Photos courtesy of and copyright Free Range Stock, Adamophoto,
…Budem sa snažiť do textu s použitím Spielbergovho názvu ťahať čo najmenej politiky, (zrejme to však nepôjde ) a tak aspoň na začiatok musím napísať, že sila štátu, respektíve jeho posilnenie sa deje práve v obdobiach nejakých kríz. Zoberme si USA a ich následnú zmenu vnútroštátnej politiky po spľasknutí hypotekárnej bubliny. Alebo posilňovanie reštrikcií a kontrolných mechanizmov v mnohých štátoch EU v období európskej krízy hodnôt.
Krízy a následná neistota je vodou na mlyn vlád, ktoré potom majú vhodnú marketingovú zbraň a to: vytvárať dojem "poskytovania istôt" cez celú plejádu kontrolných mechanizmov, ktoré v konečnom dôsledku každého iba viac zneistia. Istotu má v takých prípadoch iba štát a vrcholoví politici. A potom prichádzajú spravidla na radu sociálne balíčky, tzv. sociálne, ktoré iba deformujú trh a zoslabujú hlavne strednú triedu. A nakoniec oslabujú všetkých, lebo nemajú žiadnu pridanú hodnotu a nie sú udržateľné.
Kde je však štát kultúrne a hodnotovo a kde sme my? A nie sme práve my taktiež ten štát? Paradoxne nie tak úplne.
Čo je poslaním štátu? No veď práve…pejoratívne povedané: držať ho pokope. A tak súkromný sektor ide akoby proti štátu a mnohokrát ho dokonca nepriamo ohrozuje, teda aspoň z pohľadu štátu. Predsa má iné poslanie…! Zmysel toho, čo robí a tak aj zákonite odlišnú stratégiu. Preto prichádza na rad akoby boj kto z koho…Štát začne kontrolovať, usmerňovať, nezmyselne zdaňovať, možno aj šikanovať, manipulovať a taktiež vydierať…A čo súkromný sektor? Ťahá za kratší koniec a je doslova manipulovaný pocitom viny, že si dovolil podnikať a že mu ide o zisk...Ide o vojnu svetov medzi dvoma kultúrami a hodnotovými nastaveniami.
V „mojej“ firme. /Prívlastok použijem iba symbolicky./ V mojej firme riadim objektívne, čo sa dá merať, meriam, aby som mohol a vedel riadiť. Kompetencie delegujem na tím a on už vie, čo a ako a predovšetkým prečo. Všetci vedia a cítia aký zmysel má naše fungovanie, a hlavne ľudia v mojom tíme sa podieľajú na stratégii. A tím tvoria tí najlepší. Na rozdiel od štátu, ktorý je bohužiaľ mnohokrát nie najvydarenejšou kombináciou rodinnej firmy a silne hierarchickej firmy na spôsob ministerstva, či inej veľkej štátnej inštitúcie, napr. národného vlakového dopravcu. Len si to predstavme v takom molochu: tu riaditeľ väčšinou nevie a nie je ani v jeho záujme a silách vedieť, čo robí jednotlivý zamestnanec a či vie čo, ako a hlavne prečo…a taký radový zamestnanec vo veľkom štátnom podniku to ani nechce vedieť. ( Áno, nájdeme aj výnimky.) Mnohokrát ho viac zaujíma za koľko bude preplatený obed v podnikovom bufete a kedy „padne…“ a zmysel toho čo robí ostáva zahmlený.
Text nechávam otvorený. Už nebudem pokračovať, aj keby sa dalo, a to bohužiaľ veľmi dlho. Možno ten stav ani nemôže byť iný, čo myslíte…?
