Koncom septembra 2017 zaznamenali viaceré meracie stanice v Európe neobvykle vysoké hladiny beta aktivity. Nič nebezpečného, ale oproti prirodzenému pozadiu to bolo zjavné zvýšenie vo výške niekoľko mili-Becquerelov v metri kubickom vzduchu. Jednotka 1 Becquerel (Bq) značí 1 rozpad za sekundu. Stará jednotka Curie bola omnoho väčšia a bola rovná aktivite jedného gramu rádia 226Ra alebo 3.7 1010 Bq. Zaujímavé bolo, že spektrálna analýza všade ukázala jeden jediný izotop, a to 106Ru. Nešlo teda o jadrový výbuch alebo únik z reaktora, ktoré by dali celé spektrum štiepnych produktov.
Ruténium s protónovým číslom 44 má celú paletu izotopov s atómovou váhou od 87 do 120. Medzi izotopmi 96 a 104 je 7 stabilných a 4 nestabilné. Ľahšie a ťažšie izotopy sú všetky nestabilné. Produktom beta rozpadu je rhódium s rovnakým atómovým číslom. Zistený izotop 106 je beta žiarič s poločasom rozpadu asi rok a v prírode sa nevyskytuje. Získava sa synteticky z jadrových reaktorov. Niektoré vysoko citlivé zariadenia namerali aj malú prítomnosť izotopu 103Ru, ktorý je tiež antropogénny s polčasom rozpadu asi mesiac. Zaručene teda šlo o mimoriadnu udalosť.
Vtedy v 2017 prišla prvá správa z Talianska. 2. októbra 2017 v sieti Ro5 uverejnili, že v Milane namerali vzdušný výskyt ruténia nad prahom zistiteľnosti, ktorý je typicky 0.1 až 10 mBq na meter kubický vzduchu. Bolo to v pondelok, keď väčšina laboratórií mení filtre v detektore. Neskôr v ten deň hlásili nález z Česka, Rakúska a Nórska. Taký veľký teritoriálny rozptyl môže znamenať veľkú udalosť. O deň neskôr prišla ďalšia správa z Poľska, Rakúska, Švajčiarska, Švédska a Grécka.
7. októbra do toho vstúpila Medzinárodná agentúra pre jadrovú energiu IAEA vo Viedni a žiadala od všetkých 43 členských krajín dáta z merania a údaj o pravdepodobnom zdroji. 9. októbra ruské úrady z Čeljabinska a Sverdlovska vylúčili, že by kontaminácia pochádzala od nich. Ruská federálna služba pre hydrometeorológiu a merania životného prostredia Roshydromet potom 21. novembra tvrdila, že namerala asi tisícnásobné prekročenie obvyklej hodnoty ruténia. Jediný možný zdroj znečistenia v oblasti bol podnik Majak v Ozersku na južnom Urale a odtiaľ únik aktivity dementovali. Rosatom vydal 22. novembra nejednoznačné vyjadrenie, že by to prípadne mohla byť stopa satelitu s jadrovým zdrojom, ktorý vstúpil do atmosféry a zhorel vo vyšších vrstvách, zanechajúc slabú lineárnu stopu. IAEA potom 23. novembra zvolala tlačovú konferenciu, kde potvrdila, že dostala všetky odpovedi, že ruténium bolo namerané všade, ale zdroj úniku je neznámy, pretože nik nedeklaroval nehodu a nik nemá potuchy o možnom zdroji.
Rusi potom 8. decembra potvrdili ešte raz, že Majak nemôže byť zdrojom kontaminácie, lebo sa v pôde v okolí továrne nenašli žiadne stopy ruténia a pozvali medzinárodných expertov na potemkinovský zájazd, aby si to na mieste overili. Potemkinovské zájazdy expertov sa uskutočnili dva a výsledkom bola správa, že pre nedostatok údajov nie je možné stanoviť žiadnu overiteľnú hypotézu ohľadom zdroja znečistenia. Tým to všetko mohlo skončiť.
