Pôvodne som chcel na tomto mieste uverejniť sériu blogov s názvom Koho voliť. V prvom som plánoval napísať pár slov o tom, že volič, ktorý vo svojom vnútri zažíva súboj srdca proti rozumu a v marci sa prikloní na prvú stranu, koleduje si o sklamanie. Jasné, znechutenie zo zabehnutých strán neschopných vyhnúť sa situácii, keď sa niektorý z ich členov či nominantov na úradníckom mieste dopustí zlodejiny, sa potláča ťažko. Ale je naivné veriť, že raz sa objaví strana len s takými politikmi, v svedomí ktorých by sa dali pstruhy chovať a krajinu budú spravovať lepšie ako vlastnú záhradu.
Celé je to o počtoch. Strana so 16 tisíc členmi (Smer) sa prúseru vyhne ťažšie ako sedemtisícová únia Mikuláša Dzurindu. Ani nie tristočlenní liberáli môžu mať relatívne pokojný spánok.
Lenže spis s názvom Gorila komplikuje situáciu aj tým voličom, ktorí na sny o superčistej strane neveria a posudzujú potenciál partají urobiť pre spoločnosť čo najviac užitočného. Niežeby sme nemali podozrenie, že svet vládnej politiky funguje práve tak, ako sa o tom do podrobností píše v Gorile. Len sa ten morálny kompromis, voľba užitočnejšej strany, pri čítaní o miliónových províziách o účelových privatizáciách robí bohovsky ťažko.
V tomto bode sa javí ako dôležitá odpoveď na jednu otázku. Položil som ju nedávno mojim bývalým kolegom a stále dobrým kamarátom, z ktorých jeden pre SDKÚ-DS pracuje a druhý modrých otvorene podporuje. Znie takto: sú staré či nedávne kauzy SDKÚ-DS súčasťou operačného systému tejto strany alebo len nepredvídateľnými chybami, ktoré admini na čele kandidátky trpezlivo odstraňujú? Po zverejnení spisov Gorila sa žiada opýtať aj Pavla Hrušovského, Bélu Bugára a Roberta Fica, či vplyv finančných skupín (náročky uvádzam množné číslo, lebo si nerobím ilúzie o metódach, akými svoje záujmy presadzuje J&T) na činnosť ich vlád bol len výsledkom akcií jednotlivcov alebo ku kšeftom dochádzalo s posvätením šéfov strán?
No, a teraz buďme optimisti a predstavme si, že A je správne. Že v prípade, ak sú informácie v Gorile pravdivé, podozrivými sú len osoby v spisoch spomenuté. Nikto viac.
Človek by v takom prípade očakával rozhorčené reakcie menovaných predsedov, ktorí by sa snažili očistiť mená svojich strán. Napríklad dočasným zbavením funkcie ľudí, ktorí sa v spise spomínajú a stále sú aktívni v politike či „v službách“ štátu, neodbytnými výzvami na začatie vyšetrovania a zbavenie mlčanlivosti agentov SIS, ktorí by mali čo k prípadu povedať. Človek by od nich čakal každý týždeň na túto tému tlačovku.
Realita však momentálne vyzerá nasledovne: rozhorčení sú občania a niektorí novinári.
Vrcholoví politici strán, ktorých sa kauza týka, sú v kľude. Pokojne odpovedia na položenú otázku novinára, zatipujú si mieru hodnovernosti materiálu. Ale nič viac. Žiadne rozhorčenie, žiadne slová o ohrození systému zastupiteľskej demokracie.
Béla Bugár bloguje o transparentnosti a Matici.
Harleyák Figeľ na facebooku ďakuje spevavej mládeži.
Podpredseda Smeru-SD Maďarič si číta Gladwella.
A Ivan Mikloš by chcel, že by Slováci v Novom roku viac riešili ako hrešili.
Možno len nie som dostatočne nad vecou. Ale vlažné reakcie šéfov strán, ktorých sa kauza týka a aj mnohých ich poslancov, ktorých si doteraz bolo za čo vážiť, sú pre mňa odpoveďou na vyššie uvedenú otázku. A dôkazom v priamom prenose, ako to s bojom proti organizovanému zločinu naozaj myslia.
Smutnou pointou tohto príbehu je, že žiadna alternatíva medzi slovenskými politickými stranami (v zmysle riešení, nie ľudí) zatiaľ nie je na obzore.
