Ministri životného prostredia už tradične narúšajú šablónu zaužívaného označovania vlád za reformné a nereformné.
Environmentálna politika v podaní doterajších ministrov bola totiž až prekvapujúco jednotná: zaťažovanie občanov a priemyslu zbytočnými výdavkami (Recyklačný fond, Environmentálny fond), predražovanie služieb udržiavaním agónie „socialistických“ podnikov (najmä Slovenského vodohospodárskeho podniku š.p. a Vodohospodárskej výstavby š.p.), či celkom neodôvodnené obmedzovanie hospodárenia v lesoch, rozširovaním chránených území. V neposlednom rade vytváranie úniou vynútených trhov spôsobmi, ktoré obmedzujú súťaž a nadmerne zvyšujú výdavky výrobcov i občanov. Týka sa to najmä odpadov a obalov.
Zjednodušene povedané, vždy, keď mali doterajší ministri možnosť správať sa naozaj nesociálne a v prospech nabaľovania sa spriatelených skupín podnikateľov, tak to patrične využili.
Minister životného prostredia Peter Žiga na svojej prvej tlačovke pred dvomi týždňami naznačil svoje priority. Viaceré však pôsobia dosť rozpačito.
Vodné hospodárstvo
V oblasti vodného hospodárstva chce minister požadovať pre Slovenský vodohospodársky podnik (SVP) od vlády niekoľko desiatok miliónov eur na protipovodňovú ochranu, keďže ostatné roky boli podľa neho podkapitalizované. Nepovedal však nič o potrebe systémovej organizačnej a finančnej reformy vodného hospodárstva, ktorá zostáva prakticky v situácii spred roku 1989.
Nespomenul, že SVP disponuje obrovským prebytočným majetkom, ktorý nesúvisí s výkonom správy vôd a protipovodňovej ochrany – ide najmä o malé vodné elektrárne, či množstvo rekreačných zariadení, ako aj vodné nádrže. Zdá sa, že minister nepovažuje za potrebnú ani reformu financovania vodného hospodárstva, ktoré zaťažuje podnikateľov poplatkami za odber povrchových a podzemných vôd. Financovanie protipovodňovej ochrany je podnes odkázané výhradne na verejné zdroje, bez finančnej zainteresovanosti obyvateľov žijúcich v ohrozených územiach.
To, čo platí v prípade SVP, platí podobne u Vodohospodárkej výstavby. Firma je výrobcom a dodávateľom elektriny, prevádzkovateľom vodných stavieb, ale aj projektovou kanceláriou – teda všetko činnosti, ktoré môžu byť sprivatizované. Minister však nasleduje svojich predchodcov a zjavne mu ide najmä o teplé miesta. Napokon, stihol už podivným spôsobom dosadiť do Vodohospodárskej výstavby „svojho“ človeka.
Jedinou pozitívnou správou je skeptický postoj šéfa rezortu k pokračovaniu projektov revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí, ktoré boli rozmarom pani Ivety s minimálnym protipovodňovým účinkom.
Ochrana prírody
Minister sa prikláňa ku konceptu zonácie Vysokých Tatier, hoci ide o veľmi statické riešenie, ktoré môže v budúcnosti zabrániť tomu, aby sa aj investície do ochrany prírody (podobne ako napríklad do kultúry) flexibilne prispôsobovali aktuálnym ekonomickým možnostiam Slovenska. Tým sa minister nelíši od svojich predchodcov, ktorí celé desaťročia fičali na vzorci, o ktorého správnosti boli neochvejne presvedčení. Teda, že ochrana prírody rovná sa rozširovanie chránených území. Z hľadiska financovania ochrany prírody to vyzerá naďalej na centrálne riadenú a výhradne z verejných zdrojov financovanú inštitúciu, ktorá nebude mať výraznejšie právomoci.
Pozitívnejšou správou je snaha ministra dôsledne vysporadúvať náhrady za obmedzenia pre vlastníkov lesov a hľadať možnosti pre zámenu súkromných pozemkov v prísne chránených územiach. Toto racionálnejšie uvažovanie by snáď mohlo viesť i k tomu, že minister stiahne neodôvodnený návrh na rozšírenie tzv. území európskeho významu, ktorý predložil jeho predchodca József Nagy.
K zonácii Vysokých Tatier však, našťastie, napokon možno ani nedôjde. Peter Žiga sa totiž rozhodol, že do procesu zonácie nebude zasahovať a ponechá ju na dohode zainteresovaných strán. Tá, ako doterajšia skúsenosť naznačuje, je viac-menej vylúčená.
Odpady
Minister avizoval, že o návrhu nového zákona o odpadoch, ktorý mu „odovzdal“ jeho predchodca, bude ešte diskutovať so zamestnávateľskými zväzmi. Týkať by sa to malo najmä otázky Recyklačného fondu a snahy predchádzajúceho ministra transformovať ho na štátny fond – tzv. environmentálne clearingové centrum.
S týmto nápadom prišiel minister József Nagy celkom náhle a za veľmi podivných okolností, čo viedlo ministerstvo k následnej reakcii, že vlastne o nič nejde a je to len jeden z iniciatívnych návrhov.
Návrh recyklovať Recyklačný fond totiž predpokladá koncentráciu platieb za zhodnocovanie odpadov do rúk štátu. De facto by zničil súťaž, zvýšil tým ceny základných tovarov pre občanov a zlikvidoval akékoľvek ďalšie možnosti pre rozširovanie zodpovednosti výrobcov, teda súkromných systémov zhodnocovania odpadov, ktoré prevládajú a spoľahlivo fungujú v západnej Európe.
K ďalším dôležitým otázkam fungovania trhu s odpadmi (napríklad k odstráneniu regulácie v preprave odpadov na zhodnotenie do zahraničia, ktorá je v rozpore s právom EÚ) sa minister zatiaľ nevyjadril.
Najlepší minister?
Ministerstvo životného prostredia zodpovedá za niekoľko hospodárskych odvetví. Okrem vyššie spomenutých aj emisný trh, či vodárenstvo a kanalizácie. Rezort výrazne ovplyvňuje náklady priemyslu. Ostatných 14 rokov ho viedli ministri za malé koaličné strany, ktoré boli vždy tak trochu „v závetrí“. Výsledkom je, že tieto odvetvia si vegetujú bez akýchkoľvek reforiem a riadia ich podnikateľské „skupinky“.
Z avizovaných krokov nového ministra životného prostredia sa zdá, že najbližšie štyri roky o nejaké systémové reformy, škrtanie výdavkov rezortu, ani o privatizáciu určite nepôjde. Minister ich vo svojom pláne nemá. Nemá tam však zatiaľ ani opatrenia zabalené v slovníku enviro-euro-táranín, ktorým disponovali jeho predchodcovia: vytváranie pracovných miest, zachovanie biodiverzity, trvalo udržateľný rozvoj. Za týmito "blábolmi" totiž vždy boli a sú iba dobývatelia renty.
A za nimi príliš drahé životné prostredie.
(Autor pôsobí v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika,
je spoluvydavateľom internetových denníkov so zameraním na odpady a energie
a printového mesačníka so zameraním na odpady)
