by mal štát investovať stovky miliónov eur skôr ako do záujmových krúžkov po slovenských dedinách. Hanbou krajiny je, že v top 600 univerzitách sveta nie je ani jedna slovenská, a aj v tomto parametri je na chvoste krajín Vyšehradskej štvorky.
Prorodinná politika Igora Matoviča nie je o lepšej budúcnosti slovenských detí, ale o vytvorení ilúzie, že z nich môžu byť hviezdy. Drvivej väčšine sa to ani pri najlepšej vôli a finančnej podpore nepodarí. Naopak, ich život bude formovať chátrajúce školstvo, ktorého praktickú časť zabezpečujú aj samosprávy. Snaha pripraviť ich o finančné prostriedky podčiarkuje absurdnosť snahy ministra financií alokovať stovky miliónov eur na voľnočasové aktivity.
Daň z príjmu firiem klesne z 21 na 19 percent. Matovič ide získať body extra daňou pre banky
Návrat ideológií
Ak niekto po voľbách veril, že súčasná vláda bude pravicová, ostal sklamaný. Dokonca ani prítomnosť SaS nedokázala garantovať probiznisovú orientáciu vlády. Naopak, zdá sa, že strana Richarda Sulíka len hasí socialistické vzplanutia jednotlivých ministrov z OĽaNO a Sme rodina.
Niekedy viac a niekedy menej úspešne. V princípe sa však celá vláda posunula ešte viac doľava, a to dokonca aj v porovnaní s časmi Roberta Fica. Navrhovaná daňová reforma Igora Matoviča je toho ďalším dôkazom. Neprevládajú v nej len socialistické tendencie silnejšieho štátu, centralistického riadenia a väčšieho prerozdeľovania, ale obsahujú aj prímes náboženského dogmatizmu a majetkového rovnostárstva.
Paradoxne, Slovensko patrí medzi krajiny s najrovnomernejším rozdelením bohatstva a príjmov na svete. Podľa World population review je krajina štvrtá v rebríčku rovnosti bohatstva. Z hľadiska rovnosti príjmov je dokonca prvá na svete, tvrdia dáta Svetovej banky. A do tohto rovnostárskeho prostredia plánuje minister financií zrušiť odvodový strop a zaviesť milionársku daň.
Tieto návrhy majú minimálnu ekonomickú kredibilitu, keďže budú postihovať všetkých potenciálnych tvorcov kapitálu. Pritom tvorba domáceho kapitálu spolu so zvýšením vzdelanosti sú dvoma základnými parametrami určujúcimi budúce bohatstvo krajiny.
Macošsky sa I. Matovič stavia aj k zahraničnému kapitálu. Na to, aby pokryl finančné diery vo svojom pláne, rozhodol sa zdaniť špeciálnou sadzbou monopoly a oligopoly. Tie podľa neho dosahujú nadmerné zisky. Ako príklad uviedol banky, kde sa chopil rovnakej rétoriky ako Robert Fico. Problémom ale je, že banky na Slovensku rozhodne nie sú oligopolom. Ako by mohli, keď na trhu pôsobí 13 domácich a 14 zahraničných subjektov?
Ako by mohlo takmer 30 rôznych subjektov tvoriť nadmerné zisky? Prestala konkurencia fungovať? Nie. Zvýšený zisk bánk v tomto roku je len snahou dobehnúť chabé hospodárenie v časoch zavedeného bankového odvodu. Celkovo platí, že návratnosť kapitálu bánk pôsobiacich na Slovensku je za posledné dva roky hlboko pod priemerom Európskej únie, nehovoriac o Spojených štátoch.
Nikde v rozvinutých krajinách sveta nie sú napriek tomu zisky bánk považované za nadmerné. Dôvodom je, že keď prídu horšie ekonomické časy, banky budú musieť sanovať poskytnuté úvery, čím sa ich ziskovosť radikálne zníži. Banky sú cyklickým odvetvím. Snaha nadmerne zdaňovať funkčný bankový sektor, a to sa hovorí o dani v okolí 35 percent, je priamym útokom na domáci aj zahraničný kapitál. Je prekvapujúce, že pri takejto logike sa pozornosť I. Matoviča neobrátila na farmaceutické koncerny, či producentov bicyklov.
