O tom, že mediálny svet postihla súčasná kríza dosť drsne, som trochu písal pred mesiacom. Ale teraz som si so zdesením na voxEU prečítal text od Matthewa Ellmana a Fabrizia Germana, čo ma inšpirovalo vrátiť sa k téme. Spomínaní páni sa obávajú, že kombinácia vplyvu silných inzerentov na obsah novín a iných ekonomických tlakov - free model na internete, prepad inzertného trhu a klesajúci predaj printov  - bude mať negatívny dosah na kvalitu a spoločenskú užitočnosť médií. Ich recept spočíva v dotovaní žurnalistiky z verejných zdrojov a rozširovaní verejnoprávneho modelu. Než prejdem k prudkému nesúhlasu, najprv stručné vysvetlenie.

To, že miešanie obsahu médií a inzertných záujmov je problém žurnalistiky, nemienim popierať. Len akosi nevidím dôvod, prečo by mal byť väčší ako pred desiatimi, alebo päťdesiatimi rokmi. A áno, mediálny trh hľadá udržateľný biznis model a množstvo vydavateľov skrachuje v márnej snahe nájsť ho. Ale nerozumiem, prečo by to mal byť zároveň aj akýsi "koniec" kvalitnej privátnej žurnalistiky.

Kvalita, či spoločenský prínos média je diskutabilný pojem. No mohli by sme sa zhodnúť, že napríklad miera investigatívnosti by sa vďaka schopnosti tlačiť na verejnú diskusiu dala považovať za hrubý odraz spoločenského prínosu média. Navyše, je to činnosť ťažko nahraditeľná z iných, nemediálnych zdrojov. Investigatívna žurnalistika je verejný statok. Má charakter pozitívnej externality, z ktorej okrem ľudí priamo platiacich za obsah novín profitujú aj ostatní.

Otázka teraz je, či ju trh dokáže uživiť. Moja osobná skúsenosť šéfredaktora časopisu, ktorý sa snaží venovať investigatívnym, alebo aspoň investigatívou zaváňajúcim textom, je zmiešaná. Tvrdím, že onen údajný dopyt po chýbajúcej investigatíve na Slovensku sú lacné reči. Je rozdiel medzi deklarovaným záujmom čítať investigatívu a ochotou platiť za čítanie investigatívy.

Investigatívne texty na titulke skôr znižujú predaj tlačeného TRENDU, určite ho nezvyšujú (vrátane kauzy emisie). Dovolím si okrem toho tvrdiť, že marginálny efekt investície vydavateľa do ďalšieho posilňovania investigatívnej zložky redakcie je z biznis pohľadu pochybný. Aj keď v tom zohľadním ťažko kvantifikovateľný pozitívny vplyv na lojalitu tvrdého jadra čitateľov, či spoločenskú prestíž.

Dávalo by istú logiku túto pozitívnu externalitu dotovať z verejných zdrojov. Lenže Ellman a Germano - podobne ako mnohí iní s podobnými nápadmi - sa dopúšťajú klasického argumentačného zločinu. Zdôrazňujú spoločenské náklady čisto privátneho modelu a vyzdvihujú spoločenské výnosy čiastočne dotovaného, či verejnoprávneho modelu. Trade-off nič?

1. Len extrémne naivný človek si môže myslieť, že politici majú záujem dotovať kvalitnú, či nebodaj investigatívnu žurnalistiku.

2.  Najmenej prínosnú žurnalistiku typu investigatíva robia napríklad na Slovensku okrem štátnych médií komerčné televízie, ktorých biznis spomedzi všetkých súkromných médií najviac závisí od rozhodnutí štátu (viď digitalizácia).

3. Štátne či kvázištátne fondy na "podporu tvorby" sú cesta k živeniu darmožráčov a parazitov, nie kvalitných žurnalistov (viď Literárny fond).

4. Ako šéfredaktor radšej risknem občasný nepokoj vydavateľa vyplývajúci z tlaku komerčných inzerentov, než politický tlak vyplývajúci z existencie štátnych dotácií.

5. Dovolím si tvrdiť, že čistý spoločenský prínos privátnych médií - napríklad z pohľadu investigatívy - je rádovo vyšší ako tých štátom financovaných. Aj po započítaní negatíva v podobe vyskytujúcich sa inzertných tlakov, ktorým sú súkromné médiá vystavené.

5. BBC je len jedna. Tak ju prestaňte do nemoty ukazovať ako príklad "úspešnosti modelu" verejnoprávnych inštitúcií.