Slovenský systém vysokoškolského vzdelávania mi pripomína futbal, ktorý sme ako deti hrávali v Medickej záhrade. Mali sme loptu a dve bránky. So skutočným futbalom to nemalo veľa spoločné – ešte aj tie bránky boli iba hŕby oblečenia. Vyhrávali tí, ktorí sa dokázali lepšie hádať. Pravidlá sa totiž menili podľa ich potrieb. Kvalitný futbal potrebuje pevné medzinárodné pravidlá – aj keď nášmu mužstvu nemusia vždy vyhovovať.

Profesor Mikleš konštatuje v SME 10. mája 2011, že najlepšie sa darí oblastiam spoločenského života, ktoré prijali európske pravidlá hry a je za to, aby sa prijali aj v školstve. Požaduje napríklad, aby sa na miesta profesorov konali medzinárodné konkurzy. Plne súhlasím. Zároveň však odporúča, aby sa profesúry podmieňovali veľkými doktorátmi (DrSc.). Hoci výpovedná hodnota titulu je v slovenských podmienkach vysoká, vzhľadom na svoju zriedkavosť by akademický zbor naďalej zostal bez zahraničných odborníkov. Vo svete je totiž adekvátnou kvalifikáciou pre ľubovoľný vysokoškolský post titul PhD. s primeranou publikačnou činnosťou a pedagogickými skúsenosťami.

Nechcem s profesorom Miklešom polemizovať o detailoch, lebo v základom názore – riadiť sa európskymi pravidlami – sa zhodujeme. Na jeho článok som upozornil iba preto, lebo naznačuje, že neznalosť medzinárodných štandardov limituje výber riešenia aj tým, ktorí majú úprimný záujem na skvalitnení školstva. Je jasné, že vzhľadom na členstvo v EÚ je najprijateľnejšie riadiť sa zásadami Európskej asociácie univerzít (EUA). Z tohto pohľadu je pripravovaná novela zákona o vysokých školách rozhodnutím na dlhé obdobie. Legislatívne kroky, pri ktorých nezohľadníme cestu k európskemu vzdelávaciemu priestoru, nás môžu viesť opačným smerom.

EUA jasne definuje postavenie kľúčových hráčov – vysokých škôl, akreditačnej komisie a štátnych orgánov – ako aj pravidlá, ktorými sa majú riadiť pri spoločnom úsilí o zvyšovanie kvality. Podľa predstáv EUA majú byť vysoké školy v oblasti riadenia plne autonómne. Zákon o VŠ by mal preto určovať iba kľúčové body – postavenie rektora ako štatutára a jeho zodpovednosti navonok, prípadne aj odporúčané názvoslovie (fakulty, katedry, ústavy, vedecké rady a pod.). Samotná vnútorná štruktúra univerzít, právomoci jej zložiek, pravidlá prijímania pracovníkov, ich kvalifikačný rast a ďalšie prevádzkové otázky majú byť v právomoci škôl.

EUA pripúšťa, že v niektorých štátoch centrálny spôsob riadenia prežíva, považuje ho však za relikt. Za dlhodobý cieľ považuje odstraňovanie vonkajších zásahov. Niektoré články novely – napríklad navrhovaná celoštátna komisia na posudzovanie kritérií na výber profesorov – sú s touto predstavou nekompatibilné. U nás vládne strach, že prenos rozhodovacích práv na vysoké školy povedie k menovaniu nekvalitných docentov a profesorov. Preto sa pýtam: „Máte pocit, že súčasný stav je správnym spôsobom manažovania vysokých škôl? Ak áno, ako to, že negeneruje medzinárodné špičky?“

Stotožňujem sa s názorom, že väčšia voľnosť v rozhodovaní povedie k väčšej diferenciácii VŠ. Súhlasím s pesimistami, že zlé školy budú ešte horšie. Som zároveň optimista v tom, že dobré školy budú ešte lepšie. Úlohou akreditačnej komisie bude strážiť „dolnú hranicu kvality“. Návštevník bratislavskej Ikey si možno všimol v jednom z kútov buchar, ktorý vytrvalo udiera do kresla. Overuje, či je dostatočne pevné, aby sa mohlo predávať. Úlohou previerky nie je zaručiť, že kreslo niekto kúpi – garantuje, že sa pod hosťom nerozpadne. Podobne má akreditačná komisia preverovať, či škola vie poskytnúť vzdelanie, ktoré sa môže pýšiť prívlastkom „vysokoškolské“. Jej úlohou nie je garantovať kvalitu, iba vylúčiť nekvalitu. Starať sa o kvalitu je povinnosťou vysokej školy. Akreditačná komisia musí mať dostatočné právomoci, aby zrušila školu, ktorá sa o ňu nestará. V Česku sa to už deje.

