Návrhy ako zlepšiť vzdelávacie procesy sa pomaly, ale iste stávajú obohraným evergreenom. Väčšinou sa navrhované zmeny v rámci školských procesov týkajú zlepšenia platového ohodnotenia učiteľov, lepšieho manažovania alebo vstupu kompetentnejších ľudí do riadiacich orgánov. Pomerne často sa objavujú iniciatívy na znižovanie memorovania a mnohí zdôrazňujú individuálnejší prístup učiteľov k študentom.

Myslím si však, že hlavný dôvod neuspokojivého stavu súčasného školstva tkvie v tom, že kľúčové procesy, ktoré dnešné školstvo aplikuje, vznikli ešte v začiatkoch industriálnej revolúcie a nie sú vhodné do prostredia moderných ekonomík 21. storočia. Preto zmeny, ktoré si školské prostredie vyžaduje, budú oveľa rozsiahlejšie, než si to pripúšťame.

 

Školstvo v industriálnom období

Priemysel 19. a v prvej polovici 20. storočia bol primárne sústredený na masovú produkciu s dlhým inovačným cyklom. Industriálnu éru symbolizovala práca v továrňach, v ktorých väčšina pracovných pozícií mala repetitívny, konkrétny a manuálny charakter. Riadenie ľudí malo hierarchickú podobu, kedy vedúci tímu prideľoval, kontroloval a definoval jednotlivé úlohy svojim podriadeným. Táto hierarchická štruktúra firiem sa systematicky replikovala od najvyššej pozície až po tie najnižšie.

Organizácia vzdelávacích procesov bola sformovaná do rovnakej podoby akým fungovali industriálne továrne. V rámci hierarchickej štruktúry ministerské orgány definovali ciele: čo je potrebné vedieť, v akom rozsahu, ako aj postupy ako sa majú tieto ciele dosiahnuť. Učebné plány, osnova, testy vypracované expertami, boli odovzdané nadriadenými orgánmi školám, resp. učiteľom. Vyučovací proces sa koncentroval okolo učiteľa, ktorý predával autoritou definované vedomosti študentom. Úlohou študentov je sedieť vo svojich laviciach, zapisovať si jednotlivé inštrukcie a tie memorovať. Následne sa tieto vedomosti poskytnuté učiteľom priebežne otestujú. Cieľom štúdia je tak zabezpečiť, aby študent získal všetky potrebné zručnosti na vykonávanie tej-ktorej profesie.

Ekonomika 21. storočia je založená na inováciách

Od konca 20. storočia sa v priemyselne vyspelých krajinách diali prudké zmeny. Masovú výrobu nahrádza personalizovaná spotreba s prudkým dôrazom na inovácie. Vďaka technologickému pokroku klesá počet repetitívnych a manuálnych typov pracovných pozícií a z továrni sa zamestnanci presúvajú do kancelárií. V novovzniknutých pracovných pozíciách a profesiách sa vyžadujú kognitívne a interpersonálne náročnejšie zručnosti než to bolo v minulosti napr: riešenie špecifických a neočakávaných úloh, úlohy v ktorých existujú menej jasné riešenia, schopnosť kontinuálne sa učiť a pracovať s novými toolmi či zlepšovať svoje interpersonálne zručnosti. Zručnosti vedúcich tímov sa z hierarchických posúvajú smerom k vertikálnym - manažovaniu založenom na koordinácii, motivovaním a vnímaním tímových potrieb.

Kým v industriálnych ekonomikách 19. a väčšiny 20. storočia hlavná hodnota produktu spočívala vo fyzických vlastnostiach produktov, v ekonomike 21. storočia hodnota produktu závisí predovšetkým od vedomostí a znalostí, ktoré sú v ňom implementované. Z predajnej ceny mobilu len zlomok jeho ceny tvoria plasty sklo, meď, teda fyzické vlastnosti produktu. Viac než 90% z jeho hodnoty sú vedomosti, ktoré sú do mobilného telefónu integrované. Firmy tak ťažia z vedomostí vysoko špecializovaných členov tímu, z čoho vyplýva potreba po intenzívnej tímovej spolupráci.

Prvý hriech formálneho školstva: dôraz na expertné znalosti

Formálne školstvo sa od svojich počiatkov až po súčasnosť vykryštalizovalo do podoby, v ktorom je "vedomosť“ len to čo vieme testovať a validovať - fakty, encyklopedické znalosti, matematické a fyzikálne poučky, ktorých postupy riešenia definujú experti.

Prvým hriechom formálneho školstva je tak jeho úpenlivý dôraz na fakty a implementáciu expertných znalostí. Študent je postavený do pasívnej pozície, kedy nezažíva proces získavania a tvorby vedomostí, ale jedinou jeho úlohou je učiť sa instantné fakty a mechanicky preberať postupy preddefinované expertami. Formálne školstvo nedáva takmer žiadny priestor, v ktorom by študenti robili chyby, kládli otázky, tvorili hypotézy a tie testovali, svoje argumenty referencovali zdrojmi podobne ako funguje veda.

