Keď bude o sto rokov Komisia pre revíziu dejín ľudstva vyhodnocovať najtrápnejšiu Nobelovu cenu za mier, zvíťazí tá pre Baracka Obamu. Keď bude vyhodnocovať najhlúpejšiu mierovú činnosť, ktorou sa ľudia zaoberali, zvíťazí boj proti globálnemu otepľovaniu. Presnejšie súčasný spôsob boja spočívajúci v redukcii emisií skleníkových plynov.  A to sa v decembri do Kodane zlezú bojovníci celého sveta, aby sa rozhodli, akým spôsobom vyhadzovať peniaze do luftu v najbližších päťročniciach. Naštastie to s nejakou zásadnou dohodou vyzerá dosť pesimisticky.

Zhodnime sa najskôr na pár veciach, o ktorých je pre mňa strata času debatovať. Klimatické zmeny v nabližšom storočí povedú k zvýšeniu priemernej teploty na povrchu planéty. K zmenám prispel človek. Problém nie je sama koncentrácia dajakých plynov, ale príliš vysoká dynamika zmeny klímy. V niektorých častiach sveta môže mať globálne otepľovanie nepríjemné dôsledky. Rozprávky o štvormetrových vlnách, ktoré zaplavia Holandsko a hurikánoch, ktoré zabijú vlky v Yellowstone prenechajme Alovi Gorovi.

Ciele boja proti globálnemu otepľovaniu by mali byť dva. Ambicióznejší je spomalenie prudkosti zmeny klímy v snahe predísť najväčším škodám. Výsledky by sme mali merať v stupňoch celzia a eurách. Nie v tom, koľko ohavných vrtúľ sa podarí Rakúšanom postaviť okolo diaľnice a koľko slnečných kolektorov na vyhrievanie bazénov si kúpia holywoodske hviezdy. Druhý cieľ je prispôsobiť sa dôsledkom meniacej sa klímy. Sotva sa nám to podarí úplne zastaviť.

Máme tu také ekonomické riešenie. Kompromisne odhadnúť spoločenské náklady na najbližších sto rokov a na základe toho zdaniť každú dodatočnú emisiu oxidu uhličitého vypustenú do ovzdušia (nie je úplne jedno, či je to uhlíková daň, alebo cap-and-trade, ale princíp je podobný). Problém vyriešený. Mohol by som vypustiť jedovatú slinu na tému ambície klimatických a ekonomických modelov zachytiť dynamiku interakcií medzi počasím a ľudstvom na storočie dopredu. Ale zdržím sa. Povedzme, že lepší nástroj zatiaľ k dispozícii nemáme.

Lenže slovo globálne nie pri otepľovaní spomínané náhodou. Nestačí, že Európania zavedú systém obchodovania s emisiami. Nestačí, že sa pridajú Američania a pár ďaších. Všetci musia platiť uhlíkovú daň. A ten, kto verí, že sa svetoví lídri dohodnú na niečom dramaticky zásadnom a prakticky vynútiteľnom, aby to platilo na desaťročia dopredu, je naivnejší ako sympatizant Pavla Pašku.

Urobme niečo

Pointa nie je urobiť "niečo". Aj šrotovné je "niečo", čo sa tvári ako protikrízové opatrenie. A v skutočnosti je to neefektívna lobistická nechutnosť. Pointa je - ako už bolo povedané - spomaliť tempo klimatických zmien. Európske či iné gestá, sú skvelý prostriedok na hladenie ega a tíšenie svedomia. O sto rokov sa budú počítať stupne celzia, nie dobrý pocit mŕtvych predkov.

Hoci sa internalizáciou nákladov globálneho otepľovania pre ekonómov problém vyriešil, neznamená to, že sa vyriešil aj pre politikov. Nie každá dodatočná emisia oxidu uhličitého môže byť zdanená. Treba poschvaľovať veľa výnimiek a kompenzácií. Treba to urobiť tak, aby to spotrebiteľ cítil čo najmenej (huh!).  Na farmárov a ich jedovaté metánové kravy nemožno siahnuť vôbec. Je to zvláštna schizofrénia v porovnaní napríklad so striktne stanoveným cieľom EÚ držať nárasť teploty pod dvoma stupňami celzia.

Čím viac sa reční o rozdeľovaní emisných limitov a kreslia smelé plány na štyri desaťročia, tým viac sa tento drahý cirkus vzďaľuje od ekonomickej efektívnosti a politickej priechodnosti. Dnešný boj proti globálnemu otepľovaniu je kombinácia priveľmi ambicióznych cieľov a pochybnej realizácie. Ale aby som nebol nespravodlivý. Francúzsko zavádza od budúceho roka aj uhlíkovú daň. Bude znamenať zdraženie benzínu o tri centy na liter.  Ako inak, farmári, rybári a dopravcovia dostanú kompenzácie. Topiace sa arktické ľadovce, traste sa!

Jediný výsledok sú zatiaľ premrhané peniaze, bohatý Ján Slota a volanie po protekcionizme. Neexistuje plastickejší príklad časovo nekonzistentnej politiky, ako sú sľuby dnešných politikov, že do roku 2050 znížia emisie o desiatky percent (ja navrhujem o 80 percent, kde je moja Nobelova cena?). Keď príde deň zúčtovania, dnešní politici tu dávno nebudú, aby ich niekto bral na zodpovednosť. A živo si predstavujem, ako čínsky minister financií v roku 2042 zavedie uhlíkovú daň, lebo Silvio a Nicolas v roku 2009 na nejakom stretnutí svetových papalášov sľúbili redukovať emisie.

Nech si o Bjørnovi Lomborgovi myslí, kto chce, čo chce, pre mňa je to jeden z menšiny rozumných hlasov v globálnom tepelnom harašení. Konzekventne upozorňuje na ekonomickú neefektívnosť znižovania emisií. A na to, že sa oplatí hľadať lacnejšie i sľubnejšie návrhy zmiernenia dosahov klimatických zmien, ktoré si nevyžadujú storočnú vzájomnú lásku všetkých krajín, globálnu daň a politikov z inej dimenzie.

Oplatí sa sledovať výstupy jeho Copenhagen Consensus Center. Expertný panel, ktorý pozostáva z mien ako Jagdish Bhagwati, Finn Kydland, Thomas Schelling, Vernon Smith a Nancey Stokey mu napríklad pomáha hodnotiť poradie užitočnosti a efektívnosti navrhovaných nástrojov na boj proti klimatickým zmenám.

Na prvých miestach dominuje financovanie výskumu zameraného na klimatické inžinierstvo, technológie a adaptačné politiky. Neznamená to, že sa už našlo zázračné riešenie, ktoré neobsahuje žiadne riziká, či nedostatky. Úloha rebríčka je upozorniť, že sa oplatí hľadať efektívnejšie nástroje. Nie je prekvapenie, že znižovanie emisií prostredníctvom uhlíkových daní tróni na posledných miestach. Mne to dáva perfektnú logiku. Keď hrozí sucho, Al Gore si kúpi Prius. Ja postavím zavlažovací systém.