Pre stanovisko ministra nie sú zistenia AK rozhodujúce a podľa návrhu novely sa to nezmení ani v budúcnosti. Môže dobrých potopiť, či „pomôcť“ lajdákom. Akademická obec, ktorá bola svedkom takéhoto správania predchádzajúcich ministrov, si začína nebezpečenstvo uvedomovať a volá po zmene. EUA vyzýva nielen k autonómii v riadení, ale aj v hospodárení VŠ. Podľa jej predstáv by dotácie zo štátneho rozpočtu mali byť iba jeden zo zdrojov príjmu. Vychádza zo skúseností v najvyspelejších štátoch, kde táto časť príjmu tvorí menšinu rozpočtov univerzít. Cieľom tejto zásady je formovať vysoké školy ako nezávislé a sebavedomé inštitúcie, ktoré budú uskutočňovať kvalitné vzdelávanie a špičkový výskum a budú pri realizácii svojich cieľov čo najmenej závislé na zmenách legislatívy a zostavy riadiacich orgánov.

Ministerstvo, akreditačná komisia a ďalšie štátne orgány by mali riadiť kvalitu VŠ iba nepriamymi nástrojmi. Práve cez financovanie sa otvára cesta ovplyvňovania kvality. Primárnou úlohou štátu by malo byť vytváranie legislatívneho a ekonomického rámca, v ktorom budú excelentné pedagogické a výskumné pracoviská hodnotené výrazne lepšie ako ostatné. Súčasné financovanie verejných VŠ riadi predovšetkým počtom študentov a pracovníkov. Pri pracovníkoch hrajú úlohu aj ich tituly – pričom efekt titulov je výraznejší ako ich výsledky vo vede a vzdelávaní. Zo štátneho rozpočtu tak prispievame na štúdium všetkým študentom bez ohľadu na ich budúce uplatnenie.

V tomto smere ministerstvo neprejavuje dosť rozhodnosti. Keďže zvyšovanie počtu študentov je účinnejšou stratégiou ako produkovanie vedeckých výsledkov, výsledok je očividný. S trochou preháňania sa dá povedať, že keď vysoká škola zvýši počet študentov a nastrčí ruku, štát do nej vždy niečo vloží. Vidieť, že VŠ sa vedia správať racionálne. Akurát ich racionalita je v protiklade s kvalitou.

Riešenie je iba jedno. Oveľa väčší podiel prostriedkov na vedu by mal byť adresovaný priamo na pracoviská, či dokonca konkrétnym pracovníkom. Zvýšiť by sa mal podiel prostriedkov z grantov voči inštitucionálnemu financovaniu. V zahraničí je jednou z najčastejších otázok pri prijímaní vedeckých grantov: „Aký je váš doterajší sumár grantov?“ Človek, ktorý ich získal hodne, ich pravdepodobne prinesie peniaze aj škole, na ktorú sa hlási.

Podobne by sa mal definovať minimálny podiel z dotácií na študenta, ktorý musí dostať pracovisko, na ktorom je štúdium akreditované. Akademické senáty totiž rozdeľujú prichádzajúce prostriedky na princípe „solidarity“. Rozumej, uberajú výkonným na úkor slabých. Na špičkových výskumných pracoviskách sa priživujú podpriemerné, katedry s veľkými počtami študentov saturujú tie, o ktoré nie je záujem. Súčasné pravidlá rozdeľovania zvádzajú k priemernosti – neplatí sa snažiť, keď snaha nevyústi do adekvátna protihodnota.

Dobré fakulty nezničí návrh, aby sa vysoké školy prestali deliť na univerzity a ostatné. Zničí ich, ak im budú naďalej diktovať pravidlá hry odborne slabé, ale pozične silné pracoviská. Unfair hra prestáva byť zaujímavá pre tých, ktorí niečo dokážu.

Veľa dobrých hráčov už kvôli nej z ihriska odišlo.