Studené sobotné popoludnie pod mrakom. Na zasneženom Federálnom námestí v Berne asi 50 ľudí v žltých vestách. Demonštrácia nebola ohlásená, nik si ju veľmi ani nevšimol. Len o tom prebehla krátka správa v novinách. To bolo v sobotu 5. januára 2019.
Na ďalšiu sobotu 12. januára boli ohlásené demonštrácie na železničných staniciach v mestách Bern, Lausanne, Neuchâtel, Sion, Fribourg, Bienne. Či z toho naozaj niečo bolo, nepodarilo sa mi zistiť. Na Faceboku existuje stránka GiletsJaunesSuisse, ale nejde o celé Švajčiarsko, len jeho frankofónnu časť. Francúzska nákaza od soboty 17. novembra 2018 sa po dvoch mesiacoch dostala cez hranicu.
Faktom ostáva, že vo Švajčiarsku existuje niekoľko stotisíc ľudí pod prahom chudoby a sú aj švajčiarski bezdomovci. Buď Švajčiari, ktorí sa vrátili z cudziny a doma nič nemajú a nik ich nečaká. Kým sa prihlásia na sociálku, zapíšu na sociálny byt a dostanú podporu, môže uplynúť aj mesiac. Alebo ľudia, ktorým sa prihodilo životné nešťastie, strata zamestnania vo vyššom veku, alebo nebodaj rozvod. Čo je v literatúre opisované ako “stupidité institutionnelle”, je prítomné aj vo Švajčiarsku. Sú známe prípady, keď po rozvode manžel musel platiť výživné vyššie, ako mal príjem a na nové pojednávanie musel čakať mesiace. Minul všetky úspory a vyčerpal všetky možnosti, prišiel o byt a potom stíhanie za neplatenie výživného. Sumy zaplatené nad rámec prisúdeného sa nevracajú, lebo sú v záujme dieťaťa. Že z basy ten nešťastník nič platiť nebude, to súd nezaujíma. Že stratí prácu a ďalšiu už viac nenájde, to súd tiež nezaujíma. Švajčiarsko nie je len slniečko na kvitnúcej stráni s kravičkami a s čokoládou.
V porovnaní s 50 až 100 tisícmi demonštrantov v susednom Francúzsku je to však len kvapka v mori. Príčiny sú hlbšie, systémové. Vráťme sa k dôvodom revolty francúzskych žltých viest.
Prvým dôvodom je dezertifikácia vidieka. Celé rozsiahle oblasti krajiny sú premenené na sociálnu pustatinu. Koncentrácia populácie do urbanizovaných aglomerácií je dlhodobý celosvetový trend. No vo Francúzsku to je urýchlené celou množinou úradných akcií a vládnych zásahov.
Sieť lekárov a zdravotných zariadení je na francúzskom vidieku veľmi riedka. Lekárom sa vyplatí otvoriť si kabinet v meste, no nie na dedine. Keď Francúzom znemožnili chodiť k švajčiarskym lekárom, lebo sú drahí a Sécurité sociale ich nechcela preplácať, pri Ženeve sa mala na druhej strane hranice postaviť nemocnica. Ťahanice o jej lokalite boli vyriešené tak, že ju postavili medzi troma mestami Annemasse, Bonneville, La Roche sur Foron v dedine Findrol. Z každého mesta je po diaľnici vzdialená 10 kilometrov, aby nik nebol diskriminovaný. A tak sú potrestaní všetci. Pacienti i zamestnanci. K nemocnici v poli pri diaľnici nie je verejná doprava a pretože leží mimo hlavných trás, nik tam nebude stavať železnicu či električku. Všetci musia autom. Alebo taxíkom na 30 eur. Alebo sanitkou za 200 eur. Politika "všetko pre autá" ako niekde, prepytujem pekne, v Bratislave.
