Som liberál, preto neverím na „osvieteného vládcu“, ktorý pozná, čo ľudia potrebujú, lepšie ako oni sami. Na druhej stane, som proti anarchii, ktorá by nastala, keby spoločnosť nikto neorganizoval. Otázka preto neznie, či riadiť vysoké školy, ale čo v systéme riadiť.

V poslednom čase mám čoraz silnejší dojem, že naša spoločnosť nemá vyjasnené predstavy o tom, čo je úlohou účastníkov vzdelávacieho procesu – vysokých škôl, legislatívnych orgánov, akreditačnej komisie a verejnosti. Nedokonalosť predstáv sa výrazne prejavuje pri diskusiách o kvalite vzdelávania. Všelikto sa vyhlasuje za jej garanta. Pritom jediným, kto naozaj dokáže ovplyvniť kvalitu, sú vysoké školy. Keď ony nebudú konať, určite sa nezmení. Úlohy ostatných aktérov môžu byť iba podporné:

• Akreditačná komisia musí dbať na to, aby kvalita nezišla pod istú úroveň, ktorú ešte vieme bez obáv označiť ako „vysokoškolské vzdelávanie“.

• Ministerstvo musí vytvárať podmienky na to, aby školy mohli túto úroveň dosiahnuť. Pritom sa musí pohybovať dvomi smermi. Vo vedeckom výskume sa musí starať o adekvátne a transparentné podmienky financovania pre všetky akreditované VŠ. V oblasti vzdelávania má vytvárať analogické podmienky najmä pre verejné VŠ, aj keď podporovanie súkromných by tam (z úcty k daňovým poplatníkom) malo patriť tiež.

• Verejnosť musí jasnejšie prejaviť svoj postoj k nekvalite ignorovaním pracovísk, na ktorých sa nekvalita prejavuje rôznymi formami - od ľahostajnosti k študentom po škandály s diplomami.

Pri podobných úvahách sa často zabúda, že do skvalitnenia vzdelávacieho procesu môžu cielene zasahovať aj najvyššie orgány – parlament a vláda. Tie sa by mali sústrediť súlad aktivít vysokých škôl s dlhodobými zámermi štátu. Ich cieľom teda nemá byť kvalita an sich, ale predovšetkým v oblastiach, ktoré sú prioritami štátu. Nie je totiž kvalita ako kvalita. Keby sme mali na niektorej univerzite najlepšie štúdium lapončiny na svete, mohli by sme byť na to hrdí. Otázkou je, nakoľko by to posunulo vpred spoločnosť ako celok.

Nemá zmysel chcieť byť špičkoví vo všetkom – treba si stanoviť priority. Mám o nich svoju predstavu, ale tá je v tejto chvíli irelevantná. Najvyššie orgány ju, zdá sa, nemajú. Inak by nemohli prednedávnom odsúhlasiť zvýšenie počtu študentov a prijať päťtisíc „bakalárov hocičoho“ a tristo „doktorandov hocičoho“. Teraz iste namietnete: „Ale veď to minulá vláda...“ Lenže... Vláda odišla, ale Slovensko zostalo.  Štát sa môže trvale rozvíjať iba vtedy, keď je v podobných otázkach jedno, kto vládne.

Najrýchlejšia cesta k rozvoju školstva vyžaduje iba dva kroky:

• Stanoviť priority rozvoja, teda určiť oblasti, ktorým sa bude rozvoj štátu uberať.

• Finančne i personálne podporiť pracoviská, ktoré budú konať v súlade s nimi.

Z Česka máme jednoduchý príklad, že to môže fungovať. Hneď potom, ako sa nedávno začalo pracovať na vytvorení Európskeho laserového inštitútu (s atraktívnymi pracovnými a platovými podmienkami), začínajú sa o prácu v ňom zaujímať vedci z celého sveta. A to má byť pracovisko v prevádzke až o štyri roky.

Často sa hovorí o tom, že máme priveľa vysokých škôl – oveľa menej o tom, že máme priveľa marginálnych študijných programov s nezmyselne vysokými počtami študujúcich. Napríklad politológia sa dá študovať prakticky v každom krajskom meste, v Bratislave dokonca na viacerých školách. Prečo by sa snažíme byť svetovou veľmocou práve v tejto oblasti? Na portáli Profesia som nezistil hlad po politológoch. Obávam sa, že významná časť z nich sa bude musieť rekvalifikovať hneď po prevzatí diplomu. Takže peniaze daňových poplatníkov za ich štúdium vyletia hore komínom. Podobných príkladov sa iste nájde viac.

Radikálnym riešením by bolo spoplatniť štúdium a na prioritné odbory ponúkať štipendiá vo výške školného. Tí, ktorí by sa rozhodli pre ne, by študovali zadarmo. Ostatní by si "priplatili za nadštandard“. Štát by zachoval bezplatnosť vzdelávania tam, kde by bolo potrebné pre rozvoj hospodárstva. Rozhodnutie občana, či bude za štúdium platiť alebo nie, by bolo iba na ňom.

Môže byť niečo lepšie pre nás, daňových poplatníkov?