Petičná akcia proti plánovanej ťažbe uránu na Slovensku je prvým úspešným pokusom o presadenie záujmu verejnosti o prerokovanie problému, ktorý sa týka životného prostredia, do parlamentu prostredníctvom občianskej aktivity. Text petície však otvára základnú otázku, či má o ťažbe uránu rozhodnúť občan, alebo ju direktívne zakázať štát.

Podľa vyjadrenia jedného z iniciátorov petície, Greenpeace, je ich snahou dosiahnuť to, aby do procesu schvaľovania ťažobných miest zasahovala verejnosť výraznejšie. Išlo by najmä o sprístupnenie podrobných informácií pre obyvateľov, obce, či kraj. To znamená, že náklady na zrealizovanie stavby by boli pre investora vyššie než v súčasnosti. Naviazané by boli nielen na sprístupnenie informácií a schvaľovací proces samospráv, ale napríklad i na výsledok vyjednávania ťažobnej spoločnosti s obyvateľmi (či samosprávou) o podmienkach povolenia stavby. Jeho výsledkom by mohol byť napríklad prísľub investícií ťažobnej spoločnosti do striktnejších protihlukových či protipachových opatrení, investície do vzdelávania v obci, sociálnej oblasti, rekonštrukcie infraštruktúry a podobne. V tomto prípade by návrh Greenpeace nebol pre ťažobný priemysel bezpodmienečne likvidačný. Viedol by k tomu, že sa by zvýšili náklady týchto spoločností do miery, ktorá by síce mohla byť v niektorých prípadoch odrádzajúca od realizácie ťažby v danej lokalite, ale nie bezpodmienečne. Takže ochranári by presadili riešenie, ktoré je v súlade s líniou konceptu tzv."započítania nákladov". Napokon, ten má veľkú podporu najmä u environmentálnych mimovládnych organizácií.

Text petície však tvrdí niečo iné. Požaduje síce v jednom odseku "prehodnotenie a prešetrenie dopadov navrhovanej ťažby na životné prostredie a zdravie obyvateľov", ale zároveň požaduje striktné odmietnutie ťažby "uránu na Jahodnej pri Košiciach a aj na ďalších lokalitách, ako sú Spišská Nová Ves - Novoveská Huta, Spišská Teplica - Spišský Śtiavnik - Švábovce, Kluknava - Krompachy a Kálnica - Selec." Greenpeace tvrdí, že má pripravené návrhy legislatívnych zmien, ktoré by nevylúčili vyjednávania ťažobných spoločností s obyvateľmi (resp. samosprávami) dotknutých lokalít. Ak je to tak, potom je text petície, ktorej spoluiniciátorom je Greenpeace, v rozpore s jej proklamovanými cieľmi. Ten totiž požaduje ťažbu striktne odmietnuť.

Rozdiel medzi zákazom a vynútením vyjednávania je totiž veľmi podstatný.

Ak vláda vynúti vyjednávanie, potom jeho výsledkom nemusí byť vždy stav, v ktorom stavba nebude zrealizovaná, ale umožňuje i dosiahnutie stavu, s ktorého výsledkom budú spokojní obyvatelia i ťažobné spoločnosti. Ekonomickým prejavom tejto regulácie by v tom prípade bolo zvýšenie nákladov ťažobných spoločností v určitej miere, ktorá by z pozície  vládnych nástrojov v podstate predstavovala istú formu vládou vynútenej environmentálnej dane. Žiaľ, skúsenosti s podobnými kauzami na Slovensku (najmä pri snahách o vybudovanie spaľovní odpadov či v kauze pezinskej skládky) poskytujú veľa dôvodov pre pochybovanie o tom, že by masa ľudí zapálená pre vec, ktorú považujú za dobrú, bola spôsobilá vyjednávať s investorom; a naopak, že by sa verejná správa a samospráva nenechala investorom podplatiť. Napriek tomu toto riešenie aspoň radikálne nevylučuje dosiahnutie akej-takej spokojnosti všetkých zúčastnených strán.

Alternatívnym riešením zostáva daň. Napokon, podobné riešenie vlády poznáme v prípade dane za jadrové zariadenia.

Ak však vláda ťažbu uránu na Slovensku striktne zakáže, potom urobí v podstate to isté, ako keby uvalila na ťažbu uránu 100 % environmentálnu daň. Jej výsledkom však bude len neistá a nepreukázateľná spokojnosť obyvateľov a nespokojnosť ťažobných spoločností. Navyše, ak by bolo toto opatrenie aplikované v každej krajine, viedlo by k ďalším brutálnym deštrukciám v jadrovej energetike. Jediné, čo bude preukázateľne uspokojené, je názor ochranárov na to, čo je dobré pre životné prostredie.

Právo v životnom prostredí sa, žiaľ, vyvíja tým smerom, že prisudzuje samosprávam oprávnenie rozhodnúť, či ich nový obyvateľ môže robiť to, na čo má už mnoho iných povolení (vrátane kladného posudku o vplyvoch na životné prostredie). Tento preregulovaný svet rozhodne nie je moja šálka kávy. Ak by som však mal poradiť tým, ktorí tento chaos presadzujú, potom tvrdím, že pri hľadaní riešenia sporu medzi záujmom ťažobných spoločností a záujmom širšej verejnosti je možné dôjsť k viac i menej škodlivým riešeniam. Otázkou pre ochranárov tak zostáva, ktoré riešenie budú preferovať. To znamená preukázať, do akej miery je postoj občanov ku ťažbe ich principiálnym záujmom v environmentálnej politike a do akej miery sú občania nástrojom, ktorý im vyhovuje len dovtedy, pokým nesúhlasia. Netreba zabudnúť, že kvalita životného prostredia rastie najmä s rastúcim blahobytom obyvateľov. Striktný zákaz ťažby preto nič nerieši, je krátkozraký.

A netýka sa len ťažby uránu. V nastavení legislatívneho prostredia je tento problém veľmi podobný k problémom odpadového hospodárstva, najmä pri výstavbe spaľovní a skládok odpadov.