Regionálna nemocnica za krajom všetkých miest. Ďaleko odvšadiaľ, mimo železnice a bez verejnej dopravy. Ale pri výjazde z diaľnice. Zdroj: maps.google.com
Železnice postupne odumierajú, “nerentabilné” trate sú zatvárané a rušené. Nové sa stavajú len tam, kde zatlačia Švajčiari a časť projektu financujú. Kedysi bola železnica pri Ženeve pod Jurou z Bellegarde cez Saint-Genis, Gex do Divonne a švajčiarskeho Nyonu. Dnes je trať opustená, spustnutá, a vozia sa len smeti z dedín od Chevry po Bellegarde, aby ich nevozili kamiónmi. Ďalej sú už vytrhané koľaje a demontované viadukty. Na druhej strane jazera je to podobné. Kedysi sa dala urobiť jazda vlakom zo Ženevy do Ženevy okolo jazera. Medzi 1986 a 1998 jazdil ešte turistický vlak Rive-Bleue Express, no v 1998 bol úsek Evian - Saint Gingolph opustený a neutralizovaný - zrušené elektrické vedenie. Saint Gingolph je dedina na oboch stranách hranice a vlak jazdí po švajčiarsku stanicu. Medzi 2006 a 2010 bola trať vyčistená a pripravená na znovuotvorenie, no vlaky sa tam dodnes nevrátili a trať odvtedy znovu zarástla kríkmi a stromami. Pritom sa stavia CEVA, spojenie Cornavin - Eaux Vives - Annemasse, chýbajúci kúsok medzi brehmi jazera v Ženeve, ktorý má za cieľ umožniť veľkokapacitnú prepravu osôb do Ženevy. Do prevádzky má byť CEVA uvedená v decembri 2019.
No nie všetky regióny majú to šťastie mať poruke švajčiarsku hranicu a nejakú Ženevu či Bazilej. Starosta Divonne na švajčiarskej hranici to povedal úplne otvorene, že im môže byť ukradnutý nejaký Bourg en Bresse (sídlo departementu Ain) alebo Paríž. Francúzski úradníci to neradi počujú, ale pre nich je dôležitá Ženeva, lebo vďaka Ženeve žijú, pracujú, prosperujú. Ak Ženeva zakašle, oni majú chrípku. V hlbokom Francúzsku sú Francúzi vydaní úplne napospas svojej vláde.
Železničné trate v rokoch 1910-1930, v roku 2012 a po reorganizácii siete v 2014 Zdroj: https://blogs.letemps.ch/alberto-mocchi/2018/11/18/lecologie-un-truc-de-riches/
Rurálne regióny Francúzska sú dnes zbavené výkonnej verejnej dopravy. Porovnajme si železničné trate v rokoch 1910-1930, v roku 2012 a po reorganizácii siete v 2014. Trate TGV a hlavné ťahy sú ziskové, lebo konkurujú iným dopravným módom, lietadlám a diaľniciam. Tarifikácia môže byť stanovená tak, aby boli súťažeschopné s lietadlami. Vďaka veľkým prepravným objemom môžu realizovať úspory z mierky. TGV spája veľké mestá a medzi nimi nič. Na veľké vzdialenosti medzi veľkými aglomeráciami cestujú obchodní cestujúci alebo turisti. Naproti tomu železnice na regionálnych tratiach prepravujú malé počty cestujúcich. Robotníkov, zamestnancov, študentov, ktorí denne cestujú na malé vzdialenosti. Malé počty cestujúcich, malé vzdialenosti, náklady podobné alebo aj vyššie. Úspory z mierky nemožné. A tak sa trate jednoducho zavrú a tým sa znížia fixné náklady. Po spustnutí trate vznikne finančná bariéra na ich obnovenie, lebo kým na trati jazdia vlaky, neporastú tam stromy, no keď už vyrástli, treba ich vyrúbať a prečistiť štrk v podloží. Toto bolo jedným z dôvodov revolty francúzskych železničiarov na jar 2018. Na Slovensku to možno čitateľovi niečo pripomenie. Dzurindov stropkovský zmrzlinár Prokopovič. Zrušené trate v hladových dolinách. Žilina a Ficov zadarmizmus. A poľovačka kapitána parlamentu na súkromné vlaky.
Pri absencii alternatívy Francúzom neostáva, než jazda autom. Auto je na francúzskom vidieku nevyhnutnosťou a pokiaľ v domácnosti pracujú obaja manželia, musí mať auto každý z nich. Takže karikatúrne videnie parížskych povaľačov zhýčkaných metrom a prímestskými traťami, ktorí sú úplne odtrhnutí od reality, a vidiečania, ktorí ku koncu mesiaca buď jedia, alebo jazdia, také zjednodušenia majú aj faktický základ. Pre udržanie si zamestnania Francúzi jazdiť musia. Marie-Antoinette vraj povedala, že ak ľudia nemajú na chlieb, majú jesť briošky, a spustila tým hnev rozľúteného ľudu a revolúciu. Žlté vesty to parafrázujú, že ak nemajú na naftu, kúpia si elektromobil.
