Zdroj: Vatican
Povedzme, že zo začiatku odignorujeme hneď prvý článok a odsek Ústavy SR odmietajúci akékoľvek väzby na ideológiu a náboženstvo, keďže my „sami" sme prostredníctvom našich zástupcov v jej preambule neopomenuli cyrilo-metodské duchovné dedičstvo. Ratifikovaná základná vatikánska zmluva (budem ich nazývať vatikánske zmluvy, i keď Svätá stolica a Vatikán sú dva samostatné/prepojené subjekty medzinárodného práva) zakotvila pevné základy pre vplyv Katolíckej cirkvi a mimo predpokladov na finančné zabezpečenie zo strany štátu, rešpektovanie sviatkov bez ohľadu na vieru občanov, cirkevné školstvo, nedotknuteľnosť spovedného tajomstva, určuje aj podmienky vnútorného svedomia jednotlivcov.
Ústavný článok č. 24 ods. 1, listina základných práv a slobôd a minimálne ďalšie dve ľudsko-právne medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, garantujú slobodu svedomia, avšak článok 7 základnej vatikánskej zmluvy priznáva (rovnako všetkým) uplatňovať výhradu vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Články osobitného, dodnes neschváleného návrhu zmluvy o výhrade svedomia iba potvrdzujú plošnosť „každého“ a každý by mohol odmietnuť konať to, čo vo svojom svedomí pokladá za nedovolené v zmysle zásad vyhlásených Magistériom Katolíckej cirkvi. Bez ohľadu na to, či ste ateista, žid alebo jehovista, arbitrárne pravidlá kánonu by ste si mohli uplatniť pri výhradách vo svedomí nie len v ozbrojených silách, zdravotníctve, výchove a vzdelávaní, pracovnoprávnych vzťahoch, ale aj pri poskytovaní právnych služieb.
Pri pohľade na článok 47 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci, by odmietnutie advokáta poskytnúť právnu pomoc páchateľovi trestného činu, odvolávajúc sa nie na kódex advokátsky, ale na kódex vatikánsky, pravdepodobne narazilo na múr spomínaného ústavného článku. Sloboda svedomia nie je pochopiteľne absolútna a výkon tohto práva možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných (článok 24 ods. 4 Ústavy SR).
Zreteľnosť do termínu nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti vniesol Ústavný súd SR a možno ho v súlade s medzinárodným štandardom vysvetliť ako „naliehavú spoločenskú potrebu prijať obmedzenie základného práva alebo slobody. Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď možno konštatovať, že cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Predpokladom teda je, že obmedzenie je nutné aj v demokratickej spoločnosti.“
Napriek nespornému faktu, že mnoho zásad je kompatibilných s viacerými svetovými cirkvami ako aj so zdravo uvažujúcim jednotlivcom, je predsa len otázne, či sa v našej spoločnosti vyskytuje naliehavosť, nevyhnutnosť a nutnosť uplatňovať si výhradu vo svedomí v súlade s vieroučnými a mravoučnými zásadami určenými Magistériom Katolíckej cirkvi.
Mnohí zástancovia vatikánskych zmlúv sa pri ich spísaní odvolávali iba na potvrdenie súčasne platného stavu, ale ktovie, či určovanie pravidiel prostredníctvom štátnej moci a medzinárodnej normy, napriek množstvu obyvateľov hlásiacich sa ku katolíckej cirkvi, by predsa len nemalo zotrvávať v prostredí cirkevnej organizácie a predovšetkým v osobách jednotlivých veriacich. Jedna vec je k niečomu sa hlásiť, druhá sa tým riadiť, a tretia byť riadený.
Čo s ratifikovanými vatikánskymi zmluvami?
