K tomuto blogu ma priviedla otázka študentky v diskusii k článku o čiastkových výsledkoch komplexnej akreditácie: „Ak som v 3. ročníku a teraz zrušia akreditáciu, nedostanem titul?“ Odpovedal som jej, že sa nemusí obávať, lebo už rozbehnuté štúdium sa riadne dokončí. Z jej pohľadu má príbeh šťastný koniec.

Z pohľadu jej vysokej školy  – ako aj celého vysokého školstva – je výsledok otáznejší.  Výsledkom komplexnej akreditácie má byť zaradenie každej vysokej školy do jednej z troch skupín, ktoré by mali odzrkadľovať ich kvalitu. V najnižšej skupine by boli iba VŠ s bakalárskym stupňom vzdelávania, v strednom s bakalárskym a magisterským a v najvyššom VŠ s kompletnými trojicami programov bakalársky-magisterský-doktorandský.  Momentálne sa najviac hovorí o univerzitách, ktoré stratia svoj status počas komplexnej akreditácie. Príslušná časť vysokoškolského zákona, ktorá sa na túto situáciu vzťahuje, znie:  „Vysoká škola, ktorá nie je začlenená medzi univerzitné vysoké školy alebo odborné vysoké školy, poskytuje vysokoškolské vzdelávanie najmä v študijných programoch prvého stupňa a druhého stupňa ...“ (§ 2 ods. 16). Podčiarkol som slovo „najmä“, lebo chcem zdôrazniť, že doktorandské programy budú na týchto VŠ v menšine.

Pre katastrofický scenár, ktorý naznačím, je podstatné, že iba odbory, ktoré majú aj doktorandský program môžu po splnení ďalších podmienok habilitovať docentov a po splnení ešte ďalších môžu aj inaugurovať profesorov. Výročná správa MŠ SR za rok 2008 obsahuje dva grafy, ktoré sú pre moju úvahu osobitne dôležité: vekovú štruktúru profesorov a vekovú štruktúru docentov. Priemerný vek profesorov sa pohybuje v rozmedzí 57 až 59 rokov a v dvoch prípadoch je ešte vyšší. Priemerný vek docentov je oveľa pestrejší.  Začína síce na 51,5 rokov, ale na niektorých školách presahuje aj priemerný vek profesorov!

Čo z toho vyplýva?

Už pri najbližšej komplexnej akreditácii, ktorá sa uskutoční po roku 2013, podstatná časť súčasných profesorov nebude môcť garantovať. To bolestne zasiahne predovšetkým magisterské a doktorandské programy, ktorých garantmi musia byť profesori. Vek garanta totiž nesmie v nasledujúcom hodnotenom období presiahnuť 65 rokov. Preto medzi „nespôsobilých“ budú patriť takmer všetci profesori, ktorí už dnes dosiahli priemerný vek. Ak sa majú študijné programy udržať, do nasledujúcej komplexnej akreditácie musia byť pracoviská mali byť doplnené o nových profesorov, aspoň o šesť rokov mladších od existujúcich. Len tí budú „dostatočne mladí“ na garantovanie po roku 2014.

Lenže... Rozdiel priemerného veku docentov a profesorov je päť a menej rokov. Ak do roku 2013 radikálne neomladíme aj docentskú zložku učiteľského zboru a z najkvalitnejších z nich nespravíme takmer okamžite profesorov, v probléme, v ktorom sa teraz ocitlo viacero vysokých škôl, budú prakticky všetky.

V tomto smere som veľmi skeptický. Ďalšia stránka MŠ SR totiž ukazuje, že za posledných päť rokov bolo menovaných menej ako štyristo profesorov. Aj keby všetci boli mladší ako 50 rokov (čo samozrejme nie sú), v pomere k tisícom študijných odborov je to žalostne málo. Pri tomto tempe menovania nebude dosť garantov. Nikde.

