Odpovede účastníkov TREND Barometra o tom, či by mal štát umožniť vzdelávať deti v domácom prostredí aj rodičom bez pedagogického vzdelania, ma zdvihli zo sedadla podobne ako kolegu. Paľo už napísal všetko podstatné, čo myslí o odpovediach aj tom nešťastníkovi, čo tu robí ministra. Mňa tento problém zaujal v inej súvislosti. A síce, aký je vôbec zmysel toho, že deti povinne navštevujú kamenné školy. Lebo, pri všetkej úcte, kvalita vzdelávania to nebude. Medzi prínosy by som skôr zaradil spoločenskú interakciu a fakt, že keby rodičia nemohli ratolesti odložiť do školy, nemali by ako chodiť do roboty.

Podobnú otázku si v skvelej novej knihe položil Tyler Cowen, hoci primárne sa venuje vyššiemu vzdelávaniu. Ale jeho odpoveď patrí k najzaujímavejším častiam Create Your Own Economy. Ekonómovia tradične priraďujú k vzdelávaniu tri motivácie. Prvá je niečo sa naučiť. Druhá je signalizovať ostatným, že som múdry a šikovný. A tretia je, že návšteva školy je (občas) zábava. No okrem posledne menovanej motivácie nič nezaznačuje, že by v procese vzdelávania bola nevyhnutná kamenná škola.

Prečo nástup digitálnych technológií nepriniesol aj oveľa mohutnejšiu vlnu domáceho vzdelávania? Aký je dnes problém pretransformovať osnovu do zaujímavého interaktívneho programu a vzdelávať deti cez internet? Aký je dnes problém nahrať prednášku Paula Krugmana na DVD, alebo ju streamovať cez web (napríklad nový iTunes 9 obsahuje zaujímavú službu iTunes U, ktorej súčasťou sú vzdelávacie podcasty)? Iste, je tu čiatočne signalizačný šum - mať v životopise "pozeral som prednášky Grega Mankiwa na YouTube", nemá pre potenciálneho zamestnávateľa rovnaké čaro ako "vyštudoval som Harvard". Ale ak sa bavíme o "kvalite" vzdelávania, je v tom zásadný rozdiel?

Tyler má na to dve vysvetlenia. Prvé nazval vzdelávanie ako divadlo. Učiteľ z mäsa a kostí motivuje žiakov a študentov lepšie a prítomnosť ostatných robí túto skúsenosť intenzívnejšou a zapamätateľnejšou.  Druhé vysvetlenie je vzdelávanie ako placebo. Napríklad vysokoškolskí študenti získavajú pocit, že sa menia, že sa stávajú súčasťou elitnej skupiny (ktorá navyše potenciálne zárába viac peňazí).  "Čo keby sme ľudom jednoducho sprostredkovali veľa kontaktov tvárou v tvár a povedali im, že sú vzdelaní?" pýta sa. On-line inštrukcie nikdy nedokážu zabezpečiť takúto kombináciu divadelného placebo efektu s učiteľom ako misionárom ukazujúcim študentom nový svet.

Moje spomienky na školu sú vyslovene pozitívne. Dostal som do daru dobrú pamäť, prvý raz som sa reálne doma trochu učil pred maturitou a druhý raz na skúšku z najabsurdnejšieho predmetu v histórii vzdelávania, ktorý sa volal Dejiny svetovej žurnalistiky.  Doma zatiaľ mám len čerstvú škôlkarku, takže priamu skúsenosť s terajšími základnými školami nemám. Ale čo počúvam (napríklad od sestry, ktorá pracuje s takzvanými problémovými deťmi), nie je nijako povzbudzujúce. Ani z hľadiska kvality, ani z hľadiska inšpiratívnosti prostredia, do ktorého o tri roky dcéru pošlem. Argument Dušana Doliaka, že nechceme z detí asociálov, beriem. Ale, prosím, netárajme o profesionáloch a kvalite vzdelávania v kamenných školách ako hlavnom dôvode povinnej školskej dochádzky.