Najväčšou chybou bolo technokraticky si povedať, že ak je elasticita na ceny palív taká a taká, stačí zvýšiť zdanenie a ľudia budú jazdiť menej. Príjem z dane mal byť príjmom centrálneho rozpočtu. A tu je chyba. Príjem z daní z pohonných hmôt mal celý ísť na rozvoj verejnej dopravy v regiónoch. A nielen to, regionálny rozvoj mal byť prezentovaný ako priorita a ľuďom to malo byť jasne vysvetlené. Že jazdou autom dnes si ničia zajtrajšok. Klimatické zmeny sa zdajú ešte ďaleko, aj keď sme priamo v nich. Ale čo tam po horizonte 20 či 30 rokov, ak človek nevie vyjsť z výplaty ku koncu mesiaca? Bez sociálnej dimenzie žiadna politika nebude trvalo udržateľná. Ak je otázka koniec sveta o 20 rokov alebo koniec mesiaca do výplaty, odpoveď je rýchlo nájdená. Na vysvetlenie konfliktu krátkodobých a dlhodobých cieľov viď blog Žilinská diaľnica a trvalo udržateľný rozvoj.
Vertikalita moci vo Francúzsku je dedičstvom predošlých monarchií. Kedysi bolo cieľom francúzskych kráľov zväčšiť územie za každú cenu a prilepiť kúsky nových území. Normandské vojvodstvo bolo pripojené v 1204, Burgundské kráľovstvo v roku 1366, vojvodstvo Aquitaine v 1472, kráľovstvo Provence v 1483, vojvodstvo Bretagne v 1532, nedávno Savojsko a Nice v 1860 a netreba zabudnúť na Alsasko a Lotrinsko v 1918. Od 1789 sa vystriedalo viacero režimov a republík, dnes sme pri 5. republike. Avšak ide o zvláštnu republiku. Je to stále republikánska elektívna monarchia, kde je moc sústredená v rukách jednej osoby, monarchu, ktorému hovoria prezident, pretože je vo volenej funkcii. Monarcha, ktorý nesmie všetko, lebo je viazaný ústavou v konštitučnej monarchii, ale stále je absolútnym vládcom počas trvania svojho mandátu.
Švajčiarsko nemá takú centralizáciu. O tú sa pokúsil Napoleon, ale si vylámal zuby. Centralizovaná Švajčiarska republika 1798-1803 bola fiasko. Kantóny, ktoré boli predtým suverénne štáty zviazané veľmi liberálnym federálnym paktom o obrane, justícii a vzájomnej pomoci, sa stali púhymi administratívnymi jednotkami, vykonávajúcimi príkazy z centra. Niečo ako dnešné ONV, na čele ktorých je guvernér dosadený z Bratislavy, Smerák. No vo Švajčiarsku to jednoducho nefungovalo a situácia spela k občianskej vojne. Napoleon ustúpil a ponechal kantónom suverenitu vo všetkých veciach. Aj Francúzsko má kantóny, ale to nie sú suverénne štáty. Francúzske kantóny sú administratívne jednotky pod departmentmi. Okrem názvu so švajčiarskymi kantónmi nemajú nič spoločné. Skôr s okresmi v Československu.
Hrdé a slobodné. Švajčiarsko ostalo také dodnes. Len s malými zmenami, lebo teritórium bolo odvtedy rozšírené. V roku 1815 sa pridali kantóny Neuchâtel, Valais, Ženeva a územia patriace princovi biskupovi z Bazileja, ktoré sú súčasťami dnešných kantónov Basel, Bern a Jura. A po revolúcii 1848 s inštitucionálnymi zmenami a usporiadaním, ktoré pretrvalo až do dnešných dní s jednou malou zmenou, keď sa v roku 1979 kantón Jura oddelil od Bernu. Za posledných 20 rokov sa Švajčiarsko zmenilo k menej hrdému a menej slobodnému pod nátlakom veľmocí. Zrušenie bankového tajomstva, voľný pohyb osôb a teraz inštitucionálna zmluva s Bruselom, podobná Lisabonskej zmluve, sú nanútené zvonku.
Čo však ostalo je demokracia, politický systém, decentralizované usporiadanie. Kantóny sú stále suverénne. Politika sa deje v kantónoch a financie ostávajú v kantónoch. Ekonomicky silnejšie kantóny podporujú tie slabšie cez systém medzikantonálneho prerozdeľovania, aby sa kúsok prosperity ušiel každému. Žiadna Žilina, ktorá berie všetko. Žiaden Paríž, ktorý vycucne všetky financie a potom ich podľa uváženia po kvapkách vracia tam, kde kričia najhlasnejšie. Dane ostávajú v kantónoch a federálna priama daň je oddelená, vyberaná oddelene a spravovaná oddelene. Položky ako DPH, clá, cestná a palivová daň sú príjmami federálneho rozpočtu. Dane z príjmov fyzických a právnických osôb ostávajú v kantóne. Obec si vyberá vlastnú daň podľa potrieb a uváženia.
