Priveľa vlastníctva škodí

Hip-hopový zvuk sa zmenil. Zoberme si klasiku It Takes a Nation of Millions to Hold Us Back z roku 1998 od Public Enemy. Album transformoval žáner vďaka technike samplovania malých kúskov stoviek piesní do jedinečnej zvukovej koláže. Lenže nahrávacie spoločnosti začali od nasledovníkov nového štýlu pýtať licenčné poplatky. Výsledok: album z roku 1998 by dnes nebolo možné nahrať. Frontman kapely Chuck D nedávno vyhlásil: „Hudbu Public Enemy to zasiahlo viac než iných, pretože sme využívali tisíce zvukov. Ak ich oddelíte, neznamenajú nič. Mixovali sme ich dokopy, aby vytvorili zvukovú stenu. Lenže je príliš drahé brániť sa [licenčným] požiadavkám. Museli sme kompletne zmeniť štýl.“

Zablokovaná ekonomika

Chuck D a fanúšikovia starého zvuku Public Enemy sa stali rukojemníkmi fenoménu, ktorý dôverne poznajú filmoví i hudobní tvorcovia, softvérové, farmaceutické či biotechnologické firmy alebo realitní developeri. Spočíva vo veľkom množstve nekooperujúcich vlastníkov, ktorých individuálne požiadavky nie je možné splniť v medziach ekonomickej únosnosti.

Rozdrobené vlastníctvo môže škodiť trhu, tvrdí americký profesor práva Michael Heller v knihe Gridlock Economy. Obeť fragmentácie sú lieky, ktoré sa nedostanú k spotrebiteľom, lebo ich vynálezcovia nedokážu zaplatiť majiteľom patentov na jednotlivé ingrediencie. Umelecké diela či dokumentárne filmy, ktoré zostanú v šuplíku, pretože je ťažké zabezpečiť ich čistotu z hľadiska autorských práv. Alebo nové obchodné centrum, ktorého developer sa nepreseká džungľou záujmových skupín a úradníkov.

Vlastnícke práva sú živná pôda dobre fungujúcej trhovej ekonomiky. No M. Heller rozpráva príbehy, ktoré hovoria opak. Ak je majetok rozdrobený, ak existuje priveľa strán s právom veta, spolupráca nevyhnutná na jeho zveľaďovanie zlyháva. Nekooperujúci hráči na trhu sa stávajú novodobou verziou siete lúpežných barónov, samozvaných vyberačov cla, ktorí päť storočí ruinovali obchod na Rýne.

Cenu, ktorú za blokovanie spoločnosť platí, tvoria náklady obetovaných príležitostí. To je dôvod, prečo sa „zablokovanej ekonomike“ venuje menej pozornosti, než by si podľa Hellera zaslúžila. Náklady obetovaných príležitostí sú napohľad neviditeľné, a keď aj, sú ťažko vyčísliteľné – liek, ktorý sa nedostane k ľuďom, neexistuje a nemá trhovú cenu. Na druhej strane Hellerov koncept nie je taký neintuitívny. V slovenských podmienkach stačí spomenúť stavbu diaľnic a nekonečné ťahanice s drobnými vlastníkmi pozemkov.

Dve strany mince

Jeden z dôvodov, prečo majú vlastnícke práva vysoký kredit, sú motivácie efektívne spravovať a zveľaďovať majetok. Podporujú jeho užitočnú alokáciu a zabraňujú mrhaniu. Naopak, keď niečo patrí všetkým a nikomu, ľudia majú tendenciu využívať to, ako sa dá. Výsledkom býva drancovanie či dokonca zničenie vzácneho zdroja. Ekológ Garrett Hardin pomenoval v roku 1968 toto správanie frázou „tragedy of commons“.

