Predseda Asociácie islamských organizácií v Zurichu, Egypťan Mahmoud El Guindi, vysvetľoval, prečo sa rozhodli pozastaviť členstvo asociácii An'Nour z mesta Winterthur. Bolo to vraj kvôli výzvam k násiliu, ktoré imám vyslovil v kázni.

Opatrenie bolo odhlasované výborom dva dni po policajnej razii v mešite a jej uzatvorení. El Guindi sa vyjadril proti uzatvoreniu mešity. Vraj k tomu nie sú zákonné dôvody. Tiež pochyboval, či uväznený imám mal na túto funkciu potrebnú kvalifikáciu.

Polícia žiadala zatvorenie mešity vo Winterthure už dlhšiu dobu, pretože predstavovala bezpečnostnú hrozbu, ale nestretla sa s pochopením politikov. Až keď etiópsky imám 21. októbra začal vyzývať k vraždám moslimov, ktorí nechodia do mešity a nemodlia sa, polícia zasiahla. Imám skončil vo vyšetrovacej väzbe, ďalší zatknutí boli prepustení na slobodu. Štyria zatknutí, Alžírčania a Tunisania vo veku od 23 do 35 rokov, boli obvinení z porušenia zákona o cudzincoch a z nezákonného pobytu v krajine. Obvyklým dôsledkom je vyhostenie a zákaz vstupu do krajiny.

Mešita vo Winterthure nemá šťastie na imámov. Prvý, Abu Mohammed, mal na svedomí radikalizáciu viacerých mladých, z ktorých asi desať šlo bojovať do Sýrie. Nahradený bol Egypťanom, ktorý hlásal násilie a bol tiež prepustený. Oficiálne z finančných dôvodov. Ostatný imám skončil vo vyšetrovacej väzbe kvôli výzvam k vražde a mešita je zatvorená. Nájomná zmluva jej končí k 31. decembru 2016 a nebude predĺžená. V roku 2008 sa An'Nour musela presťahovať do nových priestorov z rovnakého dôvodu - vypovedaná nájomná zmluva. Islamská organizácia si hľadá nové priestory od leta. Márne.

V kantóne Zurich v obci Volketswil ešte v roku 2014 úrady nepovolili otvoriť súkromnú islamskú školu pre 25 detí. Dôvodmi zamietnutia boli priveľké proporcie výuky arabčiny, Koránu a islamu a nedostatočné oddelenie svetského a náboženského obsahu výuky. Vyučujúci nemali pedagogickú kvalifikáciu. Nutné podmienky pre založenie súkromnej školy tak neboli splnené.

Islamská asociácia Al Huda sa odvolala k Federálnemu tribunálu, ktorý zamietavé stanovisko kantónu odobril minulý mesiac. Škole vyčíta, že sa "nepripojila k humanistickým a demokratickým hodnotám školstva" a že považujú Korán za základ všetkého, čo sa deti majú naučiť pre svoj ďalší život. Tento koncept nedáva žiadnu záruku, že by deti dostali vzdelanie ekvivalentné verejným školám. Súkromné školy musia tiež zaručiť, že nebudú pod pedagogickým či filozofickým vplyvom, ktorý by bol od základov proťajškom cieľov švajčiarskeho verejného školstva. Argument asociácie Al Huda, že zamietnutie povolenia je nábožensky motivované a že ide o diskrimináciu, bolo odmietnuté. Administrátorka školy bola členkou Ústrednej islamskej rady vo Švajčiarsku a len pol roka pred žiadosťou podala demisiu. Podľa Federálneho tribunálu toto nehralo pri rozhodovaní rolu. Projekt proste nespĺňa požiadavky kladené na riadenie a prevádzku súkromnej školy vo Švajčiarsku (rozhodnutie 2C_807/2015 z 18. 10. 2016, nemecká verzia tu).