Švajčiarske dane ostávajú všade rozumné, lebo štátne výdavky ostávajú v nejakom intervale, ktorý musí byť zachovaný. Ak sú dane privysoké, nasleduje ľudové referendum a ak sú primalé, treba rúbať v štátnej správe, lebo dlhová brzda nepustí. Okrem toho je na individuálnej úrovni daňový strop, ktorý zabezpečuje rovnováhu medzi príjmami a zdanením. Ak niekto má príjem malý alebo žiadny, ale má veľký majetok, majetková daň bez stropu by mu jeho majetok rýchlo pohltila. Daňový strop zabezpečuje, že nemôže platiť viac, ako isté percento z príjmu. Takto je rozdiel medzi poddaným ľudom zdaneným od buka do buka a medzi suverénnymi daňovými poplatníkmi, ktorí si sami rozhodnú, koľko daní sú ochotní platiť. Ak sa im dane nepáčia, namiesto demonštrácií a podpaľovania áut spíšu svoje argumenty a hľadajú podpisy a politickú podporu. Francúzsko je však krajinou kultúry bez kultúry spravodlivých daní.
Ak sa niektorý kantón vzoprie Konfederácii, neexistuje s tým pohnúť. Napríklad zákon o individuálnom odpočte tepla v domácnostiach. Federálny zákon má byť implementovaný v kantónoch, no v Ženeve povedali, že to je nezmysel, lebo to kladie veľké finančné nároky na vlastníkov starých nehnuteľností. Ak sú cieľom úspory energie, treba ich dosiahnuť technickými prostriedkami, ako tepelnou izoláciou, dvojitými sklami a lepším vykurovacím systémom, a nie šikanou ľudí. A tak sa i stalo. Jednoduché sklá boli zakázané, rovnako ako elektrická klimatizácia v štátnych budovách. Budovy sa majú stavať podľa štandardov Minergie a pokiaľ možno byť napojené na systém vody z jazera, ktorý v lete chladí a v zime ohrieva. Individuálny odpočet je povinný až od nejakého energetického indexu, ktorý je potom lepšie dosiahnuť rekonštrukciou, lebo tá prináša trvalé úspory bez zasahovania do súkromia ľudí. Výsledkom sú úspory energie, ktoré sú ekvivalentné, ale bez socialistickej šikany.
Švajčiarske vlády, federálna rovnako ako kantonálne, nemajú vládnucu koalíciu a útočiacu opozíciu. Každá strana, ktorá dostala približne sedminu hlasov, si vezme jednu vládnu stoličku zo siedmich. Namiesto pevne stanovených rezortov, na čele ktorých sú ministri, si rezorty prerozdelia siedmi štátni radcovia. Všetci štátni radcovia sú si navzájom rovní. Na federálnej úrovni sa na jednoročný mandát spomedzi federálnych radcov volí jeden, ktorý bude prezidentom krajiny. To isté na úrovniach kantónov a obcí. Starostom sa môže stať každý obecný radca na rok. Takto nik nemôže získať priveľký podiel na moci, ktorá má ostať neosobná a objektívna. Žiaden kráľ, žiaden monarch, ani na federálnej, ani na kantonálnej, ani na obecnej úrovni. Vo Francúzsku sú mocní veľmi mocní, a malí sú úplne bezmocní.
Ďalšou veľkou sťažnosťou žltých viest je absencia demokracie. Tej ozajstnej, každodennej, reálnej. Demokracia totiž nie je o voľbách každých pár rokov a potom o neo-feudalizme papalášov. Demokracia je participácia na formulovaní politiky, o voľnom združovaní sa, o práve predkladať petície, ktoré majú silu veci zmeniť, a iniciatívy, ktoré vyvolajú referendum, a ktorých výsledok je ústavotvorný. V reprezentatívnej demokracii ako Francúzsko nič neospravedlňuje väčšinový volebný systém, ktorý vedie k vláde dvoch-troch veľkých strán. V časoch hojnosti, keď sa ľudia o politiku nezaujímajú, je to jedno. Avšak v kríze majú ľudia často iný názor na riešenie krízy a chceli by ho vyjadriť a uplatniť. Vo Švajčiarsku to nie je problém. Vo Francúzsku je hnutie žltých viest mimo všetkých politických strán, lebo všetky politické strany zlyhali, ako zlyhal celý politický systém. Jednou z tých rozumnejších požiadaviek žltých viest je posun od reprezentatívnej k participatívnej demokracii. Najlepším spôsobom riešenia problémov v demokracii je dialóg. Politika založená na poveloch, príkazoch a zákazoch bez spätnej väzby sa ochudobňuje o riešenia, ktoré neskrsli v osvietených hlavách novodobej šľachty z Grandes Ecoles, ale prichádzajú z ľudu, z praxe, zo života. Francúzsko, krajina kultúry, nemá vypestovanú kultúru dialógu.