Prvou kľúčovou zmenou je teda vzdať sa úzkostlivej snahy formálneho školstva o čo najväčšiu implementáciu expertných znalostí - koniec koncov väčšinu týchto vedomostí v profesnom živote aj tak nevyužijeme. Cieľom moderného školstva by mal byť model, v ktorom sa študenti budú aktívnejšie spolupodieľať na tom, ako vedomosti vznikajú. Tento prístup poskytne nielenže lepší základ pre ich budúci profesný život, ale celoživotné formovanie a budovanie názorov študentov bude metodickejšie.

Druhý hriech formálneho školstva: individuálne zručnosti

Druhý hriech formálneho školstva je, že dáva priveľký dôraz na individuálne zvládnutie vedomostí a zručností. Každý z nás pozná obraz formálneho školstva, kedy učiteľ sedí pred tabuľou, oproti nemu sediaci žiaci, ktorých učiteľ priebežne kontroluje a testuje. Formálne školstvo stále žije vo sveta počiatku industriálnej revolúcie. V ňom panovali silné hierarchické väzby - nadriadení dokázali účinne definovať, riadiť a kontrolovať svojich podriadených, a v prípade neočakávaného problému dokázali ponúknuť adekvátne riešenie.

V ekonomike 21. storočia však miznú jednoduché typy prác a tie nahrádzajú viac špecializované. Hyperšpecializácia práce spôsobuje, že pracujeme vo väčších tímoch a úspech firmy zavisí na tímovej spolupráci.

V roku 1995 firma IBM kúpila softvérovú spoločnosť Lotus za 3.5 miliardy dolárov. Poviete si nič nezvyčajné až do toho momentu, že táto firma pozostávala zo štyroch softvérových vývojárov. Takmer miliarda za jedného programátora? Jedna z podmienok kúpy, ktorú mala firma IBM však bola, že tím zostane nezmenený a ponechá sa mu autonómia. Hodnota Lotusu nebola v ich individuálnych vedomostiach, ale v ich spoločnej spolupráci, ktorá viedla ku kľúčovým inováciám. Žiaľ formálne školstvo prudko podceňuje a ignoruje silu tímovej spolupráce. Vo formálnom školstve stále prevláda presvedčenie, že za inováciami, tvorivosťou stoja výnimoční jedinci a úlohou formálneho školstva je týchto „special one“ jedincov identifikovať. 

Prvý príklad: prístup založený na riešení otvorených otázok a problémov

Za uplynulých 30 rokov sa v internetovom prostredí vyvinulo množstvo užitočných systémov ako napr. Linux, Google, Wikipédia, Quora, Mozilla alebo množstvo programovacích jazykov. Ich spoločným menovateľom je to, že sú to globálne systémy, ktoré generujú užitočné vedomosti a aplikácie vďaka dobrovoľnej spolupráci ne-expertných prispievateľov v online prostredí.

Pozoruhodné úspechy založené na kolektívnej inteligencii, ktoré sa vyvinuli v IT prostredí tak inšpirovalo viaceré univerzity z rôznych kútov sveta - Univerzitu Tsinghua v Číne, Stanfordskú univerzita v USA a Fínsku univerzita Aalto. Namiesto tradičného vyučovania teda distribuovania expertných vedomostí za pomoci expertov – učiteľov, študenti dostanú za úlohu vyriešiť aktuálnu úlohu v podobe otvorenej otázky alebo problému napríklad „Biopalivá – riešenie alebo ešte väčší problém“? Medzi hlavné charakteristiky tohto prístupu patrí:

● Práca organizovaná prostredníctvom projektov

● Organizácia práce v tímoch

● Projekty v podobe otvorenej otázky alebo aktuálneho problému

Študenti sa učia najlepšie, keď pracujú na problémoch, ktoré ich stimulujú a sú tiež najlepšie motivovaní, keď vidia zmysel svojej práce. Namiesto nekritického preberania expertných znalostí im tento prístup umožňuje aktívne sa spolupodieľať na vytváraní vedomostí. Študenti sa učia pracovať s viacerými zdrojmi, overovať si informácie, svoje argumenty referencovať či konfrontovať s inými. Práca s otvorenými otázkami ich naviac učí, že znalosti nie sú statické, ale sa dynamicky menia a vyvíjajú v čase, čoho prirodzeným dôsledkom je to, že tradičné bifľovanie sa stáva neúčinné a je nahradzované dôrazom na kontinuálne učenie. Nespornou výhodou tohto prístupu je to, že študenti sa učia rozložiť zložitý problém na jeho základné časti, čo je zručnosť, ktorá sa v ich profesnom živote určite zíde.

