Prvýkrát som pocítil pochybnosť začiatkom deväťdesiatych rokov, počas masového premenúvania našich vysokých škôl na univerzity. Vravel som si: To sa niekto vážne domnieva, že zmenou názvu skvalitní svoju školu? Potešilo ma, že aspoň české VŠ neprepadli tomuto ošiaľu. České vysoké učení technické ani pražská Vysoká škola ekonomická sa nepremenovali – a o ich kvalite som napriek tomu ani minútu nezapochyboval.
Naopak, na Slovensku sa stalo národným športom rozlišovať, či je inštitúcia „vysokou školou“ alebo „univerzitou“. Šport nadobúda čoraz bizarnejšiu podobu. Naposledy sa rozšírila správa, že ak akreditačná komisia neprizná škole postavenie univerzity, vláda predloží parlamentu zákon, ktorým zmení jej názov. Hneď mi prišlo na um:
- Ak pri ďalšej komplexnej akreditácii škola zlepší svoje výsledky, dá vláda ďalší návrh na spätné premenovanie?
- Znamená to, že každá komplexná akreditácia vyústi do novely vysokoškolského zákona?
- Ako postihnú školy, ktoré - napríklad v snahe o udržanie tradičného názvu - ho nebudú chcieť zmeniť?
- Čo sa stane s pečiatkami, hlavičkovými papiermi, označeniami budov, mapami obcí? Spočítal niekto koľko bude zmena stáť a kde všade ju bude treba zaznamenať?
- Čo sa stane s Detskou univerzitou a Univerzitou tretieho veku? Dúfam, že sa budú akreditovať, aby si v názve mohli ponechať čarovné slovíčko.
To už naozaj nemáme v školstve vážnejšie problémy?