Ak občania nemajú iný spôsob, ako upútať pozornosť mocných a vznešených, robia to na ulici. Francúzi z toho odvodzujú hrdosť na svoju "horkokrvnosť" a "revolučnosť". Čo je jedným z hlúpych mýtov a najväčších nezmyslov. Žiadna krajina sa nestala bohatšou či prosperujúcejšou vďaka rozbitým výkladom a podpáleným autám. Za romantikou ideálov a kikiríkania revolúcia predstavuje predovšetkým ničenie, anarchiu, násilie, ochudobnenie, rozbitie poriadku a sociálnych štruktúr. Nič, na čo by bolo možné byť hrdý.
A potom, vo Švajčiarsku je štát síce sociálny, ale nie socialistický. Existuje zaručená rovnosť príležitostí, ale nie je zaručená rovnosť výsledkov bez rozdielu snaženia sa. Vo Francúzsku je veľa ľudí, ktorí by sa chceli mať dobre bez toho, aby sa o to museli aj snažiť. Keď tú vetu vyslovil Emmanuel Macron, akoby prilial benzínu do ohňa, pretože vo Francúzsku je sociologicky významná vrstva obyvateľov, ktorá si zvykla na myšlienku, že systém všakovakých podpôr je základným ľudským právom a život na výkrm zo štátnych dávok je legitímnym spôsobom existencie. Siahnuť na ich potuchnuté privilégiá vyvolá hnev ulice. Vo Švajčiarsku taká sociálna vrstva neexistuje. Deklasované živly sa združujú v extrémnej ľavici a na fašizujúcej pravici, ale netvoria hlavný prúd, v ktorom ostávajú tradičné politické strany.
Francúzske žlté vesty nie sú ani tak tí najchudobnejší, ale skôr nižšia stredná vrstva "working poor", chudobných pracujúcich, ktorí hromadia drobné práce a čiastočné úväzky, aby prežili. Žiaľ, bez intelektuálneho pozdvihnutia ani tu nebude nič možné, lebo byť zároveň za ochranu životného prostredia a protestovať proti dani z palív je protirečenie. Takisto obava zo spoločenských zmien a strach z nezamestnanosti na jednej strane, a na druhej strane snahy o zachovanie neefektívneho, nefunkčného produkčného systému s 35 hodinovým pracovným týždňom, nepružným zákonníkom práce a nemožnosťou vyhodiť zamestnanca či nájomníka, ktoré vedú k nechuti prijímať do práce či prenajať nehnuteľnosť.
Švajčiarsko a Francúzsko boli kedysi v Latinskej menovej únii, keď francúzsky, belgický a švajčiarsky frank spolu s talianskou lírou boli kryté zlatom a zlaté mince v rovnakej nominálnej hodnote boli platidlom vo všetkých krajinách. Niečo ako euro 19. storočia. Po rozpade Latinskej menovej únie sa v krajinách, kde si vláda podriadila centrálnu banku, rozbehlo tlačenie inflačných peňazí. Výsledkom bolo, že pred prijatím eura 1. 1. 1999 bol kurz francúzskeho franku k švajčiarskemu k euru 1:6 a to ešte so 17 devalváciami a výmenou peňazí, pri ktorej sa škrtli dve nuly. Kurz belgického franku bol 1:20 a kurz líry 1:1700.
Pritom prírodné podmienky má Francúzsko omnoho priaznivejšie a do polovice 20. storočia doň plynuli zisky z kolónií. Vysvetlením narastajúceho rozdielu je politický systém, ktorý spôsobuje obmedzenie produkcie a suboptimálne rozhodnutia pri slepom rozhodovaní z jediného centra. Výsledkom je situácia, keď kedysi rovnaké krajiny dnes majú rozdiel v mzdách i v HDP na obyvateľa 1:2. A občasné ľudové výbuchy hnevu vo Francúzsku, kým vo Švajčiarsku ľudia prosperujú a počítajú peniažky.
Článok je možné podporiť na vybrali.sme.sk.
