Milý Watson!

Srdečne Vás pozdravujem zo Slovenska. Áno, aj taká krajina existuje.

Môj prvý dojem z nej je veľmi povzbudzujúci. Ako sa zdá, Slováci sú dobrosrdeční a zhovorčiví ľudia, ochotní zdieľať svoje starosti a oboznamovať ma so záhadami, predstavujúcimi výzvu pre môj intelekt. Hneď v prvý večer som sa jednej venoval.

Po ubytovaní ma môj domáci pozval na pohárik. Ukázalo sa, že pracuje na univerzite a má starosti. Vraj im zmizol profesor. Presnejšie, profesor žije a dobre sa mu darí. Nedávno však oslávil 65 rokov a tým sa stal pre svoje pracovisko bezcenným.

Môj cit pre záhady nepotreboval viac: „Prečo vravíte, že profesor je nenahraditeľný, keď je živý, zdravý a svoje úlohy zvláda?“

„Nemáme mladšieho – a bez neho náš magisterský program zanikne. Musí ho garantovať profesor mladší ako 65 rokov.“

„Prečo?“

„Lebo to prikazuje zákon. Inštitúcia, ktorá to stráži, požaduje, aby garant bol zamestnancom VŠ na plný úväzok. Garantovať smie iba jeden študijný program na jednej vysokej škole. Ak je garantovaných programov viac, musia tvoriť prvý, druhý a tretí stupeň toho istého odboru.“

To vybičovalo moju zvedavosť. Požiadal som ho, aby mi zákon ukázal. Viete, Watson, že som bol vždy priateľom moderných vyšetrovacích metód. Preto sme text prehliadli počítačom. Ukázalo sa, že slovný základ „garant“ sa v ňom vyskytuje iba trikrát:

  • Vedeckú časť doktorandského štúdia odborne garantuje školiteľ. (§54, odsek 10)


  • Vysokoškolský učiteľ pôsobiaci vo funkcii profesora ... garantuje alebo sa zúčastňuje na garantovaní kvality a rozvoja študijného programu, ktorý vysoká škola alebo fakulta uskutočňuje. (§74, odsek 4)


  • Vysokoškolský učiteľ pôsobiaci vo funkcii docenta ... garantuje alebo sa zúčastňuje na garantovaní kvality a rozvoja bakalárskeho študijného programu, ktorý vysoká škola alebo fakulta uskutočňuje, ak túto činnosť nevykonáva profesor. (§74, odsek 5)


Vravím svojmu hostiteľovi: Váš zákon nepožaduje pre magisterský program ani garanta, nieto ešte profesora!

Na hostiteľovej tvári sa zjavil podobný údiv, aký sa asi teraz zračí na vašej, Watson. Tak som mu to vysvetlil. Ľahko sme sa zhodli na tom, že doktorandský program musí mať garanta, lebo je vylúčené, aby na ňom nepôsobil ani jeden školiteľ. Každý, koho vedecká rada menuje, je automaticky poverený garantovaním. Môj hostiteľ bol zaskočený: Nemusí to byť profesor?

Nie, platí to pre každého bez ohľadu na jeho tituly a vek. Jasne to vraví §54, odsek 10. Každý, kto je školiteľom, je aj garantom.

Hostiteľ namietal: Ale §74, odsek 4, hovorí, že profesor musí garantovať.

Súhlasil som: Ak má škola profesora, jeho povinnosťou je garantovať. Tvrdenie však platí iba jedným smerom – od profesora ku programu. Zákon nehovorí nič o opačnej implikácii. Netvrdí, že program nemôže existovať bez profesora. Nezakazuje existenciu programu bez neho. Vtedy ponecháva na vôli školy, ako kontrolu kvality vyrieši.

Cítil som, že môj hostiteľ nechápe moje dedukcie podobne, ako sa to občas stáva vám, milý Watson. Vysvetlil som to príkladom: Môj priateľ Watson navštevuje pacientov a tým garantuje ich zdravie. Je jasné, že jeho návšteva ho pozitívne ovplyvňuje. Keď je Watson v Londýne, pacienti si vyžadujú práve jeho. Občas ma však sprevádza na cestách, vtedy ho zastupuje mladší kolega. Nemám pocit, že by to podstatne ovplyvnilo ich úmrtnosť. (Sorry, Watson!)

Hostiteľ sa chytil: Rozšírim vašu analógiu o placebo efekt. Lieky sa musia testovať aj podávaním lieku, aj jeho placeba. Iba vtedy, keď pacienti s placebom majú oveľa horšie výsledky, dá sa považovať účinnosť lieku za overenú.

To ma zaujalo: Znamená to, že zmysluplnosť požiadavky na povinné garantovanie profesormi by sa dala overiť tak, že časť škôl by sa garantovala profesormi – a časť bez nich. Testovali ste to?

Posmutnel: Nie. Vzápätí sa mu tvár rozjasnila a dodal: Ale v Česku garanta nepožadujú. Takže kontrolnú skupinu „pacientov“ máme.

Sú české školy horšie? spýtal som sa.

Nie, skôr lepšie, odpovedal.

V príjemnej atmosfére úspešne vyriešeného prípadu sme ešte dlho sedeli a  popíjali. Zhodli sme sa, že zákon nevyžaduje garanta pre magisterské ani bakalárske programy, že porovnanie výsledkov dvoch krajín s podobným školským systémom nepotvrdilo názor, že by ho mali mať.

Medzi rečou som sa dozvedel o ďalšom prípade. Striktné vyžadovanie závislosti medzi  príslušnosťou profesora k univerzite a garantovaním študijného programu viedlo už k prvým obetiam. Viaceré vysoké školy donedávna spájali sily pomocou siete spolupracujúcich školiteľov. Vďaka tomu mali lepšie zabezpečené doktorandské programy a vzájomne si kontrolovali kvalitu. Nevyhnutnosť „lokalizovať“ garantov viedla k ich zániku. Celoslovenské doktorandské študijné programy sú minulosťou.

Milý Watson, vraj je tu podobných problémov neúrekom. Takže tu nejakú chvíľu ešte zostanem.

Pozdravujte priateľov v Londýne,

Váš Sherlock Holmes