Úplne v závere volebného obdobia sa Ficova vláda rozhodla racionalizovať štátnu správu a vyšla s návrhom na zlúčenie ministerstva životného prostredia (MŽP) s ministerstvom pôdohospodárstva (MP). O férovosti úmyslu vlády v čase, keď ministri životného prostredia už stihli zhltnúť (a prešafáriť) nemalú časť verejných financií, možno solídne pochybovať. Úspora verejných zdrojov však nie je vôbec zlý nápad, ak neohrozuje ciele, ktoré environmentálna politika má. V tomto prípade existuje dokonca dobrá možnosť niektoré z nich zlepšiť.

Niekde lepšie

Týka sa to najmä ochrany prírody. Tá utrpela na Slovensku obrovské škody tým, že László Miklós urobil gigantický „nákup“ chránených území do sústavy NATURA 2000, čo v kombinácii s existujúcou národnou sústavou chránených území viedlo k tomu, že patríme v súčasnosti medzi krajiny s najvyšším podielom formálne chránených území v Európe. Táto politika nemohla fungovať, lebo na vyplácanie náhrad za obmedzenia vo využívaní lesov a správu tak zbytočne veľkého územia jednoducho nemáme dostatočnú ekonomickú silu. Druhým problémom je to, že ani tie štátne lesy, ktoré považujú environmentalisti za najvzácnejšie, nie sú v správe organizácie ochrany prírody, takže sa o ne „handrkuje“ s konkurenčnými štátnymi lesnými podnikmi.

Slovensko potrebuje zaviesť moderný systém ochrany prírody, s agentúrou, ktorá bude spravovať územia, ktoré environmentalisti považujú za najvzácnejšie. Veľkosť týchto území a stupeň ich ochrany nebude určovať zákon, ani aktivisti, ale samotná agentúra na základe svojich ekonomických možností. Agentúra by mala mať kompetencie rozhodovať o spôsobe hospodárenia na tom území, ale aj o tom, ktoré územia si kúpi alebo prenajme, ktoré predá alebo vymení za environmentálne vzácnejšie a na ktorých si zakúpi od neštátnych lesníkov menej zásahový režim. Zlúčenie s ministerstvom pôdohospodárstva je príležitosťou, ako previesť časť štátnych pôd do správy agentúry a postaviť prvý základný kameň pre dobrú ochranu prírody. Vyžaduje si však ministra, ktorý bude mať odvahu postaviť sa voči štátnej lesníckej loby.

Prospechom zlúčenia pre verejné financie môže byť i spojenie viacerých rezortných výskumných pracovísk.

Inde po starom

V ďalších oblastiach tiež len ťažko nájsť dôvody, pre ktoré by mali existovať obavy zo vzájomných konfliktov s pôdohospodármi. Vodné hospodárstvo sa po zopár rokoch vráti presne tam, odkiaľ prišlo. Tam, kde sa o zavedenie efektívnejšieho spôsobu správy a financovania „veľkých“ vôd nepokúsil za celé roky vôbec nik, podobne ako to bolo na MŽP. Správa vôd zostáva na pokraji záujmu environmentálnych aktivistov i celej spoločnosti. Deje sa tak i napriek tomu, že správca vôd (Slovenský vodohospodársky podnik) je gigantický monopol, ktorý obstaráva tovar a služby za desiatky miliónov eur ročne, má obrovský majetok a je financovaný veľmi deformovaným spôsobom.

Odpadové hospodárstvo utrpelo za ministra Lászlóa Miklósa vari najhoršie devastačné škody, v dôsledku ktorých je pre občanov veľmi predražené a Slovensko v podiele zhodnocovania odpadov v Európe zaostáva. Zmena rezortu mu poškodiť nemôže, pretože nemá zásadné konfliktné prepojenia na poľnohospodárstvo, či lesníctvo. Celý manažment odpadového hospodárstva by mal smerovať od zrušenia Miklósovho experimentu ku štandardnému európskemu modelu, založenému na priamej zodpovednosti producentov tovarov, z ktorých vzniká odpad.

Zlúčenie by nemalo negatívne zasiahnuť ani ochranu ovzdušia, ktorá je viazaná najmä na priemysel.

O čom hovoria?

Environmentálni aktivisti proti snahe vlády protestujú a tvrdia, že „hrozí nebezpečná degradácia významu, postavenia a autority ochrany životného prostredia v SR“. Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI) zase vidí v zlúčení riziko, že prestanú byť vyvažované záujmy iných častí vlády presadzujúcich rast a produkciu.

Na základe čoho to tvrdia? Ťažko povedať, ale zdá sa, akoby nie celkom správne rozumeli, čomu sa ministerstvo reálne venuje a čo dosiahlo (resp. nedosiahlo) počas rokov svojej samostatnosti. Úlohou envirorezortu je dnes najmä transponovať európske environmentálne normy spôsobom, ktorý vytvorí fungujúce trhy. Dobrá environmentálna politika má vytvárať normy, ktoré budú viesť k reálnemu skvalitneniu životného prostredia, ale zároveň nebudú extrémne zvyšovať výdavky občanov. Ministerstvo životného prostredia v tomto neustále zlyháva a bol to práve envirorezort, ktorý viackrát podriadil prírodu biznisu. V dôsledku toho sú dnes viaceré ciele environmentalistov nedosiahnuteľné a za mnoho služieb platíme oveľa viac, než by sme mohli.

Zlučovanie ministerstiev by malo pokračovať, efektívna verejná správa ich samostatne nepotrebuje.