Tretia cesta sa volá štuch

Šikanovanie i neúcta voči čerstvým mamičkám. Takéto prívlastky si vyslúžila povinnosť, podľa ktorej musia po pôrode navštíviť Sociálnu poisťovňu a potvrdiť úmysel pokračovať v povinnom dôchodkovom sporení. V opačnom prípade ich štát preradí do priebežného systému. Ministerka práce Viera Tomanová by mohla argumentovať, že všetko je v poriadku – matky sa predsa môžu rozhodnúť zostať v druhom pilieri. Majú možnosť voľby.

Lenže podstatná je konštrukcia zákona. Po pôrode majú matky tisíc dôležitejších starostí než papierovačky v Sociálnej poisťovni. Môžu túto povinnosť prehliadnuť alebo na ňu popri kričiacej ratolesti zabudnúť. Využíva teda zákon slabosť a zaneprázdnenosť matiek po pôrode na politické účely? Áno. Zároveň je to príklad zdanlivo nenápadnej „architektúry“ voľby, ktorá môže mať vážne dôsledky. Príklad, ktorému najlepšie rozumejú chicagsky profesor ekonómie Richard H. Thaler a profesor práva Cass R. Sunstein.

Libertariánsky paternalizmus

Uplynulo päť rokov, čo táto dvojica publikovala článok Libertariánsky paternalizmus nie je oxymoron. Vyvolali ním zaslúžený ohlas. Polemiky o ich verzii štátu ako starostlivého deduška trvajú dodnes. Psychologická vetva ekonómov oslavuje Thalerove a Sunsteinove argumenty ako manifest otvárajúci revolúciu v politickej praxi. Ekonómovia z vetvy slobodný trh reptajú, že je to príručka, ako ešte šikovnejšie manipulovať voličmi. Tak či onak, v dobrom či v zlom, je to premyslená a presvedčivá syntéza poznatkov behaviorálnej ekonómie, v ktorej je R. Thaler jedna z najjagavejších hviezd.

Kľúčový prvok tohto paternalizmu je takzvaná architektúra voľby. Teda modelovanie faktorov, ktoré ovplyvnia človeka stojaceho pred neľahkým, neistým rozhodnutím. Nepochybne, ľudia sa často rozhodujú dobre, zvyšujú kvalitu vlastného života, zlepšujú svoju finančnú situáciu bez toho, aby ich niekto viedol za ruku. Libertariánskych paternalistov zaujímajú tie skutočne zlé osobné rozhodnutia – od nedostatočného sporenia na dôchodok cez bezhlavé využívanie kreditiek po znečisťovanie životného prostredia.

V čom sú Thaler a Sunstein paternalistickí? Podľa nich je legitímne, keď „architekt“ voľby ovplyvňuje rozhodovanie, aby zabránil chybám, ktoré ľudia sami spätne ľutujú. A nerobili by ich, keby... Keby okamžite cítili dôsledky, keby sa dokázali sústrediť, keby mali dostatok informácií, neobmedzené kognitívne schopnosti a dokonalú sebakontrolu. V čom sú Thaler a Sunstein libertariánski? Zdôrazňujú možnosť voľby. Aj tej zlej. Do ich arzenálu nepatria dane, príkazy, zákazy a pokuty, ale jemné usmernenia, ktoré slúžia ako navigačné body v bludisku možností.

Ako nájsť to správne poštuchnutie (po anglicky nudge) k správnemu rozhodnutiu je ústredná téma ich novej knihy. V nej polemiku o paternalizme tretej cesty prenášajú z akademických salónov k širšiemu publiku.

Ako trafiť muchu

Na amsterdamskom letisku Schiphol riešili delikátny problém. Konkrétne ten, že páni používajúci pisoáre na toaletách nevenujú príliš veľkú pozornosť tomu, kam mieria. Výsledok je znečistenie a zápach. Manažérom letiska pomohol ekonóm Aad Kielboom. Poradil im, aby priamo doprostred miesta činu, do pisoáru, nalepili obrázok veľkej čiernej muchy. Fungovalo to. „Keď muž vidí muchu, mieri na ňu,“ vysvetľuje A. Kielboom psychológiu opatrenia, ktoré znížilo mieru znečistenia okolia o 80 percent.

