Od volieb prešlo len pár dní, ale v niektorých komentároch sa už objavili pochybnosti o životaschopnosti budúcej pravicovej vlády. Iste, opatrnosti nikdy nie je nazvyš. Ale vzhľadom k uplynulým štyrom rokom by mal úvod každého hodnotenia výsledku volieb začať nasledovne: úspech pravicových strán je skvelá správa pre občanov Slovenska, ktorí túžia po slušnej a zodpovednej vláde.
Pre tých z nich, ktorí by ešte pred mesiacom brali ako malú tragédiu vládu Smeru s jednou z opozičných strán, muselo byť televízne povolebné štúdio slastným morálnym orgazmom. Vidieť v priamom prenose ako všetci potenciálni koaliční partneri odmietajú čo i len sadnúť si s Robertom Ficom za rokovací stôl, nie je možné každý deň.
Názor predsedu Smeru, podľa ktorého je systém chybný, ak vládu nebude zostavovať víťaz volieb, ale preferenčne podstatne slabšia opozičná strana, je dobrou ukážkou rozumovej vybavenosti R. Fica. Človek, ktorý nechápe, že partnerstvo sa netvorí zo zákona či pokútnymi zmluvami, ale na dôvere a priateľských vzťahoch, ešte nedospel. R. Fico môže zo vzniknutej situácie viniť len a jedine seba. A ak nebude v krátkej dobe schopný sebareflexie svojho štýlu vládnutia, Vladimír Mečiar mu môže čoskoro kúpiť papuče a postaviť na kávu. Obom medzi ľuďmi populárnym, ale politikmi ohrdnutým lídrom neostane nič, len vzájomné návštevy a spomienky na pár rokov slávy.
Tesná parlamentná väčšina strán SDKÚ, SaS, KDH a Most-Híd nie je zásadný problém novej vlády. Nikde predsa nie je napísané, že musí schvaľovať zákony ako na bežiacom páse. Nie, táto krajina potrebuje menej hlasovania, viac premýšľania a veľkú snahu získať pre novú legislatívu aj opozičných poslancov.
Až na pár výnimiek sú si programy pravicového štvorlístka blízke a predčasný koniec nového kabinetu snáď nehrozí ani z ideových dôvodov. Ťažšie bude vedieť ľuďom odkomunikovať realizáciu nevyhnutných reforiem a rozpočtových škrtov.
Skutočný problém tkvie v tesnej menšine (46,3 percenta), ktorú tvoria voliči Smeru, SNS, HZDS, ale tiež KSS a Kotlebovej Ľudovej strany. Títo voliči nehlasovali za progresívnu ľavicu, zdravé vlastenectvo či socializmus s ľudskou tvárou. Mnohí z nich dali svoj hlas extrémistickým prejavom lídrov týchto strán, ktoré v menej viditeľnej podobe existujú aj v slovenskej spoločnosti. Podnikateľ, Maďar, Róm, inteligencia či homosexuál je ešte v mnohých kútoch krajiny nadávka a kto tomu neverí, mal by raz začas vytiahnuť päty z Bratislavy. Po týchto voľbách je krajina rozdelená len o čosi menej, ako v roku 1998. Spojiť ju, vytvoriť politickú kultúru, v ktorej nebude morálnym hazardom, ak nový kabinet vytvorí opozičná a vládna strana, to je dnes najťažšia úloha tvoriacej sa vlády. Myslieť na ňu by mali novozvolení poslanci už počas prvej schôdze parlamentu, keď sa budú rozdeľovať funkcie.