Matovičova reforma je uletený nápad. Koalícia podľa Fica vie, že sa nedajú realizovať
Minister financií zjavne nerozumie alebo nechce rozumieť, ako funguje trhové hospodárstvo. Ak nejaký sektor tvorí dlhodobo nadmerný zisk, láka tým nový kapitál. S ním prichádza tlak na pokles zisku, ktorý sa časom dostane na globálne priemerné úrovne.
Naopak, znižovať už nízky zisk bude znamenať, že subjekty, ktoré na trhu pôsobia, budú v tom lepšom prípade minimalizovať budúce investície a v tom horšom prípade odídu do zahraničia. Alebo ako v prípade finančných inštitúcií začnú pôsobiť z iného členského štátu. Pre Slovensko to znamená stratu sofistikovanejších pracovných pozícií vo finančnom sektore.
Na rozdiel od politického hľadiska, kde je atraktívne bubnovať proti všetkým, ktorí dosahujú zisky, z ekonomického hľadiska je to vysoko kontraproduktívna činnosť. Následkom bude menej kapitálu, nižšia konkurencia, vyššie ceny, nižšia zamestnanosť, nižšie odvody a nižšie dane. Navyše bankový sektor nie je v týchto tendenciách osamotený.
Podobne silné útoky ako na banky je možné očakávať aj na iné sektory, ktoré dosahujú „nadmerné zisky“. Minister financií ukázal na energetické spoločnosti, ale v hre sú aj telekomunikačné firmy. Oba tieto sektory môžu byť chápané ako oligopoly. A samozrejme sú tu zdravotné poisťovne, ktorým plánuje radikálne obmedziť zisk. A tiež hazard, na ktorý sa Igor Matovič pozerá z vrchu.
Jednoducho minister financií si z osudia vybral sektory, ktoré je treba zaťažiť špeciálnou daňou. Tým sa pustil, podobne ako minister životného prostredia Ján Budaj svojimi vyjadreniami o odchode priemyslu, do tvorby hospodárskej politiky. Priamo či nepriamo určuje, ktoré sektory majú na Slovensku perspektívu a ktoré nie. Pritom energetické spoločnosti platia osobitné odvody, pomocou ktorých veľkú väčšinu svojho zisku odvádzajú štátu.
Podobne sú na tom aj stávkové či iné hazardné spoločnosti, ktoré už teraz majú jedno z najvyšších zaťažení v Európe. Zdravotné poisťovne dosahujú minimálne zisky vzhľadom k objemu prostriedkov smerujúcim do zdravotníctva. Minister financií nemá reálnu šancu od týchto spoločností vybrať stovky miliónov eur na nových daniach, ako plánuje. Naopak, svojou politikou môže spôsobiť, že sa z nich stanú zombie firmy.
Ak chce znížiť zisky, ktoré firmy v súčasnosti generujú, nie je lepšia možnosť, ako otvoriť trh pre viac zahraničnej konkurencie na trhu telekomunikácii, energií aj zdravotných poisťovní. Tým by sa znížila cena služieb a profitovali by všetci. To by však išlo proti presvedčeniu I. Matoviča, že štát je najlepší vlastník. História štátnych monopolov vo všetkých uvedených oblastiach však hovorí jasnou rečou.
Bohatým neublíži, štátnu kasu nenaplní. Milionárskou daňou brnká Matovič na nervy Sulíkovi
Hlboké deficity
Na otázky novinárov, s kým svoju reformu Igor Matovič diskutoval, sa verejnosť dozvedela, že s nikým. Nemohlo by sa predsa stať, aby do médií unikli informácie o pláne, ktorý má potenciál byť najlepšou daňovo-odvodovou reformou na svete. Podobne, ako bolo pred rokom najlepším plánom na svete proti covidu zaviesť povinné testovanie populácie antigénovými testami. Tento prístup možno len ťažko označiť za konštruktívny.