Lenže západní vedci sú vrtáci a nedajú sa opiť rožkom. Tak do toho začali rýpať. 70 expertov z celej Európy vytvorilo neformálnu sieť a vyhodnotilo 1300 meraní zo 176 meracích staníc v 29 krajinách. Zdroj znečistenia bol hľadaný za použitia počítačových modelov disperzie a prenosu v atmosfére. Výsledok je jednoznačný. Čo Rusi minimizovali ako “malé množstvo rádioaktivity” v skutočnosti bola veľká nehoda spojená s masívnym únikom rádioaktivity, ktorý únik bol najväčší od jadrovej nehody Fukušima. Zdroj bol lokalizovaný do prevádzky na spracovanie jadrového paliva Majak na južnom Urale a časový interval 18 hodín medzi 25. až 26. septembrom od 18 do 12 h. Únik 250 až 400 TBq rádioaktívneho materiálu nastal v pokročilom štádiu spracovania jadrového paliva po separácii prvkov, ale ešte pred koncom spracovacieho reťazca. Rusi k tomu nevydali oficiálne stanovisko, ale čokoľvek dnes povedia, už bude jedno.
Autori idú ešte ďalej a uvádzajú pravdepodobný scenár udalosti. V Taliansku v podzemnom laboratóriu Gran Sasso potrebovali cér 144 na experiment SOX-Borexino, ktorý mal testovať existenciu tzv. sterilných neutrín. Názov tekutého scintilátora BOREX, Boron Solar Neutrino Experiment, na detekciu neutrín zo Slnka si Taliani zdrobnili na Borexino. Experiment sa volá Short Baseline Neutrino Oscillations with Borexino (SOX-Borexino). K tomu potrebovali silný a kompaktný beta žiarič 144Ce-144Pr. Takúto objednávku sú schopní uspokojiť jedine v zariadení Majak. Ruténium pravdepodobne uniklo pri separácii prvkov v konečnom štádiu spracovania jadrového paliva.
Koncentrácie Ru106 v mili-Becquereloch na meter kubický vzduchu Zdroj: Proceedings of the National Academy of Sciences Jul 2019, 201907571; https://doi.org/10.1073/pnas.1907571116
V lokalite Majak bolo počas studenej vojny 10 reaktorov a bolo to jedno z centier prípravy jadrových zbraní. V roku 2014 Majak stále zamestnával 12 tisíc ľudí a 2 reaktory boli využívané na produkciu izotopov. Okrem toho je v lokalite úložisko vyhorelého paliva a stredisko na jeho spracovanie.
29. septembra 1957 nastala v lokalite chemická explózia v nádrži so zlúčeninami plutónia s únikom 2.7 PBq (peta becquerelov) zmesi rádionuklidov vrátane 106Ru, ktorá spôsobila 100 km dlhú kontamináciu známu ako “East Urals Radioactive Trace”. Nehodu je možné nájsť na internete pod názvom “Kyshtym accident” a retroaktívne bol zaradený do triedy 6 jadrových nehôd na Medzinárodnej stupnici jadrových a radiačných udalostí. 266 mŕtvych, 10 tisíc evakuovaných.
Dovtedy to bola najväčšia jadrová nehoda všetkých čias, ktorá bola prekonaná Černobyľom s únikom 110 PBq a Fukušimou, kde sa do životného prostredia dostalo asi 900 PBq, no ktoré skončili hlavne v oceáne a nie v atmosfére.
Už pri Černobyľskom jadrovom výbuchu sa ukázalo, že sovietsky štát nefunguje, nič nie je organizované, všetko je len improvizácia a že ľudské obeti sú považované za normálnu náhradu fungujúcich inštitúcií. Vtedy zabrala len jedna jediná zložka štátneho aparátu, a to dezinformačné oddelenie KGB. Na dva dni sa im podarilo obalamútiť západnú verejnosť, že únik má pôvod vo Švédsku. Ale potom sa už pravda nedala ďalej ututlať.
I tentokrát sa nakoniec pravda dostala na verejnosť. Najvyššia koncentrácia ruténia bola nameraná v Rumunsku okolo 180 mBq/m3. To je zanedbateľná hodnota a nikde v Európe (mimo Ruska) sa nepredpokladá koncentrácia nebezpečná človeku a živým organizmom. Nie je to z oficiálneho zdroja, sú to len civili, ktorí pracovali z vlastnej iniciatívy, ale IAEA pravdepodobne k publikácii zaujme stanovisko, aj keď žiadna členská krajina doteraz nepriznala pôvod úniku nuklidov. Hanba veľká, iniciatíva pár vrtákov prinúti Rusov zožrať papuču a prehltnúť. Kultúra zatĺkania sa im znovu vypomstila.
Tlačová správa Leibniz Universität Hannover je tu a celý článok v Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America je na adrese https://doi.org/10.1073/pnas.1907571116.