Ženevská Veľká mešita v Petit-Saconnex má svoj vlastný škandál. Alžírsky imám Ziane Mehadjri bol pred mesiacom prepustený Islamskou kultúrnou fondáciou v Ženeve. Podľa imáma preto, že sa pokúšal zabrániť radikalizácii časti moslimov. Podľa vedenia fondácie preto, že bol imámom na plný úväzok a zároveň predsedom novozaloženej Európskej organizácie islamských stredísk (OECI), ktorú založil v decembri 2015. Pritom zákaz kázať má už dva roky. Okrem toho sa vraj nedokázal vyjadrovať po francúzsky pri modlitbách, čo je rovnako čudný argument, keďže dotyčný vyrastal v Alžírsku, kde je dodnes francúzština rozšíreným jazykom.

Dvaja zvyšní imámovia sú Francúzi a kontroverzní do tej miery, že sú doma vo Francúzsku vedení v kartotéke "S" bezpečnostných služieb ako bezpečnostná hrozba. Prepustený imám bol proti radikálom a OECI mala byť sieťou nezávislých európskych imámov. Lenže financovanie zo Saudskej Arábie a Svetovej islamskej ligy znamená, že nejde o nezávislú organizáciu. Svetová islamská liga stavia saudské mešity po celom svete.

Prepustený imám tvrdí, že naopak ide o to, aby si mešity mohli prevádzkovať aj chudobní moslimi a platiť si imámov. Ak sa to nepodarí, potom prichádzajú všelijakí imámovia z cudziny a kážu radikalizáciu. Vraj bol prepustený 28. septembra 2016 práve kvôli jeho postojom proti radikálnym prúdom. Imám by mal kázať proti násiliu vykonávanému na moslimoch a ne-moslimoch bez rozdielu.

Minulý mesiac bola v moslimskej komunite začatá petícia za odvolanie vedenia Islamskej kultúrnej fondácie v Ženeve, ktorú podpísalo 200 moslimov. Žiadajú odchod riaditeľa a vymenovanie švajčiarskeho vedenia, ktoré bude vyznávať švajčiarske hodnoty. Dvaja ženevskí moslimi totiž odišli bojovať do Sýrie a radikalizovali sa priamo v Ženeve. Konzulát Saudskej Arábie sa od súčasného vedenia fondácie dištancoval. Ženevské úrady s fondáciou udržujú korektné vzťahy.

Švajčiarsko nemá štátne náboženstvo. Sloboda vyznania je zaručená článkom 49 federálnej ústavy z roku 1874. Nová federálna ústava z roku 1999 ide ďalej, v článku 15 uznáva slobodu svedomia a viery. Rovnako ako predošlé ústavy z 1848, 1866 a 1874 v preambule začína prevolaním V mene Boha všemohúceho!

Podľa Federálneho štatistického úradu, v roku 2014 žilo vo Švajčiarsku 71.5% kresťanov (38% katolíkov, 26% protestantov a 6.5% iných kresťanov), kým iné náboženstvá vyznávalo 6.5% populácie, z toho 5% islam. 22% populácie sú bez vyznania, deisti, ateisti, či agnostici.

V Republike a kantóne Ženeva je situácia zložitejšia. Historicky je Ženeva kolískou reformácie, kde pôsobil Jean Calvin, ktorý okrem iného v roku 1536 zaviedol povinnú školskú dochádzku zdarma pre všetkých občanov a v roku 1559 založil univerzitu. Katolícke sviatky nie sú v Ženeve slávené a sú to pracovné dni. Avšak protestantizmus už nie je najrozšírenejším vyznaním. Imigrácia z katolíckych krajín ako Portugalsko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko prevážila misku. Katolíkov je 37.1% a protestantov len 10.2%. Iných kresťanov je 6.3%, moslimov 6.1% a Židov 1.4%. Najviac je ľudí bez vyznania, 38.3% populácie. 

