Na stupnici hlúposti od jedna do desať dávam tomuto nápadu známku 42. Reč je o zámere ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka zachraňovať vybrané veľké firmy vytvorením špeciálneho statusu "strategického podniku". Ten by mal umožniť vláde zasahovať nariadením do kompetencií súdov, ad-hoc chrániť podnikateľské subjekty pred veriteľmi, ovplyvňovať ich riadenie. Ale nech najskôr prehovorí sám maestro Jahnátek:

"Tento zákon by mal byť určitým garantom pre dodávateľov, že by nemali prísť o svoje pohľadávky. Zároveň by zákon umožňoval vstup štátu do spoločností, ktoré štát nazve strategickými podnikmi. Ten status strategického podniku by nekončil tým, že končí proces jedného konkurzného konania, ale vlastne by ten podnik dostal status aj do budúcna a vlastne každý nový majiteľ bude musieť v takejto spoločnosti hospodáriť veľmi obozretne a nie s nejakou predstavou, že podnik roztrhám na viacero kúskov a potom sa uvidí čo s ním bude. Čiže jedna zo zásad tohto zákona bude, že takýto podnik bude musieť byť riadený a prevádzkovaný ako celok."

Ak ste v tomto slovnom guláši objavili niečo ako závan myšlienky, dajte mi prosím vedieť. Z pracovnej verzie návrhu zákona, ktorú máme k dispozícii v TRENDE vyplýva nasledovné:

1. Znásilňovanie práva: Vláda by mala mať napríklad kompetenciu retroaktívne zrušiť rozhodnutie súdu o vyhlásení konkurzu. Právny chaos, ktorý by takto mohol vzniknúť si ani nechcem predstaviť. A zrozumiteľnou slovenčinou povedané, navrhovaná kompetencia vlády je hrubozrnné poškodzovanie práv veriteľov. Zároveň vôbec nie je jasné, ako by sa štát vyrovnal napríklad s exekučnými konaniami po zrušení konkurzu. Zrušil by aj tie?

Ak áno, tak veľké podniky by sa prijatím zákona stali najnedôveryhodnejšími obchodnými partnermi v tejto republike aj za jej hranicami. Nečitateľná je napríklad právna zodpovednosť štátneho "správcu"? Kto by bol žalovateľný, keby firmu manažoval zle (nezabúdajme, išlo by o štátnom dosadeného správcu)? On osobne? Štát? Akcionári? Nikto?

2. Perverzné motivácie: Bankrotové právo na Slovensku nefunguje práve najlepšie. Ani pri konkurze, ani pri reštrukturalizácii. Jeho slabá efektívnosť je jeden z faktorov, ktoré v čase krízy zosilňujú problém platobnej neschopnosti. Podľa Svetovej banky trvá vymoženie kontraktu cez súd 586 dní a stojí 30 percent hodnoty pohľadávky (priemer OECD je 462 dní, respektíve 19,2 percenta). Konkurzné konanie trvá v priemere štyri roky a veritelia z každého eura pohľadávky uvidia na konci necelých 46 centov (priemer OECD je 1,7 roka a 68,6 centa).

Riešenie problému spočíva v zefektívnení súdov a zlepšení konkurzných zákonov. Nie v prijímaní účelových noriem, v ktorých sa štát na základe protiústavného právneho titulu ide hrať na sudcu a správcu zároveň. Všetky bankrotové neduhy sa len presunú na plecia politicky nominovaného správcu. Navyše, obchodní partneri budú silno motivovaní riešiť exekučnou paľbou akékoľvek náznaky problémov potenciálneho "strategického podniku". Nehovoriac o ochote desať mesiacov obchodovať s firmou v špeciálnom režime s neistou budúcnosťou, ktorej štát poskytol ochranu pred ochranou pred veriteľmi.

3. Politické dôsledky: Je jasné, že toto je primárne NCHZ zákon, ktorý reaguje na rozhodnutie akcionárov nováckej chemičky utiecť pred pokutou za kartel do konkurzu. Je zároveň jasné, že Jahnátek chce oddialiť možné prepúšťanie v regióne pred parlamentnými voľbami. A chce z nejakého dôvodu zabrániť predaju majetku firmy v konkurze. Na druhej strane konkurzný správca NCHZ tvrdí , že bude pokračovať v prevádzke a o prepúšťaní neuvažuje.

Tak o čom je tento nápad? Ak by sa zákon presadil v podobe, v akej sa momentálne nachádza, jeho dôsledok by bol jediný. Majitelia "strategických firiem" by za asistencie štátu mohli okrádať veriteľov. Neviem, toto sa mi zdá príliš šialené aj na Ficovu vládu.

Aktualizované: Somarina roka je prekonaná!