Mucha v pisoári a povinnosť mamičiek navštíviť Sociálnu poisťovňu sú dva príklady štuchancov, o ktorých Thaler a Sunstein hovoria. Pred umiestnením obrázku bola implicitná voľba mužov nevenovať pozornosť tomu, kam mieria. Mucha to zmenila. Z mužov znečisťovateľov sa stali muži lovci. Novela zákona o sociálnom poistení je jemné usmernenie na podobnom princípe. V súlade s politickým záujmom vlády podsúva matkám implicitné rozhodnutie – také, ktoré stojí najmenej námahy, pozornosti a aktivity – v podobe prerušenia dôchodkového sporenia.

Thaler a Sunstein na podobných príkladoch ukazujú, že dôležitá nie je len sama možnosť voľby. Ale i kontext, v ktorom sa ľudia rozhodujú, a psychologické slabiny, ktoré ich mätú pri výbere riešenia. Súhrn interných a externých faktorov naviguje človeka často cestou najmenšieho odporu. Ak mamičky z nevedomosti, nepozornosti či nedostatku času nezájdu na úrad, prídu o roky dôchodkového sporenia. To je dramaticky rozdielny výsledok oproti situácii, keby zákon v prípade ničnerobenia ponúkal implicitnú voľbu zostať v druhom pilieri.

Rešpektovať pravidlá

Dobrý „štuchač“ musí podľa Thalera a Sunsteina rešpektovať poznatky psychológie i ekonómie. Prvý je sila implicitnej voľby. Pri softvéri napríklad výrobcovia ponúkajú používateľovi možnosť „štandardnej“ a „vlastnej“ inštalácie. Predvolená je tá prvá. Nechávajú teda možnosť voľby, ale zároveň navigujú neskúseného používateľa. Pravda, príklad s mamičkami varuje, že nie každé jemné usmernenie slúži cieľom používateľa.

Druhé pravidlo architektúry voľby priateľskej voči ľudským bytostiam znie: očakávaj chybu. V súčasnosti napríklad bankomaty najskôr vrátia kartu, potom vydajú peniaze. Banky tak reagovali na fakt, že klienti mali tendenciu zabudnúť v bankomate skôr kus plastu než hotovosť. Iná pomôcka: koľko životov v uliciach Londýna zachránili návštevníkom z kontinentálnej Európy nápisy „Pozri vpravo“.

S chybami súvisí tretie pravidlo Thalerovej a Sunsteinovej proveniencie – spätná väzba. Digitálne fotoaparáty boli veľké plus pre amatérskych fotografov. Ale ich prvým modelom chýbal dôležitý detail. Po odfotení nenasledoval „cvak“, ktorý by informoval, že obrázok je hotový. Ďalšie generácie prístrojov to napravili umelým zvukom. Nepochybne, aj dobrá spätná väzba je umenie. Je užitočné, keď laptop oznámi, že batéria je takmer vybitá. No menej šťastné sú otupné otázky, či naozaj chcete otvoriť prílohu, pretože časom vedú k stláčaniu „áno“ bez toho, aby človek premýšľal.

Po štvrté, architektúra voľby má zlepšovať schopnosť ľudí mapovať – prečítať – možnosti, ktoré sa im núkajú. Marketing výrobcov fotoaparátov sú samé megapixely s odkazom, čím viac, tým lepšie. Lenže stojí sto dolárov zaplatených navyše za posun zo štyroch na päť megapixelov? Pre schopnosť zmapovať ponuku nie sú megapixely práve intuitívna pomôcka. Čo keby výrobcovia radšej informovali o rozmere optimálnej fotografie, ktorú je možné aparátom urobiť, navrhujú Thaler a Sunstein.

Model obchodu, s ktorým na trh vstúpil Amazon, je príklad piateho piliera architektúry voľby. Snaží sa riešiť ďalší problém rozhodovania. A síce, čím sú rozsah a komplexnosť dostupných možností väčšie, tým je ťažšie posudzovať všetky ich atribúty a rozhodovať sa podľa nákladov a výnosov. Amazon predáva milión kníh a nad vyhľadávaním a porovnávaním by mohol človek stráviť zvyšok života. Lenže Amazon zároveň sprostredkúva štuchance – novinky na základe predchádzajúcich nákupov či voľby iných spotrebiteľov s podobným vkusom –, ktoré spotrebiteľovi zabezpečujú predvýber.

