Vedel to každý priemerne inteligentný obyvateľ tejto krajiny, ktorý uplynulých dvadsať rokov nepreležal v kóme: Ján Slota nie človek, ktorého rodičia dávajú svojim deťom za vzor. Žiaden rozhľadený národovec meruôsmeho typu, ale obyčajný, mierne zakomplexovaný Slováčisko. Takže ak sa teraz ukázalo, že predseda národniarov nevie, kto je autorom slovenskej hymny a nepozná dobre ani jej text, asi len málokto ostal prekvapený. Možno si niekto po tej správe od smiechu aj cvrkol, keďže práve strana J. Slotu presadila zákon o povinnom počúvaní hymny na školách. No ešte raz – nikto nezostal v nemom úžase.
Žilinský „priamy chlap“ (Vincent Lukáč) však nie je medzi slovenskými politikmi žiaden exot. Politická čierna ovca, vlastne baran, vnucujúci občanom ideológiu, ktorú sám neovláda. Je ich plná vláda. A ak v nej J. Slota nemá vlastné kreslo, tak len preto, že ministerstvo prízemného národovectva ešte nikto nevymyslel.
Povedzme posledný funkčný minister z košiara národniarov Ján Mikolaj. Na strednej škole trojkár, ktorý to síce na vysokej dotiahol na vedúceho katedry. Nie však pedagogiky, ale realizácie stavieb. Žiadna rešpektovaná osobnosť, ktorá sa roky zaujíma o problémy slovenského vzdelávacieho systému. Iba nevýrazný politik, ktorý dostal rezort školstva viac-menej proti svojej vôli.
Súčasný minister kultúry Marek Maďarič sa aspoň vždy motal okolo múz. „Šéfredaktor literárno-dramatického vysielania“ Slovenskej televízie za čias Igora Kubiša asi nie je v životopise žiadne terno, ale dajme tomu. No musím sa priznať, že aj keď mám ku kultúre blízko, skôr, než sa stal šéfom oddelenia mediálneho oddelenia Smeru, som ani len netušil, že nejaký M. Maďarič existuje. Jasné, to ešte neznamená, že je nekompetentný riadiť zverený rezort. Ale déjà-vu, ktoré človek zažije, keď si zapne jeden z troch verejnoprávnych kanálov (v tomto príde je možné uplatniť oba významy slova) či kauza Audiovizuálneho fondu, ho radí v rebríčku ponovembrových ministrov kultúry tesne sa Dušana Slobodníka. Alebo pred?
Takto by sa dalo pokračovať od ministra k ministrovi až k samotnému premiérovi. S ktorým je to trochu ťažšie. Pretože neexistuje škola, na ktorej by sa dala získať potrebná kvalifikácia k výkonu funkcie predsedu vlády. Za akúsi prípravku sa dá považovať ministerský úrad, keďže človek v tejto funkcii, na rozdiel od šéfa politickej strany, musí byť dobrým úradníkom pre všetkých občanov. Nie len pre časť pravoverných. Táto skúsenosť Robertovi Ficovi chýba.
Premiér by tiež mal byť štátnikom, ale ani za toho sa nedá vyučiť. Buď ním ste, alebo smola. No považovať za neho človeka bez zmyslu pre humor, ktorý sa chce súdiť s karikaturistom a na každú tlačovú besedu so sebou privezie aj za Tatrovku nenávisti, dokáže snáď len ten, kto si myslí, že štátnik sú dve slová (štát a nik) a ani jednému nerozumie. Ani R. Fico neporušil tradíciu a ostal priemerným politikom, ktorý síce má výborné vyjadrovacie schopnosti a ňuch na ľuďom blízke témy, ale vôbec nepochopil, čo sa od človeka v jeho funkcii očakáva.
Slota, Harabin, Gašparovič, Fico, Chrbet, Mikolaj... Uplynulé štyri roky neboli len drahou historickou exkurziou, vďaka ktorej si Slováci pripomenuli časy mečiarizmu. Boli tiež vekom priemernosti. Keď politické špičky nepredstavovali najlepších z najlepších, ale tovar druhej kategórie, za ktorý sa bežný človek musel občas hanbiť. Žiaľ, pri pohľade na volebné kandidátky (česť výnimkám) sa nedá povedať, že sa tento vek priemernosti tak skoro skončí.