Viac detailov a priestorové rozloženie vyznaní je možné nájsť na Wikipédii. Ako vidno, hranice kantónov sa často zhodujú s konfesionálnymi hranicami. Katolícke kantóny sú rurálne, v mestách kedysi tvorila väčšinu protestantská buržoázia, no imigrácia smeruje hlavne do miest a je katolícka alebo moslimská. Kým Portugalci chodia za prácou aj do dedín a do hôr, moslimi sa združujú vo väčších mestách.

V roku 1970 bol podiel moslimov vo Švajčiarsku 0.3%, v 1990 2.2%, v 2010 už 4.5%, dnes okolo 5%. Hoci ich je stále pomerne málo, počuť o nich dosť a stále viac. Farhad Afshar, predseda KIOS, Koordinácie islamských organizácií vo Švajčiarsku, žiada uznanie islamu ako oficiálneho náboženstva. Tým by sa moslimi dostali na úroveň protestantov, katolíkov, či Židov, ktorých vyznanie je uznané. Mohli by vyberať cirkevnú daň na financovanie mešít a kazateľov, a šíriť vieru v školách, nemocniciach a väzniciach.

Prieskum verejnej mienky, ktorú zorganizovali Matin Dimanche a SonntagsZeitung na vzorke 15 617 opýtaných ukázal, že 61% opýtaných sú proti tomu, aby bol vo Švajčiarsku islam postavený na roveň kresťanstvu a judaizmu. Títo odpovedali buď "nie" alebo "skôr nie". Odpoveď "áno" alebo "skôr áno" dalo 39% opýtaných.

Väčšina 62% Švajčiarov si myslí, že islam nemá svoje miesto vo Švajčiarsku. 38% si myslí opak. Pre 80% opýtaných kresťanské hodnoty predstavujú prvok švajčiarskej identity.

Predseda švajčiarskych socialistov Christian Levrat v auguste 2016 vyzval na debatu o mieste islamu vo Švajčiarsku. Vraj uznanie islamu za oficiálne náboženstvo by umožnilo, aby školenie a financovanie imámov nebolo zo zahraničia, alebo fundamentalistickými kruhmi. Predseda kresťanských demokratov Gerhard Pfister sa naopak viackrát vyjadril negatívne ohľadne takého uznania. Reč je o novom ústavnom článku o náboženstve, ktorý by mal definovať, ktoré hodnoty sú nemenné, platné pre všetkých a nemôžu byť predmetom rokovaní.

Švajčiarske úrady sa rozhodli pritvrdiť proti islamu. Niektorí moslimi žijú ako v bubline, viacerí imámovia sú úplne ako mimozemšťania. Financovaní zo zahraničia saudskými či tureckými fondmi, často ani nehovoria jazykom krajiny, kam boli vyslaní a nemajú ani elementárnu znalosť reálií. Čudujú sa, že nesmú vyzývať k vražde, radikalizovať mladých na džihád v Sýrii, nechápu, čo je zlé na tom, ubytúvať moslimov bez povolenia k pobytu. Niečo z toho už spadá pod trestné právo, ale mnohé veci nie. Len ukazujú, že moslimi sa cítia byť viazaní ich vlastným systémom hodnôt viac, ako zákonmi v právnom štáte.

Sloboda myslenia, vyjadrovania a vyznania je zaručená. Ale obyvatelia krajiny podliehajú platným zákonom. V tomto bode úrady prinášajú vysvetlenie a ukážku, že niektoré veci za hranicami zákona nemôžu byť v tichosti tolerované. Úradnícke punktičkárstvo pri prísnom dodržiavaní zákona do bodky je rozhodne lepšie, ako prijímanie nových zákonov, ktoré by obmedzovali občianske práva a hrdúsili slobodu. Zatváranie mešít a vyhosťovanie nebezpečných osôb možno niektorých moslimov zaženie do ilegality, ale ich odreže od neregulovaného islamizmu, kde hrozí radikalizácia.