S prestávkami približne rok presviedčam jedného človeka, aby začal u nás blogovať. Niežeby mal eTrend málo blogerov. Ale Martin Baranovič už druhým rokom žije v Nórsku. A tá krajina sa mi zdá byť mimoriadne zaujímavá. Pre ľudí žijúcich na Slovensku preto, že obe krajiny majú približne rovnaký počet obyvateľov a aj nejaké historické paralely by sa našli. Napríklad spoločný štát so susednou krajinou (Švédsko, 1814-1905), či politikov kolaborujúcich s hitlerovským Nemeckom. Podľa druhej spomenutej epizódy máme v slovenčine dokonca aj jedno slovo - kvisling.
Martina, bývalého novinára, som znovu opáčil tento týždeň. A tentoraz to vyšlo. Na pravidelné písanie som ho síce ešte nepresvedčil (preto a kvôli téme článku jeho text zverejňujem na tomto blogu), ale hádam aj to príde. Nech sa páči, Martinove postrehy z Oslo.
Hitom jarnej sezóny sa stali ľudové kroje. Predalo sa takmer dvanásťtisíc (!) nových ľudových krojov. Pánskych aj dámskych. Cena takého ľudového kroja sa nezriedka vyšplhá až na cenu auta. Tlač zistila, že viac ako polovica tradičných nórskych sviatočných krojov pochádza z Estónska a z Číny. Cena je tak približne o tisícpäťsto eur nižšia ako tie, ktoré sú ušité zlatými nórskymi ručičkami.
Kroje spomínam preto, že je tu 17. máj. Ten je najväčším nórskym sviatkom - Dňom ústavy, Dňom nezávislosti. A v tento deň sú kroje v prevahe. Sedemnásty máj je dňom, keď školopovinné deti pod vedením učiteľských zborov, s mávatkami a školskými hudobnými zbormi, kráčajú kilometre zo Starého mesta po hlavnej Triede kráľa Karla Johana až ku kráľovskému palácu, kde zborovo kričia „hurá“ a „všetko najlepšie, Nórsko“. A kráľovská rodina máva, a máva a usmieva sa a zdraví šťastné deti a celý ľud. Detské sprievody a mávatka sú v celej krajine. Len v Oslo majú príležitosť zamávať kráľovi. Sprievod z Oslo vysiela televízia naživo. Toto je masová akcia, celonárodná záležitosť, všetci v krojoch alebo v oblekoch a vo sviatočných šatách, všetci aspoň s vlajkou v ruke, alebo trikolórou na saku.
Nórskej láske k vlasti nejde uniknúť. Od začiatku mája organizujú bytové spoločenstvá susedské brigády pri domoch, všetko musí byť čisté a pripravené na oslavu najväčšieho sviatku. Výklady obchodov sú vyzdobené vlajkami a kyticami v národných farbách, pekárne majú typické sviatočné pečivo a koláče a v samoobsluhy sú preplnené párkami a lokšami, kečupom a horčicou, typickým jedlom pre 17. máj. Deň predtým sa ešte umývajú okná na domoch a vešajú vlajky.
Zážitok sedemnásteho mája ma potom privedie k myšlienkam na moju vlasť, ktorú som opustil, lebo ju nepovažujem za dobré miesto na život. Aj preto, že si nevážime históriu a namiesto 28. októbra a 17. novembra sme najviac hrdí na hokejistov - majstrov sveta. Máme omnoho viac sviatkov ako Nóri (tí majú len 1. Máj, 17. Máj, Nanebovstúpenie Pána a Svätodušný pondelok a Veľkú noc a Vianoce), ale okrem Vianoc a Veľkej Noci, masovo neoslavujeme prakticky žiadny zo sviatkov, viažucich sa k histórii krajiny, k obdobiam, na ktoré máme byť hrdí. V januári sa pije na Silvestra a nie na vznik štátu, na prelome augusta a septembra sa plánujú dovolenky, ktoré obsiahnu aj SNP aj Deň ústavy a k 17. novembru majú akciu len dzurindovci v bratislavskom divadle a niektoré občianske združenia vo väčších mestách.
Myslím, že je to aj preto, že celou novodobou históriou sme traumatizovaní peniazmi a politikou. Čakáme, kedy z nás budú pracháči, kedy sa budeme mať lepšie. Čakalo sa to po vzniku štátu, pomôcť mala privatizácia, nebankové inštitúcie s vysokými výnosmi, reformy a ďalšie reformy a potom neisté sociálne istoty. Celá verejná debata sa zužuje na peniaze, na dane, na sociálne dávky, na dôchodky. A ľudové kroje? Tie, už nikto neberie vážne.
Načo má Slovensko toľko sviatkov, keď sa žiadny poriadne neoslavuje? Zrušiť a pekne do práce. Makať a tak bohatnúť.
Gratulerer med dagen, Norge! Všetko najlepšie, Nórsko.
P.S.: Hokejisti Nórska dnes hrajú na majstrovstvách sveta štvrťfinálový zápas proti Rusku. Keď to Nóri vyhrajú, budú mať nielen štátny, ale aj najväčší hokejový sviatok.
