Keď som pred necelým polrokom začal písať tento blog, spravil som to najmä preto, lebo o stave slovenského vysokého školstva sa už pridlho "taktne mlčalo". Minulé týždne boli niečím prelomové. Na viacerých fórach sa objavili hlasy, ktoré otvorene kritizovali nielen výsledky, ale aj riadiace procesy, ktoré tento stav spôsobujú. Jarmila Horáková, Juraj Dolník, Erich Petlák, Pavol Návrat a ďalší presne opísali niektoré symptómy choroby. Žiaľ, väčšina z nich má stále podobu smutných konštatovaní: "Takto by sa to nemalo robiť". Pritom, ako sa uvádza aj v Dolníkovom článku, recepty sú pomerne známe. Spočívajú v rozsiahlej a zmysluplnej reforme riadenia vysokého školstva.
Vhodný scenár ponúka nedávna správa Európskej asociácie univerzít. Komu sa ju nechce čítať celú (je v angličtine), nech si aspoň pozrie jej kľúčové body na blogu Branislava Zlochu. Mnoho z nich má spoločného menovateľa: najväčšou brzdou rozvoja je prílišná centralizácia a regulácia rozhodovania. EUA navrhuje zrušiť nežiadúcu unifikáciu riadiacich procesov vynucovanú vysokoškolským zákonom, predpismi a vyhláškami a ponechať výber metód riadenia a kontroly kvality na jednotlivých školách. Upozorňuje na to, že je čosi nezdravé v systéme, ktorý napríklad zákonom určuje vysokej škole aj to, koľko členov má mať jej akademický senát a o čom všetkom má hlasovať. EUA navrhuje oslabiť centrálne riadenie a presunúť podobné pravidlá do právomoci škôl.
Môžte namietnuť, že to povedie k nejednotnosti riadenia. Áno, povedie - a osobne sa domnievam, že to je ten najlepší liek. Samozrejme, žiadna škola si nesmie vymýšľať v účtovníctve alebo pri platení daní. Jednota vo finančnej oblasti je nevyhnutná - obzvlášť v prípade verejných škôl, keď platby idú z našich daní. Ale prečo má byť jednotnosť v akademických a ďalších prevádzkových aktivitách?
Zdá sa mi však, že práve na decentralizáciu a dereguláciu sme najmenej pripravení. O neochote svedčí napríklad to, že najnovšie sa navrhuje, aby sa zriadila celoštátna komisia, ktorá zakaždým, keď niektorá univerzita vypíše výberové konanie na uvoľnené miesto profesora, rozhodne, či daná osoba spĺňa alebo nespĺňa vopred stanovené kritériá na vysokoškolských profesorov. Toto je cesta k ešte silnejšiemu centralistickému modelu. Komisia by mala postavenie ústredného výboru komunistickej strany, ktorý vždy vedel lepšie, čo daná škola potrebuje ako ona sama.
Profesor sa nevyberá „pre Slovensko", ale pre konkrétne pracovisko ako nástroj riešenia jeho problémov. Je predsa rozdiel, či univerzita potrebuje profesora na založenie nového študijného programu, či potrebuje oživiť odumierajúcu katedru alebo či chce odovzdať prosperujúcu katedru perspektívnemu nasledovníkovi. Všetci traja uchádzači musia byť odborníkmi v danej oblasti, ale každý z nich musí mať odlišné osobnostné a manažérske kvality. Inak svoju úlohu nezvládne.
Preto by v rozhodovaní mal mať rozhodujúce - a vlastne jediné - slovo manažment vysokej školy. To v súčasnom modeli nejde. Teraz si škola môže vyberať iba z tých, ktorí už boli schválení „niekým iným". Nemôže sa napríklad zaujímať o úspešných odborníkov zo vzdialeného zahraničia. Predstavme si, že vynikajúci Slovák sa bude chcieť vrátiť domov. A my mu povieme: „Chlapče, si síce profesor v Amerike, ale u nás to tak rýchlo nejde. Najprv ti pomôžeme nostrifikovať doktorandúru. S tým budú chvíľu problémy - s Američanmi nemáme dohodu o uznávaní diplomov. Hneď potom sa habilituješ, to potrvá rôčik-dva. O ďalších päť až sedem sa budeš môcť uchádzať o profesúru."
Čo myslíte, príde?
- > Hlasuj za tento článok na
Zdroj: Hlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
