Odpoveď je (zdanlivo) jednoduchá. Máme neefektívny (a miestami nefunkčný) podporný systém, ktorý je úspešne mnoho rokov devastovaný. Príčiny sa z niektorých uhlov môžu javiť ako premyslený plán. Za posledných 25 rokov bolo niekoľko snáh zmeniť systém VaV, podobne ako reformovať školstvo. Žiaľ s podobným úspechom. Testy PISA, svetové rankingy univerzít, či inovatívnu schopnosť krajiny dobre odzrkadľujú smutnú realitu.
Ako sme to dokázali?
Pred rokom 1989 patrilo ČSSR medzi technologicky (relatívne) vyspelé krajiny (v skupine krajín RVHP), pričom však existovalo množstvo problémov spojených s technologickým zaostávaním v porovnaní so západným demokratickým svetom.
Zásadný rozdiel oproti súčasnému stavu bol, že systém riadenia vedy a techniky bol súčasťou hospodárskej politiky ČSSR (výdavky na VaV boli 2-3 % HDP). Priznanou prioritou bola zbrojná výroba a inovácie v obrannom priemysle, ktoré mali zabezpečiť udržanie socialistického zriadenia (ako inak) na večné časy a nikdy inak. Pre dosiahnutie tohto cieľa bol o.i. vytvorený a koordinovaný systém spolupráce reálnej ekonomiky s VaV organizáciami (univerzity, SAV), ale aj sieť priemyselných výskumných ústavov. Napr. VHJ ZŤS Martin postupne založila niekoľko VaV ústavov, kde podľa niektorých zdrojov pracovalo až 7 % všetkých zamestnancov.
Systém bol však napriek (alebo vďaka) svojej masívnosti značne neefektívny a trpel napr. prezamestnanosťou (kvalita sa nahrádzala kvantitou), alebo nevyhnutnosťou ideologického súzvuku expertov s oficiálnou líniou strany (niektoré úpadkové kapitalistické smery sa nepodporovali).
Z hľadiska realizácie VaV sa v podmienkach socialistického bloku častokrát jednalo o tajný VaV. Závažným nedostatkom v systéme bolo chýbajúce komerčné uplatnenie vojenských technológií v civilnom živote. Ideologický náprotivok USA netrpel paranojou a umožnil komercializáciu mnohých military technológií v bežnom živote, čo prudko zvyšovalo životnú úroveň obyvateľov. Zo studenej vojny tak výrazne profitovali aj občania nepriateľského kapitalistického zriadenia.
Napriek všetkým negatívam a neefektívnosti bolo hlavnou výhodou systému spred roku 1989 určovanie konkrétnych (aj SMART) cieľov a ich (niekedy aj bolestivé) napĺňanie. V realite však bolo (často) snahou vyvinúť druhú, alebo tretiu najlepšiu technológiu na svete. Technologický náskok západných krajín sa ku koncu 80. rokov ukazoval ako markantný. Ako sa vravelo Japonsko nedobehneme nikdy, ani keby nám bežalo oproti. Socialistický vtip čias dávno minulých vypichol pointu mnohých oblastí.
Mýliť sa je ľudské (?)
Ekonomická transformácia zmenila pravidlá hry a zásadná transformácia systému VaV po roku 1989 bola preto nevyhnutná. Do súčasnosti sa neuskutočnila. Od roku 1989 však bolo zrealizovaných množstvo zásahov do systému VaV s prívlastkom „koncepčný“.