Dôsledky sú známe a viditeľné. Zápchy na cestách, znečistené ovzdušie, úbytok morskej fauny pre intenzívny rybolov. Ekonómovia vymysleli dva základné spôsoby, ako ničeniu predchádzať. Prvý je zvýšiť cenu za spotrebu vzácneho zdroja, napríklad vo forme dane na fosílne palivá. Druhý je privatizácia, ktorá má do hry dostať motivácie efektívne spravovať majetok. No ak sú vlastnícke práva definované zle, respektíve sú rozdrobené, hrozí jav, ktorý M. Heller nazval „tragedy of anticommons“.

Zoberme si pôdu. Jej drancovaniu sa dá predísť, keď ju drží konkrétny vlastník a využíva trebárs na farmárčenie. No nezanechá závet a majetok po smrti zdedia traja potomkovia. Jeden sa odsťahuje na druhý koniec krajiny, ďalší do cudziny. Po ich smrti dedí druhá generácia, potom tretia, štvrtá, až napokon má pôda desiatky majiteľov roztrúsených po celom svete. Jeden z potomkov z piatej generácie má možno skvelý biznisplán, ako premeniť ruiny starej farmy na priemyselný park. No je prakticky nemožné dať dedičov dokopy a každého presvedčiť.

Mimochodom, tento príbeh nie je fiktívny. Podľa M. Hellera vystihuje mechanizmus, ako za jedno storočie prišli Afroameričania v USA o 98 percent pôdy, ktorú ich predkovia získali po zrušení otroctva. Nechuť písať závety – vyplývajúca i z oprávnenej nedôvery voči bielym právnikom – vyústila do takej fragmentácie majetkových práv, ktorá znemožnila akékoľvek efektívne využívanie pôdy. Jediné reálne východisko býva inštitút vynúteného predaja a speňažovania podielov, mnohokrát v réžii miestnych realitných agentov a skorumpovaných politikov.

Pôvodnú Hellerovu myšlienku transformoval v roku 2001 do formálneho matematického jazyka modernej ekonómie nositeľ Nobelovej ceny James Buchanan s kolegom Yongom Yoonom. Tak ako absencia vlastníctva vedie k privysokej spotrebe vzácneho statku, trieštenie majetku medzi priveľa vlastníkov môže byť podľa tohto konceptu zodpovedné za nedostatočné, neoptimálne využívanie. „Zjednodušene povedané: ‚tragedy of commons‘ nám hovorí, prečo sa veci zvyknú rozbiť, ‚tragedy of anticommons‘ nám pomáha vysvetliť, prečo je také ťažké dať ich znova dokopy,“ píše M. Heller.

Pat a mat

Ciest, ako dospieť k patovej situácii, je viacero, no všetky obsahujú prvok množstva rúk s právom veta. Dôvody bývajú niekedy prozaické – zabezpečiť nároky zúčastnených a zabrániť budúcim sporom a spochybňovaniu je extrémne náročné. M. Heller to ilustruje príbehom dokumentárneho filmu o Martinovi Lutherovi Kingovi z roku 1987. Tvorcovia potrebovali takmer dve desaťročia, šesťstotisíc dolárov od Fordovej nadácie a stovky tisíc od ďalších donorov, kým sa im podarilo „vyčistiť“ autorské práva spojené s originálnym materiálom a film mohol vyjsť na DVD. Podarilo sa to v roku 2006.

Ktorý biznismen má komfort dovoľujúci premrhať desaťročia pokusmi o koordináciu nespolupracujúcich vlastníkov? Ak sú požiadavky majiteľov patentov pre biotechnologickú firmu finančne neúnosné, nový liek nechá v skúmavke a presmeruje investície inde. Problém je, že nestačí dohodnúť sa s 99 hráčmi. Ak stý na dohodu nepristúpi, užitočný produkt sa na trh nedostane.