Väčšina čísiel, ktoré sú v reforme predstavené, sú len odhady vybraných ľudí na ministerstve financií, bez oficiálneho zhodnotenia inštitúciami ako je Útvar hodnoty za peniaze, Inštitút finančnej politiky, alebo nezávislá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Práve jej názor bude kritický pri pohľade na to, do akej miery je navrhovaná reforma fiškálne neutrálna. Keďže to nejaký čas trvá, toto hodnotenie sa odborná verejnosť nemusí dozvedieť ani do konca roka. To však nebude brániť Igorovi Matovičovi, aby sa snažil svoju reformu presadiť do praxe čím skôr.
Z praktického hľadiska je však vysoko pravdepodobné, že reforma bude značne deficitná. Nielen kvôli nadhodnotenému príjmu z vyššieho zdanenia vybratých subjektov, ale aj kvôli iným dôvodom. Napríklad kvôli dynamickým efektom reformy. Vykrytie každej navrhovanej zmeny v sebe obsahuje položku dynamických efektov.
Ináč povedané, tým, že sa spraví reforma, ľudia budú míňať viac a do štátneho rozpočtu sa dostanú navyše stovky miliónov eur. V skutočnosti sa však iba presunú peniaze z jedného vrecka do druhého. Pokiaľ nebude reforma deficitná, jej vplyv na hrubý domáci produkt bude nízky. Dynamický vplyv reformy na ekonomiku môže byť rádovo menší, ako I. Matovič plánuje. O nič menší problém nebude ani prepustiť takmer desať tisíc štátnych úradníkov. Pred rokom a pol vtedajší minister financií Eduard Heger tvrdil, že za rok sa znížia výdavky ministerstiev o desatinu.
Ministerstvá mali ušetriť stovky miliónov eur. Realita? Čísla nie sú k dispozícií, no je vysoko pravdepodobné, že výdavky ministerstiev vzrástli. Rétorika a reálna prax sú dve odlišné veci. Ak sa výdavková strana návrhu schváli skôr, ako sa v praxi ukáže schopnosť vlády relevantne zvýšiť svoje príjmy, bude to znamenať, že Slovensko sa ešte hlbšie posunie do pásma deficitu, z ktorého nebude návratu. Už teraz je kvôli svojim sociálnym politikám na jednej z najmenej udržateľnejších trajektórií verejných financií v Európe. Ak nie na jej úplnom chvoste.
Matovič s úsmevom na tvári - a s účtom za jeho revolúciu v rukách
Stratená odbornosť
Igor Matovič je človek, ktorý vo verejnej správe nedokázal realizovať žiadny svoj nápad. Prišiel s mnohými pompéznymi myšlienkami, no ich realizácia vždy stroskotala. Je jedno či ide o Fond vzájomnej pomoci, Rozvojový fond Slovenska, reformné leto, skupina riešiaca paragraf 363 alebo očkovanie Sputnikom. Jediný nápad, ktorý sa realizoval – plošné testovanie, sa podarilo iba kvôli obetavému nasadeniu armády, zdravotného personálu a samospráv.
Dôvod je prostý – Igor Matovič je solitér, nie manažér. Nemá pod sebou nikoho, kto by dokázal veci realizovať a dosiahnuť ich do konca. Ani jeho strana a bohužiaľ ani vláda neoplýva manažérmi, ktorí by dokázali návrhy efektívne implementovať. Rozbiť systém je jednoduché, no postaviť niečo funkčné je omnoho ťažšie. To si totiž vyžaduje otvorenú komunikáciu a stovky stretnutí a rokovaní so všetkými odborníkmi a stakeholdermi. Súčasný minister financií, na rozdiel napríklad od Mikuláša Dzurindu, touto snahou nikdy neoplýval.
Jeho návrh reformy sa môže na prvý pohľad zdať ako studnica zaujímavých myšlienok, no v skutočnosti ide o izolovaný pohľad na problematiku. Zároveň zo skúseností je takmer isté, že minister financií nebude mať snahu jednotlivé detaily reformy poctivo prediskutovať s odborníkmi. Naopak, bude sa ju snažiť presadiť rýchlo a bez kompromisov s politickým krytím Sme rodina a zvyšku poslancov Za ľudí. Slovensko tak uvidí opak toho, ako by mala najväčšia reforma v jeho histórii vyzerať.