Zdroj: Signatory
V prípade medzinárodných zmlúv bola výnimočne následná kontrola ústavnosti prelomená iba v prospech preventívnej kontroly ústavnosti, t.j. dojednanú medzinárodnú zmluvu možno konfrontovať pred Ústavným súdom SR len do momentu jej predloženia na rokovanie Národnej rady SR. Právo iniciovať takéto konanie má dokonca iba vláda alebo prezident a po jej schválení, resp. ratifikácii platí určitá domnienka ústavnosti, a nie je možné ju štandardným procesom predložiť ústavnému súdu za účelom prípadnej konštatácie o neústavnosti článkov zmlúv. Vzhľadom na článok 86 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého do pôsobnosti NRSR patrí okrem uznášania sa na ústave/ústavných zákonoch aj kontrolovať ako sa dodržiavajú, možno polemizovať aj o tom, či poslanci/ústavodarci pri schvaľovaní základnej zmluvy takisto nemali brať v úvahu tézu (ne)ústavnosti.
Zdanlivú simplicitnosť problému odmieta tzv. „zmluva všetkých zmlúv“, Viedenský dohovor o zmluvnom práve upravujúci spoločné pravidlá pre medzinárodné zmluvy (ratifikovaný 112 štátmi vrátane Slovenska). Podľa dohovoru zmluvu, ktorá neobsahuje ustanovenie o svojom zániku a ktorá nepredvída, že môže byť vypovedaná alebo že od nej možno odstúpiť, nie je možné vypovedať alebo od nej odstúpiť. Výnimka z pravidla nevypovedateľnosti je možná, pokiaľ by sa dokázalo, že bolo úmyslom zmluvných strán pripustiť možnosť výpovede/odstúpenia alebo z povahy zmluvy takáto možnosť vyplýva.
Samotné ratifikované vatikánske zmluvy neurčujú dobu, na ktorú sú uzatvorené a neobsahujú ani možnosť výpovede alebo odstúpenia a z hľadiska argumentov obhajcov vatikánskych zmlúv o „potvrdení súčasného stavu v našej krajine“, pravdepodobne nebolo ani v úmysle tvorcov, aby bolo zmluvu možné jednostranne kedykoľvek a akokoľvek vypovedať, nebodaj aby jej zánik bol spájaný s určitou objektívnou skutočnosťou.
Viedenský dohovor o zmluvnom práve na prvý pohľad kategoricky spadá medzi bežné medzinárodné zmluvy, avšak do už spletitej situácie vstupuje základný princíp „dodržiavania uzavretých dohôd“ (pacta sunt servanda). Napriek jeho pozitivistickému zakotveniu v článkoch dohovoru, Medzinárodný súdny dvor, Súdny dvor EÚ a iné súdy vo svojich rozhodnutiach a výkladoch priamo, či nepriamo zaradili tento princíp do medzinárodného obyčajového práva, teda zhodnotili, že dohovor iba potvrdzuje všeobecne platné pravidlo (prax) vychádzajúce pôvodne zo súkromného práva, starého ako zmluvné právo samotné. Aj obchodnú zmluvu medzi dvoma rovnocennými podnikateľskými subjektmi je možné vypovedať, prípadne od nej odstúpiť iba za zmluvných alebo zákonných podmienok. Za vatikánsku zmluvu bolo v zákonodarnom zbore riadne zahlasované, polemika zostáva, do akej miery to bola objednávka spoločenská a do akej politická, preto sa spýtajte aj hlasujúcich „ZA“ .
Slovenská preventívna kontrola ústavnosti medzinárodných zmlúv sa odráža od článku č. 27 Viedenského dohovoru, podľa ktorého sa zmluvná strana „nemôže dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy", pokiaľ by sa nedokázalo zjavné porušenie pravidiel procesu, prostredníctvom ktorého sa vyslovil súhlas byť zmluvou viazaný.
Hodnotenie ústavnosti, či neústavnosti článkov v prípade ratifikovaných vatikánskych zmlúv láka každého, ale názor oprávnenej mocenskej autority tu dodnes nie je. Kameňom úrazu zostáva, kto môže vôbec taký názor iniciovať a kto ho môže vysloviť? Na základe vyššie uvedeného sa uzol zaplieta a na základe mnohého tu neuvedeného, čoraz väčšmi.
