Prvé, čo mi prišlo na um po prečítaní stanoviska Filozofickej fakulty Univerzity Komenského k návrhu cieľov národného programu výchovy a vzdelávania bolo: „Tí snáď trpia štokholmským syndrómom“ – traumatickým stavom, pri ktorom obeť prejavuje pozitívne city ku svojim trýzniteľom a je dokonca ochotná nielen ospravedlňovať ich, ale hľadať príčinu v sebe samej. Prišlo mi to na um pri tvrdení, že „akreditácia postavená iba na vnútornom systéme zabezpečovania kvality (cieľ VŠ-1-2) vychádzajúca z dôvery v profesionalitu a vedeckú etiku konkrétnej VŠ je na Slovensku diskutabilná.“ Z textu cítiť nielen presvedčenie vedenia FiF UK o neprofesionalite a absencii etiky v slovenskej akademickej obci. V podtóne možno tušiť aj nedostatok sebadôvery– obavu, že fakulta nebude schopná vypracovať objektívnu správu, napríklad označiť svoje zaostávajúce zložky a sama navrhnúť ich zrušenie. Preto sa radšej spolieha na niekoho, kto to spraví za ňu, a je pripravená osvojiť si prikázané postoje a vnútené hodnoty rovnakými argumentmi, akými trpiaca obeť odôvodňuje správanie trýzniteľa.

Obava sa pritom dá vyvrátiť. Návrh nepovažuje obsah sebahodnotenia za zhodný s výsledkom akreditácie: „Hlavnou úlohou externého systému zabezpečovania kvality, vykonávaného Akreditačnou komisiou, ktorá je medzinárodne akceptovaná, je kontrola nastavenia vnútorných systémov zabezpečovania kvality, a hodnotenie, či ich uplatnenie v procese vysokoškolského vzdelávania zabezpečuje požadovanú kvalitu absolventov.“ Táto (byrokraticky kostrbatá) veta potvrdzuje, že pravdivosť tvrdení v sebahodnotení sa bude verifikovať. Verifikácia zároveň otvára priestor pre akademickú etiku. Akreditačná komisia bude môcť povedať: Nerobíte veci tak, ako tu píšete, zavádzate, postupujete nekvalitne, preto vás neakreditujeme.

Nielen vedenie FiF UK sa obáva vlastných rozhodnutí. Podobne postupuje aj Akreditačná komisia. Veď sme na Slovensku. Tiež chce byť so všetkými zadobre, aj ona potrebuje zvaliť vinu na iného – tentoraz na ministra. Aj to je jeden z dôvodov. prečo nikdy nedošlo ku kategorizácii VŠ. Vždy sa to nejako „zaonačilo“, aby rozdiely medzi VŠ nebili do očí.

Návrh predpokladá, že diverzifikácia bude postupovať zdola. Škola si určí vlastné priority, pričom jej nič nebude brániť, aby si ponechala iba tie, ktoré má dnes. Úlohou akreditácie bude posúdiť, či ich realizuje na úrovni, ktorá sa dá označiť ako „vysokoškolská“. AK tiež musí niesť za svoje konanie priamu zodpovednosť. Preto musí byť nezávislá a jej rozhodnutia konečné. Zároveň však bude treba rozšíriť akreditačný proces o mechanizmus odvolávania, aby aj akreditačná komisia bola kontrolovaná a jej rozhodnutia preskúmateľné, povedzme prostredníctvom súdov alebo arbitráže. Vysoké školy sa len vtedy odvážia zdvihnúť hlavu, keď budú mať právo brániť sa. Ustráchanosť, snaha vyhovieť požiadavkám akreditácie akýmkoľvek spôsobom – aj za cenu porušenia akademickej etiky – je vlastná celej slovenskej akademickej obci. V tom súhlasím s vedením FiF UK.

Plagiátorstvo, publikovanie v predátorských časopisoch a „zahraničných“ vydavateľstvách, stobodové hodnotenia grantových projektov sú iba vonkajšie prejavy tejto krízy. Ich hlavná príčina je v nás. Sme nesamostatní a navyknutí poslúchať. Nech si ktokoľvek „zhora“ vymyslí akúkoľvek požiadavku, nevieme ju odmietnuť. Hľadáme spôsob, ako nasimulovať, že poslúchame, a u ostatných predpokladáme, že robia to isté.

Ako môže dosiahnuť cieľ niekto, kto si ho nevie určiť a očakáva od iných, že mu ho postavia? Ak FiF UK neplánuje otvoriť profesijné bakalárske programy, nech ich neotvorí. Ale prečo to chce zakázať iným? Prečo si myslí, že toto štúdium nie je vhodné pre nikoho? Prečo chce byť tým „zvonka“, ktorý prikazuje iným, čo majú a nemajú robiť?

Od pracoviska s prívlastkom „filozofický“ by som očakával širší rozhľad a viac tolerancie.