Súčasný menovací mechanizmus problém nedáva možnosť problém riešiť. Funguje skôr opačným smerom – k znižovaniu počtu profesorov a zvyšovaniu ich veku. Napríklad vysoká škola vyššie spomínanej študentky je relatívne úzko zameraná a vo svojej oblasti vzdelávania jediná. Teraz si predstavme, že takémuto špecializovanému pracovisku zoberú právo vykonávať doktorandské štúdium. Tým automaticky príde aj o právo habilitovať a inaugurovať. Vysoká škola sa ocitne v bludnom kruhu. Pracovisko by malo získať ďalších docentov a profesorov, aby si pomer zlepšilo. Tých však nemá kto ustanoviť, lebo väčšine odborov odobrali príslušné práva. Nedokáže ich ani „habilitovať u susedov“, lebo – kvôli jedinečnosti školy – príbuzné pracoviská neexistujú. Počet docentov a profesorov začne klesať. Starší pracovníci prestanú byť garantmi z vekových dôvodov a tí z mladších pracovníkov, ktorí by za normálnych okolností siahali po ich akademických tituloch, odídu zo školy, lebo vinou absencie menovacieho mechanizmu budú ich šance na profesijný postup nulové. Pomer učiteľov a študentov sa bude zhoršovať, takže bude iba otázkou času, kedy pracovisko presunú do ešte nižšej kategórie.

Súčasný prístup založený na neustálom sprísňovaní pravidiel pre inaugurácie a habilitácie, vyzerá ako snaha po skvalitňovaní, v skutočnosti však posúva vek docentov a profesorov vyššie a vyššie. Možno nechtiac – ale spoľahlivo – vedie k univerzitnému harakiri. Z rýdzo akademického pohľadu je tento prístup „čistý“ a teda „akože v poriadku“. Avšak iba dovtedy, kým si neuvedomíme, že vysoké školy plnia aj celospoločenské úlohy – vychovávajú vysokokvalifikovaných odborníkov. Ako chceme zvýšiť kvalitu vysokých škôl, keď platia pravidlá, ktoré vedú k ich zdecimovaniu?

Výsledky komplexných akreditácií treba preto interpretovať nie ako rozsudky nad vysokými školami, ale ako mapovanie situácie na Slovensku. Treba čo najskôr vytvoriť finančné podmienky na to, aby sa vysoké školy vymanili z personálnej krízy a mohli prijímať odborníkov, ktorí možno nebudú „akademicky dokonalí“, ale budú schopní vychovávať absolventov na úrovni vyžadovanej praxou. To nepôjde bez legislatívnych zmien, ktoré uvoľnia univerzitám ruky, aby mohli samostatne konať v prospech kvalifikačného rastu svojich zamestnancov. Teda, aby ustanovenie do funkcie docenta a profesora nezáviselo od rozhodnutia vedeckej rady inej vysokej školy. Očividným konfliktom záujmov je už len to, že rozhodnutie môže závisieť od nej. Veď prečo by mala pomáhať konkurencii?

Zažehnať nebezpečenstvo sa dá iba zvýšením autonómie každej jednotlivej vysokej školy – jej nezávislým rozhodovaním v personálnych otázkach, v tom kto bude jej docentom a profesorom. Samozrejme, posilnenie autonómie musí ísť ruka v ruke s posilnením kontroly kvality. Mala by sa však realizovať inak. Nie cez počty titulov a  vek ich nositeľov, ale cez poznatky študentov preukázané na štátniciach a cez názory zamestnávateľov na nedávno skončených absolventov.

Dozrel čas na to, aby reprezentácie vysokých škôl vystúpili s vlastnými predstavami o riešeniach a aby im legislatívne orgány pozorne načúvali. Katastrofický scenár je reálny, veď veľa času do roku 2014 nezostáva.

Komplexná akreditácia nám pomohla spoznať symptómy. Teraz treba určiť diagnózu a potom hľadať liečebné metódy. Liečba príde až v ďalšej etape. Ak medzitým pacient nezomrie.