Stále si na to živo pamätám. Bolo ráno a Kórejským éterom sa niesla dramatická správa. Neďaleko západného pobrežia sa potápala loď plná detí. Našťastie pobrežná hliadka krátko na to ohlásila, že všetkých na palube sa podarilo zachrániť. Odľahlo nám. Aj tým, ktorí sme tam deti nemali. Čo už pohne s človekom i celým národom, ak nie správa, že deti sú v ohrození.
Bola však nepravdivá. Kruto nepravdivá. V čase, keď nám všetkým odľahlo, stovkám detí schovaným v podpalubí zostávali posledné minúty života. Začínalo to byt jasné im i do kosti prestrašeným rodičom, ktorí s nimi stále telefonovali.
Keď sa loď začala prevracať, mnohí to brali ľahkovážne. Nakrúcali si videá a snažili sa neprejavovať nervozitu. Správanie posádky tragédii nenasvedčovalo, proste nehoda, z ktorej sa dostanú. Hlavné bolo, aby sa deti schovali v podpalubí a čakali na záchranu. Na to, aby tam naozaj čakali a nevychádzali von, dbali priamo ich učitelia.
Márne. Nové správy rýchlo menili prvotné nádeje. Média sa ospravedlňovali za počiatočné zavádzania. To však v tej chvíli nebolo podstatné. Veľmi skoro bolo jasné, že v potápajúcom sa trupe sú stále stovky detí. Celá Kórea sa precitala do nepochopiteľnej reality. Námorná dráma sa začala rýchlo meniť na absurdnú frašku neschopnosti a nekompetentnosti, ktorej aj po rokoch vyšetrovania sa dá iba ťažko porozumieť.
Len niekoľko kilometrov od brehu technicky jedného z najvyspelejších štátov sveta sa práve rodila jedna z najväčších tragédii novodobej Kórey. Nepomohla blízkosť brehu, skupina rybárskych lodí, ktoré sem priplávali zachraňovať, no zbytočne čakali na signály o pomoc. Loď pomaly išla ku dnu za zvuku ampliónov, ktoré do poslednej chvíle žiadali učiteľov držať deti zavreté v kajutách a nepúšťať ich von.
A absurdný príkaz nemal už kto zmeniť. Kapitán lode na nej nebol. Sedel v záchrannom člne, ktorý ako prvý dorazil k pobrežiu. Prezimený iba v spodkoch. V čase nesprávneho manévru lode, ktorý celú katastrofu spôsobil, za kormidlom nebol. Spal.
A teraz k tým lídrom. Načo sú nám? Ak by kapitán tohto trajektu bol jedným z nich, nič by sa nestalo. Presvedčil by všetkých zainteresovaných, aby loď trojnásobne preťažená nákladom, ilegálne upravená a riadená neskúsenou a netrénovanou posádkou vôbec nevyplávala. Ak by to nepomohlo, dožadoval by sa vyššej moci, možno štátnej správy, aby zasiahla a užívanie lode nepovolila. Hľadal by podporu ďalších ľudí, mobilizoval ich. V každom prípade by to nenechal tak. Vedel by, že loď je časovanou bombou a jej výbuchu je potrebne zabrániť.
Ak by bol lídrom šéf záchranárov, začal by ihneď so záchranou. Vystúpil by z člna a preskúmal situáciu na lodi. Miesto toho ju iba oboplával a nezmyselne sa vrátil späť k pobrežiu. Stále bolo dosť času vyzvať deti, aby opustili kabíny, v záchranných vestách naskákali do vody a lode naokolo, ktoré na to čakali, by ich rýchlo vyzbierali.
Po niekoľko ročnom vyšetrovaní tragédie je už teraz všetko jasné a mrazivo jednoduché. Viac ako 300 životov by pokojne zachránil aj malý chlapec. Mal by na to dostatok času, štáby ochotných dobrovoľníkov i profesionálov a technickú výpomoc. Prečo vtedy nie?
Chceme lídrov. Veríme, že správny leadership je základom našej organizácie. Ak niekto niečo podcení, zabudne, nedotiahne, na hlavu mu ihneď padá záplava výčitiek na margo chýbajúceho vodcovstva. A tak trénujeme, predvádzame sa, maskujeme svoju úzkosť, len aby sme presvedčili, že my sme ti praví a schopní viesť ostatných. Na kom nám pritom záleží? Na sebe alebo na tých, ktorých máme viesť?
Čo môžeme vyčítať kapitánovi? Bol už dosť starý a, zrejme veľmi šťastný, že ešte získal tento job. Chcel pomôcť sebe a asi aj svojej rodine. Čo mu teda môžeme vyčítať? Možno len to, že v svojom mikrokozme si nevšimol, že je zodpovedný za omnoho viac.
Jedna zo základných zásad konfucianizmu definuje pozíciu kráľa voči jeho poddaným; ja som váš vládca a vy ma budete poslúchať. To je však len polovica záväzku. Ta druhá vraví, že ja vás za to ochránim a privediem k prosperite.
Laozi vidí funkciu lídra ešte viac zameranú na prospech či úspech tých, ktorých vedie. Majstrovstvo lídrov vidí v tom, že svoje tímy vedú k svojmu cieľu nenápadne, nepozorovane a tak, že si to ich nasledovníci ani neuvedomujú. A keď dosiahnu to, čo chceli, majú pocit, že to zvládli všetko sami, a svojho lídra k tomu ani nepotrebovali.
