Zúčtovať svoje príjmy musí po skončení roka takmer každý. Kto bol celý rok len zamestnancom, môže požiadať o vykonanie ročného zúčtovania dane svojho zamestnávateľa. Ostatní musia podať daňové priznanie. Rozdiel je – minimálne z jedného hľadiska - veľký.
Zamestnancovi je povinný ročné zúčtovanie dane (RZD) vyhotoviť zamestnávateľ. Teda: ešte predtým je tento zamestnávateľ povinný svojho zamestnanca upozorniť na to, že má možnosť požiadať o vykonanie RZD (aby si nemusel daňové priznanie vyhotoviť sám), predpripraviť mu žiadosť, vysvetliť každý jeden bod, priblížiť mu výhody a možnosti, ktoré môže použiť k svojmu prospechu. Skrátka odkomunikovať message, že stačí doniesť doklady a bude to urobené, navyše grátis, teda na náklady firmy. A samozrejme zúčtovanie vyhotoviť, vysvetliť zamestnancovi, čo mu vyšlo, prečo mu to vyšlo a kedy to dostane, resp. bude musieť doplatiť. Napokon zabezpečiť mu vyplatenie preplatku či zrazenie nedoplatku z výplaty.
Zamestnanec v pracovnom pomere si tak môže dovoliť byť čistým profesionálom a o uvedené záležitosti sa nestarať. V prípade, ak čosi z uvedeného zamestnávateľ (resp. jeho pracovník) pokazí, môže ho celkom oprávnene zjazdiť. Bonusom k povinnostiam zamestnávateľa je niekoľkomesačné viazanie prostriedkov firmy bez nároku na odmenu: výsledkom RZD sú totiž vo väčšine prípadov preplatky (plynúce najmä z uplatnenia nezdaniteľných častí). Preplatky je zamestnávateľ povinný zatiahnuť zo svojho a až neskôr požiadať daňový úrad o ich vrátenie. Na to však musí čakať pár mesiacov. Úveruje teda iný subjekt (daňový úrad? vlastných zamestnancov?) a to bezúročne.
Osoba, ktorá si vykonáva daňové priznanie sama (čiže predovšetkým SZČO), si tento komfort neužíva. Buď si musí celý postup aj so zákonnými povinnosťami a možnosťami naštudovať sama alebo za to niekomu z vlastného zaplatí. V stanovenom termíne je povinná daň či odvod odviesť štátu, v prípade (v podnikaní úplne bežnej) platobnej neschopnosti zaplatí neskôr rovno aj s pokutou. Prípadne mať čosi odložené aj na iné hrozby za nesprávnu aplikáciu zákonov. V každom prípade sa SZČO učí aspoň akej takej zodpovednosti za svoje peniaze a má prehľad, čo komu a kedy zaplatila a zaplatí. Vie, koľko ju stojí štát, v ideálnom prípade si dokáže porovnať, čo za to dostane.
Nachádzajúc sa v dobe zjednocovacej (teda zjednocovania daní, odvodov a vymeriavacích základov), zjednoťme ešte čosi. Postup výpočtu a výberu daní a odvodov sa má od budúceho roka zjednotiť do jedného tlačiva podávaného na jeden úrad a výrazne zjednodušiť. Tým pádom nie je dôvod nevložiť zodpovednosť za vlastné peniaze do rúk všetkým rovnako a naučiť ich trochu finančnej gramotnosti a všeobecnému prehľadu. Inými slovami: vlastné zúčtovanie daní a odvodov si snáď zaslúži pár hodín pozornosti každého daňového poplatníka osobne. Jedno tlačivo ročne (a naviac zjednodušené) si dokáže vyplniť sám.
Výsledným efektom môže byť zvýšenie povedomia občanov ohľadne vzťahu „občan-štát“ či zmyslu daní vs. služieb poskytovaných za ne štátom. A samozrejme, zníženie počtu povinností a nákladov zamestnávateľov. Doteraz pasívny zamestnanec sa naučí hľadať a využívať možnosti na legálnu úsporu namiesto každoročného údivu v zmysle „čo za potvrdenie to ten ekonóm zas odo mňa chce.“ Možno ktosi namietne, že to len zlepší kšefty účtovníkom a ekonómom, na ktorých to mnoho z týchto občanov „hodí“. Ale ani nie, veď to robia každoročne, len inou formou a v inom vzťahu.
Slovenská odvodová revolúcia pripomína európsku daňovú harmonizáciu
Autor je SZČO, vyhotovuje daňové priznania pre SZČO i ročné zúčtovania dane pre zamestnancov.