Bol zrušený tzv. Štátny plán rozvoja vedy a techniky, pričom nedošlo k jeho nahradeniu alternatívou. Tým došlo k postupnému rozdrobeniu koordinácie a cielenia národného inovačného systému SR. Veda a výskum boli ponechané samé na seba bez systémovej podpory a definovania požiadaviek na jej rozvoj. Podniky výrazne utlmili záujem o spoluprácu v oblasti VaV. Veľmi príznačné boli najmä 90. roky, kedy (nie len) VaV, ale aj celé vysoké školstvo vyslovene živorilo. Prepojenia verejných VaV organizácií s reálnou ekonomikou sa pretrhali, napr. aj vďaka zrušeniu fungujúcich Štátnych programov výskumu a vývoja. Postupne došlo k reorientácii na najmä základný výskum, ktorý - čo treba objektívne priznať - je v prípade mnohých vedeckých tímov na špičkovej svetovej úrovni. Po rokoch nezáujmu o slovenskú vedu a výskum bolo postupne schválených množstvo dokumentov ako (výpočet nie je v časovej súslednosti):
- Koncepcia štátnej vednej a technickej politiky do roku 2005,
- Dlhodobý zámer štátnej vednej a technickej politiky do roku 2015
- Aktualizácia dlhodobého zámeru štátnej vednej a technickej politiky do roku 2015 - Stratégia Fenix
- Minerva 1.0 - „Mobilizácia inovácií v národnej ekonomike a rozvoj vedecko-vzdelávacích aktivít“
- Minerva 2.0
- Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010
- Modernizačný program Slovensko 21
- Inovačná stratégia SR na roky 2007 až 2013
- Inovačná politika SR na roky 2008 až 2010
- Inovačná politika na roky 2011 až 2013 v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva SR
- Poznatkami k prosperite - Stratégia výskumu a inovácií pre inteligentnú špecializáciu Slovenskej republiky (tzv. RIS3)
Zásadným problémom bolo, že mnohé dokumenty boli pripravované na rezortnej báze, v zásade školstvo versus hospodárstvo. Každý dokument obsahoval množstvo dobrých opatrení, ktoré mali potenciál prispieť k zlepšeniu stavu pacienta. Podmienkou bolo, len, aby sa realizovali v plnej miere tak, ako boli napísané. Žiaľ, realita bola iná a súčasný symptomatický stav je toho dôkazom. Pre realizáciu stratégií boli zriaďované rôzne orgány, rody či komisie. Rady zasadali, diskutovali, stretávali sa a výsledok je viac ako otázny. Je úsmevné, že každoročné odpočtovanie plnenia úloh bolo v pozitívnom budovateľskom duchu. Hlavným problémom je, že strategické dokumenty sa častokrát prijímali ku koncu volebného obdobia, pričom však nová vláda nepokračovala v ich napĺňaní. Každá nová politická garnitúra mala pocit, že musí obohatiť históriu o vlastný dokument, a tak sa prijímali nové a nové materiály. Výsledkom je množstvo popísaného papiera, množstvo rôznych sedení a pripomienkových konaní, ale ako sa vraví „skutek utek“. Dokumenty viac menej vyhnili v šuplíkoch ministerstiev, a to aj napriek enormnej snahe mnohých bežných úradníkov aspoň niečo zrealizovať.
Ukázalo sa, že je jednoduchšie systém udržiavať v bdelej kóme, ako podstúpiť riziko návrhu a presadenia potrebných zmien, ktoré by mali byť akceptované širokým spektrom aktérov. Verejné politiky, a to aj mimo VaVaI, sa roky riadia heslom „Kto nič nerobí, nič nepokazí“. Na konci dňa sa preto skoro všetky dokumenty viac-menej minuli účinku.
Za svetlú výnimku možno považovať RIS3, ktorá sa rodila s intenzívnou expertnou podporou Európskej komisie. Na jej znení sa na konci viac-menej zhodli všetci aktéri. V čase jej vzniku bola na európskej úrovni prezentovaná ako úspešný príklad z teritória strednej a východnej Európy. Jej reálne napĺňanie však opäť narazilo na naše domáce limity najmä kvôli problémom s implementáciou opatrení rôznymi organizáciami.
Vzhľadom na globálne trendy spojenými so zvyšovaním úlohy vedy, výskumu a vývoja v podpore domácej konkurencieschopnosti je nevyhnutné pristúpiť k zásadným (skutočne) systémovým zmenám, s cieľom tvorby moderného štíhleho na ciele (nie na výdavky) orientovaného podporného systému. Inšpiráciu môžeme nájsť v iných malých a vysoko inovatívnych ekonomikách, ako sú napr. Fínsko, Izrael, alebo Singapur. Treba sa však pozrieť aj na systémy veľkých krajín ako sú USA, alebo Nemecko.