 

Druhý príklad : SOLE systém

Ďalší príklad ako zefektívniť vzdelávacie procesy na školách nám ponúka Indický fyzik Sugata Mitra. Sugata poskytol deťom z indických slumov počítač s množstvom informácií. Tie bez pomoci dospelých, postupne krok za krokom jeden druhému zdieľali získané informácie a vzájomne si vysvetľovali potrebné poznatky. Sugata  Mitra uchvátení výsledkami urobil ďalší experiment, v ktorom dal deťom z malej chudobnej dediny za úlohu porozumieť rôznym úlohám z biológie a genetiky. Deti okrem počítača, množstva informácií v angličtine, dostali ako pomoc jednu dospelú osobu , ktorá ich neustále povzbudzovala, avšak o biológii ako takej nemala ani šajnu. Po piatich mesiacoch samovzdelávania tieto deti dosiahli úspešnosť vo vybraných oblastiach na rovnakej úrovni ako deti z najlepších stredných škol v Dilí.

Sugata  Mitra povzbudený úspechom z Indie aplikoval tento program po celom svete. Projekt samovzdelávania SOLE spočíval v tom, že vytvoril počítačové centrá s lavicami pre štyri osoby, tak aby sa mohli učiť spoločne. V triede SOLE starší koordinátor položí študentom na začiatku hodiny otvorenú otázku, ktorá nemá len jednu správnu odpoveď, a potom ich nechá, aby zadanú úlohu preskúmali v malých skupinách. Študenti si vyberajú, s kým pracujú, hľadajú svoje vlastné informácie, vzájomne si vysvetľujú, vyvodzujú svoje vlastné závery a prezentujú svoje zistenia celej triede. Podľa jedného z koordinátorov zo začiatku to vyzerá v triede ako nekontrolovateľný chaos, ale konečné výsledky sú prekvapivo dobré.

Mitrove experimenty obracajú naruby zaužívané výukové techniky. SOLE nemá inštruktora, ktorý prikazuje čo a ako sa majú deti učiť. Žiaci sa v neformálnom prostredí jednoducho prepracúvajú k užitočným informáciám a znalostiam sami.

Tretí príklad: Debatné krúžky

Prednedávnom moja dcéra začala navštevovať debatný krúžok . Študenti sú rozdelení do dvoch vzájomne súperiacich táborov, v ktorých diskutujú o rôznych témach. Okrem dôležitej schopnosti prezentovať sa na verejnosti, študenti sa učia obhajovať určitý názor na základe nimi zhromaždených informácií.

Kľúčový aspekt, ktorý tieto debatné krúžky odhaľuje je ten, že mi ľudia veľmi ľahko podliehame rôznym kognitívnym skresleniam. Jedným z veľmi častých kognitívných skreslení je ilúzia, že niečomu rozumieme. Ak však príde na lámanie chleba a snažíme sa niekomu vysvetliť náš názor ľahko zistíme, že ten stojí na hlinených nohách. Po počiatočnom nadšení si aj moja dcéra musela zažiť sklamanie, keď ju jej oponenti v jednej debate za druhou, bez okolkov zdissovali.

Každopádne debatné skupiny sú ďalším príkladom rozsiahlejšej aplikácie kolektívnej inteligencie v školstve. Namiesto toho, aby deti bezducho opakovali poučky autorít, študenti sú vedení k tomu, aby svoje názory stavali na pre nich zrozumiteľnej úrovni a tie kontinuálne vylepšovali.

 

Budúcnosť školstva

Technologický progres masívnym spôsobom pôsobí na moderné ekonomiky, vďaka čomu sa vynárajú potreby po nových zručnostiach a návykov. Formálne školstvo žiaľ tieto vynárajúce sa potreby nedokáže dostatočne naplniť. Tradičný spôsob výučby založený na výučbe faktov a expertných znalostí bol v mnohých oblastiach efektívny vzhľadom na potreby priemyslu 19. a 20. storočia. Avšak v prostredí ekonomík 21. storočia je ďaleko vhodnejší model vzdelávania založený na riešení otvorených otázok a problémov, tímovej spolupráce a vylepšovaním soft skills.

Prerod, ktorým si školský vzdelávací systém prechádza je v súčasnosti pomalý a bolestivý. Až príliš je totiž presiaknutý tradičným autoritatívnym pohľadom na to, ako vedomosti vznikajú. Školstvo pýšiace sa svojou spoločenskou dôležitosťou je dnes žiaľ najviac zamrznutou inštitúciou v čase. Každý z inovátorov a reformátorov, ktorý vstúpi na toto územie si preto musí uvedomiť, že to nebude mať jednoduché. Treba len veriť, že potreba, aby sa naše deti čo najlepšie pripravili na svoj profesný život zvíťazí nad strachom a bolesťou zo zmeny.