Pravda, ani Google by nemal unikať účinkom európskej legislatívy. SDEÚ zašiel ešte ďalej a vyriekol, že ak sú splnené podmienky, poskytovateľ vyhľadávača je povinný údaje zo zoznamu výsledkov zmazať „a to prípadne aj vtedy, ak je ich uverejnenie na uvedených stránkach ako také v súlade s právnymi predpismi.“
Dubióznosť a všeobecnosť odôvodnenia rozhodnutia SDEÚ vytvára nejasnú budúcnosť pre postavenie práva na ochranu osobných údajov vo vzťahu k ostatným (základným) právam.
Právo na ochranu osobných údajov je obrysovitosťou posilnené v takom rozsahu, že potenciálne bude vytvárať podmienky pre výklad v prospech určitej cenzúry legálne zverejnených informácií. Smernica EÚ o ochrane osobných údajov (prijatá ešte v roku 1995), pravdepodobne nevytvára dostatočnú flexibilitu pre prevádzkovateľov a sprostredkovateľov, ktorá by sa mala odrážať od nezastaviteľného technologického pokroku a nátury digitálneho sveta. Je aj otázne, či bude táto flexibilita ponúknutá aj v rámci pripravovaného priamo aplikovateľného nariadenie EÚ, ak sa budú ustanovenia nariadenia opierať o kurz nastavený judikatúrou SDEÚ.
Na jednej strane nikto nie je neomylný a každý, kto urobí chybu, mal by mať možnosť túto chybu napraviť, alebo prijať za takéto pochybenie zodpovednosť. Je nepochybné, že ak si odpykám svoj (spravodlivo uložený) trest za moje protiprávne správanie, nemal by som ďalej za tento čin pykať pranierovaním zo strany verejnosti.
Na strane druhej, v dnešnej modernej dobe ignorovať právo „online“ spoločnosti na informácie, je ako spochybňovať nos medzi vlastnými očami. Ak si rodičia vyberajú opatrovateľku pre svoje maloleté deti, nemali by mať aspoň právo vedieť, či niektorá z uchádzačiek bola viackrát stíhaná za ublíženie na zdraví alebo za iný trestný čin? Pritom internetové vyhľadávače patria medzi každodenné pracovné prostriedky profesionálnych personalistov a iných spoločností, aby si vybrali osobu, s ktorou má byť vytvorená dlhodobá spolupráca a po čase aj vzájomná dôvera.
Spleť digitálnych, globálnych informačných systémov síce vytvára neprehľadnosť a komplexnosť pri určovaní zodpovednosti, avšak túto komplexnosť nie je vhodné prispôsobovať dogmatickému chápaniu simplistického ducha ochrany osobných údajov, pričom osobný údaj je podľa definície smernice EÚ pomaly čokoľvek.
Generálny advokát SDEÚ Jääskinen sa svojím stanoviskom z júna 2013 pokúšal v predmetom spore o výklad nájsť fiktívne pomedzie medzi všeobsiahlosťou/paušálnosťou ochrany osobných údajov a ostatnými právami jednotlivcov. Táto snaha generálneho advokáta zostala zo strany veľkej komory SDEÚ nepovšimnutá a zhľadávanie predmetného pomedzia je teraz ponechané na subjektoch, ktoré sa majú so „žiadosťami na zabudnutie“ vysporiadať.
Google odmietajúc, ale rešpektujúc rozhodnutie SDEÚ vytvoril formulár, ktorým sa dotknuté osoby už môžu oficiálne domáhať odstránenia dopytov v rámci vyhľadávača. Paradoxne k tomu, aby ste sa identifikovali ako oprávnená/dotknutá osoba, musíte Google poskytnúť kópiu svojho dokladu totožnosti, teda ďalšie osobné údaje. Ktovie, na akú dobu sú tieto doklady zo strany Google ukladané (podľa smernice už aj ukladanie je spracúvanie), aby Google aj následne mal možnosť hodnoverne preukázať, že osobné údaje vymazal/nevymazal skutočne na základe žiadosti tej osoby, ktorej sa tieto údaje týkali.
Podľa Google „žiadosti na zabudnutie“ smerované voči ich zložke vo Veľkej Británii a Írsku pochádzali/pochádzajú zväčša od osôb, ktoré mali dočinenia s podvodmi, so závažnými trestnými činmi a detskou pornografiou.
V súčasnosti sa žiadosti začínajú rozmnožovať a Google prijíma denne viac ako 10.000 túžob po zabudnutí. Bude veľmi zaujímavé sledovať, kam sa bude tá naša európska ochrana osobných údajov uberať. Jedno je však isté, plénum Európskeho parlamentu schválilo pozmeňovací návrh k návrhu nariadenia, ktorým zvýšilo možnú sankciu až na 100.000.000,- EUR alebo 5% ročného svetového obratu právnických osôb (uplatňovanie ešte stále neschváleného nariadenia je predpokladané na rok 2016).
