Prednedávnom som na facebooku zachytila správu, podľa ktorej istá mamička stratila nárok na opatrovateľský príspevok aj napriek tomu, že sa riadne starala o svojho zdavotne postihnutého syna. Ako je to možné? Jednoducho preto, že sa o syna nestarala doma, ale v nemocnici. 

Chlapec s viacnásobným zdravotným postihnutým - okrem iného autista - musel podstúpiť komplikovanú operáciu srdca a teda logicky bol hospitalizovaný. Spolu s ním do nemocnice nastúpila aj matka. Veď kto iný by sedel pri chlapcovi 24 hodín denne, bránil mu vo vytrhnutí všetkých možných kaníl, kto by sprostredkovával komunikáciu medzi ním a lekárom, ak nie osoba, ktorá mu rozumie a najlepšie ho pozná? Aby bolo jasné, matke, ktorá sa stará o syna a berie naňho príspevok na opatrovanie, nik nebráni, aby s ním v nemocnici bola. Zákon je však neúprosný a hovorí, že v prípade, ak je dieťa hospitalizované dlhšie ako 30 dní, stráca matka (respektíve osoba, ktorá naňho poberá príspevok na opatrovanie) spomínanú finančnú dotáciu. Argumentácia je jasná: zdravotnícke zariadenie sa predsa o takéto dieťa, pacienta postará.

Každý, kto sa v živote stretol s človekom s diagnózou “autista” vie, že pre takéhoto človeka už len obyčajné vybočenie z bežných denných rituálov môže znamenať problém. Hospitalizácia, teda zmena prostredia, nepríjemné úkony (operácia, ošetrovanie) od cudzích ľudí (lekárov) dokonca pohromu. A v takomto prostredí odlúčenie autistu od aspoň jedného jediného záchytného bodu bude nevyhnutne úplnou katastrofou. Odlúčenie od milujúceho a obetavého rodiča môže znamenať nielen veľkú neistotu a úzkosť pre dieťa, ale v konečnom dôsledku aj horšiu prognózu uzdravenia.

Prečo o tom píšem? Veď nemocnice dnes predsa umožňujú rodičom byť pri svojich hospitalizovaných deťoch. Problém je však v spomínanej lehote 30 dní a v tom, že mnohé deti so zdravotným postihnutím majú zdravotný stav naozaj tak komplikovaný, že hospitalizácia presahujúca 30 dní nie je žiaľ ničím výnimočným. Problém je v znení zákona, ktorý tak nejako automaticky ráta s tým, že v čase hospitalizácie všetku starostlivosť o pacienta preberie na svoje plecia nemocnica a rodič si počas hospitalizácie dieťaťa doma vyloží nohy na stôl a relaxuje. Lenže v praxi to tak nie je. Práve naopak. Rodič v zhoršených a ťažkých podmienkach pomáha lekárom a sestričkám zvládať dennodenné situácie. Navyše si musí za nemocničnú stravu platiť, čo v prípade (žiaľ veľkého počtu) rodín so zdravotne postihnutým členom vedie k mimoriadnej záťaži na domáci rozpočet.

Začiatkom leta som sa obrátila na ministra sociálnych vecí Jána Richtera s prosbou o legislatívnu úpravu tak, aby rodič neprišiel o spomínaný príspevok, ak je jeho dieťa dlhšie hospitalizované a on sa oňho denno-denne stará.

Tu je jeho odpoveď:

“Aj napriek uvedenému prípadu nemožno s návrhom súhlasiť, nakoľko jeho prijatie by bolo v rozpore s účelom opatrovania, ktorým je podľa zákona o peňažných príspevkoch zabezpečiť každodenne pomoc fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť, pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom prostredí a nie suplovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorú má poskytovať zdravotnícky personál.”

Čiže ak je dieťa hospitalizované do 30 dní, ponechanie príspevku nie je v rozpore s účelom opatrovania, ale nad 30 dní už áno. 

Rodičom, poberajúcim príspevok, nezostáva teda nič iné, len sa modliť, aby sa dieťa do mesiaca vyliečilo. Inak "nabúrajú účel zákona" a príspevok stratia. Alebo je tu ešte jedno riešenie. Zmeniť spomínaný zákon. Už na najbližšej schôdzi parlamentu tak poslanci budú môcť urobiť, ak zahlasujú za návrh, ktorý som prostredníctvom Daniela Lipšica predložila.

Snáď obyčajná ľudskosť tentokrát zvíťazí.