Nulita zmlúv?
Zauzlenie dopĺňa sprvoti latentný a predovšetkým kontroverzný článok č. 53 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve stanovujúci, že „každá zmluva, ktorá v čase svojho uzavretia je v rozpore s imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva, je nulitná“. Imperatívna norma všeobecného medzinárodného práva (ius cogens) je norma prijatá a uznaná medzinárodným spoločenstvom štátov ako celku za normu, od ktorej nie je dovolené odchýliť sa. Pravidlá prameniace z princípov, ktoré právne povedomie ľudstva považuje za absolútny základ pre vzájomné spolužitie v spoločenstve, kreované konsenzuálnou legislatívnou činnosťou všetkých štátov.
Po odložení ružových okuliarov, nejednoznačná definovateľnosť a neurčitosť imperatívnej normy a aj v tom ohľade, že tu hovoríme o značne širokom medzinárodnom meradle, je nadpozitívna úprava mnohých práv (z hľadiska multikulturality, minorít, jednotlivcov) takmer utópiou (článok bol jeden z hlavných dôvodov, prečo Francúzsko k dohovoru nepristúpilo). Avšak podaktoré širokospektrálne fundamenty/postuláty osobných slobôd sa v rámci etiky, logiky a medzinárodných ľudsko-právnych dohovorov prelínajú, konotované práve aj v mnohých článkoch a zásadách slovenského ústavného poriadku. Ak by sa práve spomínané postuláty ius cogens pohybovali v disharmónii s článkami vatikánskych zmlúv, predstavovalo by to predpoklad pre ich (čiastočnú) nulitu?
Vykročenie touto cestou by podľa dohovoru odvolávajúceho sa aj na Chartu OSN malo v prvom rade viesť k oznámeniu o popieraní platnosti zmluvy, pri spore k spoločnému rokovaniu, zmierovaciemu konaniu alebo arbitráži a následne by strany boli oprávnené predložiť spor na rozhodnutie Medzinárodnému súdnemu dvoru alebo rozhodcom. Spustenie mlynov údajnej nulity vatikánskych zmlúv by pravdepodobne prilákalo a sústredilo obrovskú silu (aj konfrontáciu) argumentačnej obratnosti pozitivistov, naturalistov a cirkevných právnikov, pri strete ľudsko-právnej logiky cirkvi so svetskou. Ktovie však, či by toľko vynaloženej námahy a prostriedkov pre súdenie sa nemíňali s účelnosťou.
Jednoznačne sa môžeme zhodnúť, že minimálne čiernobielosť v tejto téme absentuje, pričom bežný občan de facto vplyv zmlúv nepociťuje, slovenský systém je regulovaný pravdepodobnou nesúladnou úpravou a hlavne je vybudovaný blok pre prípadnú realizáciu odluky cirkvi od štátu. Pravda, zavŕšenie odluky cirkvi od štátu nie je jednostrannou záležitosťou a v tomto štádiu existencie vatikánskych zmlúv, obe protiľahlé strany vyjednávacieho stola budú musieť byť zastúpené.
Podkladom pre financovanie a svedomie cirkvi je stanovené v základnej vatikánskej zmluve a na stole sú ešte stále návrhy zmlúv o finančnom zabezpečení Katolíckej cirkvi a o práve uplatňovať výhrady vo svedomí ako osobitné úpravy na ňu nadväzujúce. Predsa, ak by aj boli dojednané ich znenia s pretrvávajúcimi pochybnosťami o ich ústavnej konformite, preskúmanie ich ústavnosti Ústavným súdom pred predložením do parlamentu by nebolo spochybňovanie zmluvného partnera, iba zodpovedným prístupom k menšinovým názorom a predovšetkým k predpisu najvyššej právnej sily. Schválením posledného návrhu zmluvy o výhrade svedomia by slnko svedomia svietilo na každého obyvateľa našej krajiny rovnako, avšak podľa vieroučných a mravoučných zásad jednej cirkvi.
