Dlhšiu dobu a s veľkým zájmom sledujem kontroverzný nápad Paula Romera, ktorý zhrnul v koncepte charter cities (v preklade niečo ako zmluvné, ústavné mestá). Ekonóm, ktorého preslávilo predovšetkým riešenie hlavolamu zvaného rastúce výnosy, sa nedávno vzdal pozície profesora na Stanforde, aby sa mohol plnou silou venovať propagácii radikálneho konceptu boja proti chudobe.

Romer presadzuje, aby v rámci rozvíjajúcich sa krajín vznikali špeciálne zóny na spôsob Hongkongu, ktoré by lákali obyvateľov lepšími inštitúciami a zákonmi. Investorom by ponúkali spôsob, ako obísť prekliatie zlých pravidiel a nežičlivého podnikateľského prostredia, z ktorého sa najchudobnejšie krajiny nedokážu vymaniť. To je aj hlavný dôvod, pre ktorý si Romer myslí, že riešením sú de facto umelo vytvárané mestá. Atraktívnosťou vlastných pravidiel a inovatívnosťou pri kreovaní inštitúcií  by dokázali prekonať pascu chudoby.

Romerova idea nie je obyčajné rozšírenie špeciálnych režimov, ktoré krajiny ako Čína ponúkajú zahraničným investorom. Charter cities by mali byť samostatné jednotky s vlastnými pravidlami, ktoré by sa netýkali len zdaňovania, či obchádzania byrokratických procedúr pri podnikaní. Ale všetkých inštitúcií, vrátane tých, ktoré sa týkajú bežného ľudského spolunažívania. Aby to nebola len teória, Romer navrhuje napríklad zmenu pomerov v zátoke Guantanamo, ktorá je na kubánskom území, ale pod správou Spojených štátov. Podľa neho by územie malo dohodou všetkých strán prejsť pod kanadskú vládu:

"Správca menovaný kanadským predsedom vlády by bol zodpovedný za ustanovenie a vynucovanie pravidiel, ktoré by sa v tomto teritóriu uplatňovali. Ochrana práv a inštitucionálna stabilita, ktorú by Kanaďania ponúkali, by prilákala do mesta zahraničných investorov aj obyvateľov. Ako by mesto rástlo, kubánska vláda by postupe umožňovala slobodnejší pohyb ľudí a tovarov medzi krajinou a zmluvným mestom. V rovnakom čase by v okolí mesta na kubánskej strane vyrastali podporné mestá a predmestia. Samo zmluvné mesto by sa potom po istom čase vrátilo pod kubánsku kontrolu."

Návrh pre Guantanamo je v podstate kópia dohody medzi Čínou a Britániou o Hongkongu. Guantanamo by sa mohlo pre Kubu stať rovnakým oknom do sveta globálneho biznisu, akým bolo mesto v delte Perlovej rieky pre veľkú Čínu. Pravda, tieto myšlienky sa stretli - diplomaticky povedané - so zmiešaným ohlasom. Najmä ak niektorým pripomenuli taktiku britskej imperiálnej politiky  19. storočia.

Podľa Billa Easterlyho existuje veľmi tenká deliaca línia medzi "revolučným a šialeným". No zdôraznil, že jeho kolega ekonóm sa počas kariéry dokázal úspešne pohybovať po správnej strane hranice. Sám Romer pre Newsweek tvrdí, že rokuje s viacerými krajinami. A verí, že vznik prvého zmluvného mesta je otázka niekoľkých rokov.

Alex Tabarrok v lete porovnával charter cities s príbuzným nápadom - budovaním slobodných miest na mori (takzvaný seasteading). Podľa neho má Romerov návrh jednu výhodu: keďže by zmluvné mestá vznikali priamo na základe vládnych dohôd, čelili by menšiemu riziku prevratu, či útoku. Na druhej strane, seasteding, hoci je to radikálnejšia koncepcia, by bol menej závislý od rozhodnutí existujúcich politických elít. Vďaka tomu by vytváral väčší priestor na realizáciu Romerovej myšlienky inštitucionálnych inovácií.

Mne sa pri čítaní Romerovho blogu vybavila paralela so svetom, ktorý v románe Diamond Age vymyslel v roku 1995 spisovateľ Neal Stephenson (to bolo v časoch, keď ešte nepísal miliónstranové romány). Opisuje v ňom 21. storočie po nanotechnologickej revolúcii. Vďaka nej dokážu molekulárne stroje vytvoriť akýkoľvek objekt. Národné štáty zmizli a nahradili ich enklávy a komunity s "pobočkami" po celom svete, ktoré sa formujú na základe spoločných etnických, kultúrnych alebo ideologických charakteristík ich členov. Viem si predstaviť, že by evolúcia zmluvných miest viedla k niečomu podobnému.

Paul Romer je pre mňa ďalší dôkaz ako blízko má vedecká fantastika k ekonómii. Napokon, sám som od čítania SF v puberte plynulo prešiel k čítaniu ekonomických kníh v zrelom veku. Teda zrelšom. V zrelom veku sa mi to možno začne miešať.

P.S. Tu je rozsiahly rozhovor s Paulom Romerom na Freakonomics.