Kde bolo, tam bolo...

...predseda druhej najsilnejšej vládnej strany a súčasne predseda parlamentu vyhlásil, že strana Sloboda a Solidarita síce má ľudí, ktorých by dosadila do štátnych úradov, ale „nie každý človek sa na všetko hodí a predtým, ako budeme silou-mocou niekde niekoho dosadzovať, spravíme normálne výberové konanie.“

V tej istej krajine, o dva mesiace neskôr, podpredseda tej istej vlády prijal rezignáciu šéfa štátnej lotériovej spoločnosti. Deň na to vymenoval nového generálneho riaditeľa Tiposu, ktorým sa stal Miloš Ronec zo spoločnosti Datalan.

Otázka: príbeh možno nazvať rozprávkou preto, že slová predsedu SaS dnes vyznievajú ako báchorky? Alebo kvôli tomu, že ministerstvo financií urobilo na miesto šéfa Tiposu výberové konanie, no stihlo ho za jeden deň, čo je možné len v rozprávkach?

Poznámky pod čiarou:

1. Je pravda, že SaS nie je SDKÚ a reči o výberových konaniach na dôležité posty by jeden v programovom vyhlásení márne hľadal.

2. Kde-tu sa najlepší kandidát do čela štátnej firmy vyberá aj podľa schopností adeptov.

3. Podľa §20 zákona o štátnej službe je možné na štátnozamestnanecké miesto prijať občana, ktorý sa o miesto uchádza – a) na základe výberového konania, b) na základe výberu, c) bez výberového konania alebo bez výberu.

4. Je súčasná prax výberu štátnych úradníkov želaný stav, ktorý je na prospech tejto krajiny? Obávam sa, že nie.

5. Na túto tému sa na včerajšej porade reportérov TRENDU rozprúdila krátka debata, v ktorej odznelo aj nasledovné: k ideálu má povolebné striedanie stráží ďaleko, ale je prirodzené, ak si šéf ministerstva/úradu vyberá svojich podriadených spomedzi ľudí, ktorým dôveruje.

Proti tomu sa nedá nič namietať. No aj pri tomto spôsobe dosadzovania do funkcií by malo kritérium odbornosti a manažérskych schopností hrať dôležitú rolu.

Politici budú sväto-sväte tvrdiť, že hrá.

Hm, v tom prípade tu ale niečo nesedí. Vo všeobecnosti sa totiž hovorí, že Slovensko je malá krajina, čo sa prejavuje nedostatkom odborníkov. Ak je tak, aká je pravdepodobnosť, že tých pár špičkových manažérov poznajú aj vládni politici a teda majú k nim dôveru? Nízka v prípade, že politici si robia len svoju robotu. Vysoká, v prípade, že majú k biznisu bližšie, ako by boli ochotní priznať.

Čo je dôsledkom súčasného zákonného rámca upravujúceho obsadzovanie štátnozamestnaneckých miest: aj keď to tak nevyzerá, ale tí schopnejší o ne nemajú záujem. Pamätám si na stretnutie s jedným z ministrov vlády I. Radičovej, ktorý sa nás s kolegom prosebným hlasom opýtal, či nepoznáme mladých, vzdelaných a schopných ľudí ochotných ísť do štátnej správy. Dôvod nezáujmu nie je nepochopiteľný: môžete s nadšením a chuťou prísť pracovať na úrad, odviesť skvelú robotu za priemerné peniaze a... čakať, že si o štyri roky či skôr pobalíte kufre. („Vedúci úradu môže so súhlasom štatutárneho orgánu odvolať z funkcie vedúceho zamestnanca, ktorého priamo riadi, aj bez uvedenia dôvodu, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“ §37, ods.4)

Nebudem teraz filozofovať o tom, ako by sa mal formovať byrokratický aparát štátu, ktorý bude u verejnosti požívať úctu a dôveru. Len si myslím, že vláda by sa touto otázkou mala zaoberať (lebo sa to nám i jej o štyri roky vráti aj s úrokmi) a že taký aparát je možný. Kto neverí, nech si prečíta niečo od Petra Høega. Alebo sa ide do Dánska rovno pozrieť.