Kritika a odpoveď

Rešpekt k týmto piatim pravidlám spolu s dôrazom na ekonomickú mantru – ľudia reagujú na motivácie – by mali odlíšiť dobrú architektúru voľby od zlej. No Thalerove a Sunsteinove argumenty nepadli všade na úrodnú pôdu. Kritika, samozrejme, nesmerovala k nápadom ako mucha v pisoári. Oponenti vyjadrovali obavy, čo sa stane, ak sa s rozhodovaním ľudí začne vo veľkom zahrávať vláda.

Podľa nich existuje riziko, že štuchanec po štuchanci sa bude vláda posúvať k hlbšej a dôslednejšej manipulácii. No kritici, ktorí si myslia, že architektúra voľby je pomalá cesta k veľkému bratovi, sú zatiaľ v defenzíve. Ani Thaler a Sunstein to nepovažujú za argument. Takáto výčitka teoreticky platí pre akúkoľvek reguláciu. Podstatné je, ktorý spôsob ovplyvňovania rozhodnutí je efektívny a najmenej agresívny. Tu podľa nich paternalizmus tretej cesty víťazí. Necháva otvorené možnosti, pričom náklady z pohľadu regulovaných sú blízke nule.

Polemika je to do istej miery absurdná. Politici robia zákony a denne ovplyvňujú rozhodnutia ľudí. Neexistuje dôvod, prečo by nemali využívať i poznatky behaviorálnej ekonómie. Najmä ak výsledkom môže byť regulácia, ktorá je inteligentnejšia než tvrdé a natvrdlé zákazy. V čom Thaler a Sunstein presvedčiví nie sú, je pochopenie reality politických rozhodnutí.

Ich predstava ideálneho paternalizmu má príliš veľa „ak“. Ak bude vláda sledovať záu- jem ľudí, ak nepodľahne tlaku lobistov, ak bude transparentne komunikovať a vyhodnocovať výsledky... Behaviorálnym ekonómom, ktorí ukázali, ako sa ľudia mýlia pri trhových rozhodnutiach, chýba rovnako realistická behaviorálna politická ekonómia.

Tretia cesta?

Najväčšia slabina paternalizmu tretej cesty môžu byť privysoké ambície. Behaviorálna ekonómia je experimentálno-empirická disciplína. Jej odporúčania treba vyhodnocovať rovnako – pomocou praktických pokusov a mapovania výsledkov. Penzijná schéma Save More Tomorrow z dielne Richarda Thalera a Schloma Benartziho, ktorá rieši nízku mieru úspor nadviazaním zvyšovania príspevkov na budúci rast platov, bol geniálny nápad geniálnych ekonómov. S nepopierateľným pozitívnym vplyvom na príjmy mnohých budúcich dôchodcov.

No nie všetky nápady sú geniálne. A nie všetky stoja za obetovanie kúska slobody a peňazí. Paternalisti sa dostávajú do rizika produkcie štuchancov, ktoré kritici nelichotivo nazývajú sofistikované somariny. Do tejto kategórie zaraďujú rôzne formuláre, varovania, testy a množstvo informačných povinností, ktoré majú spotrebiteľom zabrániť bezhlavo investovať, kupovať produkty, ktorým nerozumejú, a požičiavať si peniaze, ktoré nevládzu vrátiť.

Aj MiFID je dobre mienený pokus pomôcť iracionálnym klientom finančných inštitúcií. Ale skončil ako množstvo byrokracie s otáznym efektom. Ako to (opäť) šťavnato vyjadril ekonóm Arnold Kling: „Blbuvzdorné systémy zlyhávajú na tom, že vždy môžu stvoriť väčšieho blbca.“

Richard H. Thaler je profesor behaviorálnych vied na University of Chicago. Patrí medzi zakladateľov behaviorálnej ekonómie a je jedným z jej najvplyvnejších predstaviteľov. V súčasnosti predsedá expertnej skupine, ktorá poskytuje konzultačné služby Austanovi Goolbeemu, hlavnému ekonomickému poradcovi prezidentského kandidáta Baracka Obamu. Je autorom množstva odborných článkov aj populárnejších kníh vrátane Quasi-rational Economics a The Winner’s Curse.Cass R. Sunstein je prominentný profesor práva na University of Chicago. Je autorom množstva kníh o súdnom systéme a ekonomicko-právnej problematike. V súčasnosti pracuje na výskumnom programe zameranom na štúdium katastrof s nízkou pravdepodobnosťou výskytu, ale s rizikom ďalekosiahlych dôsledkov.

> Hlasuj za tento článok na