Nepatril som medzi fanúšikov prvej časti odvodovej reformy - teda zavedenia solidárneho princípu do odvodov, obmedzenia paušálnych výdavkov či celkového zvýšenia záťaže (dane+odvody) pre SZČO i dohodárov. Preto túto časť nechajme. Ale tej druhej je škoda asi pre všetkých.
Nepokračovanie v snahe zjednodušiť systém vzťahov medzi podnikateľom a štátom okrem iného znamená:
- ostáva viacnásobná registrácia a "odregistrácia" zamestnávateľov a každého ich nového či uvoľneného zamestnanca vo viacerých inštitúciách (daňový úrad, Sociálna poisťovnňa, 3 zdravotné poisťovne)
- pokračuje aj viacnásobné zasielanie mesačných, kvartálnych a ročných výkazov pre vymenované inštitúcie s rozdielnym výpočtom platieb či s rozdielnym režimom napr. pri prerušení pracovného pomeru či "péenke"
- naďalej platíme rôzne platby s rôznymi variabilnými symbolmi rôznym inštitúciám v rôznych termínoch
- ostáva zachovaná komplikovanosť celej sústavy odvodov a členenie sociálnych odvodov do fondov
- rovnaká viacnásobná registračná tortúra platí naďalej aj pre SZČO, ktorí nezamestnávajú zamestnancov, ale "iba" sami seba
- ostáva komplikovaná a nesystémová zamestnanecká prémia (záporná daň pre nízkopríjmových) i milionárska daň (extra daň pre lepšie zarábajúcich)
- novinka vo forme ľubovoľného odpisovania majetku (ako vyjednaná odmena za zrušenie paušálov) sa nekoná a daňové odpisy ostávajú v pôvodnom režime vrátane leasingového odpisovania, ktoré si takto už po druhýraz zachránilo krk. Ostáva aj vysoké riziko chýb pri daňových kontrolách, týkajúcich sa práve odpisov majetku.
Pomerne slušne reformná konštelácia mala napriek vzájomným rozporom historickú šancu zjednodušovať nielen podnikateľský život. Tak snáď raz.