Každý deň, keď sa líder postaví ráno pred zrkadlo... Nie nepostaví. Skutočný líder sa ráno neskúma v zrkadle, či je dobre nalíčený alebo či má sexi kravatu. Skutočný líder vstáva s tým, že ide pohnúť väčším či menším svetom, na ktorý má vplyv a za ktorý cíti úprimnú zodpovednosť. Miesto seba vidí ľudí, ktorých kamsi vedie. Vidí ich potenciál i strach či neistotu, ktorá ich brzdí v jeho plnom využití. Jeho úlohou je ten potenciál odomknúť, dodať sebaúctu, sebadôveru a zladiť rôznorodú energiu i schopnosti jednotlivcov pracovať pre jeden tím.
Líder vie, že sila tímu spolupracujúcich a navzájom sa inšpirujúcich členov je ďaleko viac ako hrsť skvelých individualít hrajúcich každý na svojom piesku. Jeho úlohou je presvedčiť ich, že spolu môžu dokázať niečo, čo by samostatne nedokázali. Tak vznikajú silné tímy formujúce malé spolky, veľké firmy ba i štáty. V tom je sila Pepe Guardiolu, ktorý upokojil a zladil egá skvelých hráčov, kým jeho kolega José Murinho bojuje s tým, čo je v ňom - I am the number one.
Líder to nemusí mať pritom ľahké. Oproti kráča množstvo ľudí, ktorí mu chcú to, za čím ide, prekaziť. Možno preto, že nevidia to čo vidí on (Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia...). Možno preto, že mu prosto závidia, že je to on, kto má víziu a reálnu schopnosť ju aj uskutočniť (ako krásne, jednoducho a silne to ukázal Sallieri). Alebo proste preto, že sa len boja, že sa mu to nepodarí, a oni pôjdu dole s ním (radšej vrabec v hrsti ako holub na streche... nech tu máme aj čosi rýdzo slovenské).
Jeho úlohou je presvedčiť ich, že existuje aj iná cesta, ktorou idú oni a práve tou sa oplatí ísť. Prečo? Jednoducho preto, lebo on tú cestu vidí a verí/vie, že bude všeobecne prospešná. Často krát to celé nedokáže ani presne vysvetliť. V hlave má však silný kompas, ktorý ho vedie správnym smerom. Šiesty, siedmy, ôsmy zmysel... kto ho vie? Primárne sa neriadi právom, matematikou ani množstvom peňazí. Jeho kompas pracuje vo vyšších sférach. Jeho strelku riadi Drdov „Vyšší princíp“, za ktorým si bude stáť, aj keď naokolo sa za to strieľa, padajú hlavy alebo sedí vo väzení.
Lídri sú ľudia, ktorých potrebujeme. Sú ochotní ísť do risku, zniesť nepohodlie neistoty, vytrvalo presviedčať, motivovať a nakoniec ukázať nám, nový rozmer života. Byť súčasťou tejto snahy je vzrušujúce a dáva aj ľuďom okolo vysoký pocit sebaúcty, sebapoznania i zadosťučinenia. Je to úroveň na ktorej generujú a odovzdávajú svojmu okoliu maximum svojej inteligencie, emócii i zručností. Byť v tíme s pravým vodcom je ako byť v liahni talentov. V takom tíme, kde jeden druhého podporuje, keď veci idú ťažko a inšpiruje hľadať nové riešenia.
Ak by si toto kapitán Sewol trajektu uvedomil, svoju funkciu by nikdy neprevzal. Vedel by, že vedenie lode patrí niekomu inému a on nemá šancu postarať sa o cestujúcich.
Koľko z nás by si to malo ešte povedať? Sme lídri? Chránime si našich "poddaných" a privádzame ich k prosperite? Alebo sa viac ci menej predvádzame v pozícii, na ktorú nemáme a dúfame, že loď, ktorá ako tak stále pláva, sa jedného dňa nepreklopí?
Ak pri tejto otázke zaváhame, je to dobrý znak. Zdá sa, že máme svedomie. Možno naozaj sme lídri, lebo tí stále o sebe pochybujú, a hľadajú zlepšenia. Možno lídri nie sme, a tiež je to dobrý znak toho, že sme schopní sebapoznania a nakoniec sa za pozíciou, na ktorú nemáme, prestaneme hnať.
Čo však s tými, ktorí sa nad položenou otázkou ani nezastavia a naďalej nás ženú bludným smerom. Bezohľadne. Bez poznania toho, čo aj my chceme. Bez úcty k nám, k našim rodinám či priateľom, bez rešpektu k našej budúcnosti i naším hodnotám.
Máme právo ich ignorovať? Určite áno. “Z vyššího princípu mravního...“ je to dokonca naša povinnosť. Povinnosť voči nám, naším deťom i krajine, kde práve žijeme. A ak to dokážeme, môžeme si pokojne povedať, že aj v nás je kúsok vodcovstva.
P.S.: Sewol trajekt plávajúci na svojej rutinnej plavbe z Incheonu na Jeju ostrov sa potopil 16. apríla 2014 asi 2.7 km od kórejského pobrežia. Zo 476 cestujúcich zahynulo 304 z nich, takmer výhradne stredoškolských študentov. Od osudného manévru a následného preklopenia lode po jej ponorenie do bodu, kedy ešte záchrana bola možná, prebehlo 100 minút. Tento čas sa v záchranárskej praxi nazýva aj Golden Time. Podľa neskorších analýz a prepočtov pri organizovanej evakuácii by na záchranu všetkých ľudí na palube bolo potrebných šesť minút.
Linky:
Antonio Salieri (Miloš Forman film Amadeus)
Jan Drda, Jiří Krejčík: Vyšší princíp