Problémy, ktoré roztrieštenosť vlastníctva, náročné územné plánovanie či prebyrokratizované stavebné konanie spôsobuje realitným projektom, sú chronicky známe. M. Heller upozorňuje, že blokáda podobného charakteru má na svedomí napríklad i pomalý rozvoj mobilnej komunikácie v Spojených štátoch. Kým sa telekomunikačným hráčom podarilo spojiť rozptýlené vlastnícke práva a licencie do niečoho, čo pripomínalo celonárodnú sieť, ubehli desaťročia. Vyžiadali si daň v podobe chýbajúcich investícií, nekvalitného pripojenia a nespoľahlivých služieb.

Ako preraziť blokádu

Diskusia o majetku býva často čierno-biela. Na jednej strane stoja obhajcovia súkromného vlastníctva neochotní akceptovať akékoľvek oklieštenie. Ani v prípade, keď je jeho (ne)využívanie neefektívne. Na druhej strane stoja notorickí regulátori, ktorí nehľadia na kľúčový význam majetkových motivácií na hospodársky rozvoj. Po extrémnych póloch sa zvyčajne pohybujú i riešenia „zablokovanej ekonomiky“.

Dôvod je prozaický: nájsť hybridné riešenie je kumšt. A niekedy kompromis neexistuje. Ľudia potrebujú kvalitné cesty, ktoré musia stáť na pozemkoch, čo niekomu patrili. Ak vlastníci nespolupracujú s investorom, iná možnosť ako vyvlastnenie vo verejnom záujme ani nie je (pochopiteľne, existujú mechanizmy, ako proces urobiť kultúrne a férovo).

Na druhej strane, spoliehať sa zakaždým na drastický zásah štátu môže byť krátkozraké. Regulátor je pri „tragedy of anticommons“ nezriedka viac súčasť problému ako riešenia. Katastrofálna byrokracia spojená so stavebným konaním je vynález úradníkov, nie hráčov na trhu. Na začiatku neefektívneho využívania frekvenčného spektra stáli chybné rozhodnutia štátu pri rozdeľovaní licencií. Extenzívne patentové blokády sú výsledok lobingu, súdnych precedensov a nekompetentných politických rozhodnutí.

Zdá sa, že niektorí softvéroví giganti začínajú mať plné zuby partie, v ktorej jeden druhého držia v šachu. Posilňujú spoluprácu, vytvárajú patentové pooly. O desať rokov možno na podobné rozhodnutie dozrejú farmaceutické firmy. Sporné je, či cena za čakanie nebude privysoká a či sa neoplatí hľadať spôsob, ako trhu pomôcť. Prelomenie patu stojí na peniazoch a motiváciách. Arzenál, ktorý je k dispozícii, sa pohybuje od trhových riešení cez zvyšovanie motivácie k spolupráci až po zásah štátu.

Nemusí ísť hneď o radikálny rez v podobe 148090>odstránenia duševného vlastníctva. Ekonóm Michael Kremer napríklad navrhol, aby bol patent predmetom dražby. V deviatich z desiatich prípadov by do nej vstúpila vláda, patent by kúpila za vygenerovanú trhovú cenu a poskytla voľne k dispozícii. Toto hybridné riešenie obsahuje výhody trhového ocenenia inovácie a zároveň redukuje deštruktívnu silu patentovej blokády. Hybridné riešenie sú i pravidlá hlasovania v rámci spoločenstiev vlastníkov bytov, ktoré anulujú právo veta jednotlivých majiteľov. Áno, je to zásah do vlastníckych práv, ale každý, kto absolvoval pol hodiny domovej schôdze, bude súhlasiť, že je to racionálny zásah.

A to je hlavný odkaz M. Hellera: „Blokády sa darí vytvárať opakovane, ale táto tragédia nemusí byť osudová.“ Nástroje, ako zlomiť moc lúpežných barónov modernej ekonomiky, sa oplatí hľadať.

Michael Heller je jeden z najvplyvnejších amerických expertov na problematiku vlastníctva. Pôsobí na Columbia Law School ako profesor realitného práva. Gridlock Economy začal písať ako spolupracovník Center for Advanced Study in the Behavioral Sciences na Stanfordskej univerzite. Žije v New Yorku a Los Angeles.