Adam Smith kedysi vyhlásil: „Nikto nikdy nevidel zviera, ktoré by inému zvieraťu dávalo najavo, toto je moje a toto tvoje a som ochotný vymeniť jedno za druhé.“ Možno v dávnych dobách zakladateľa modernej ekonómie. Profesor na Yale Keith Chen to šťastie mal. Respektíve jedného dňa mu napadlo, že naučí opice používať peniaze. Voľba padla na malpy kaupcínske.
Tréning priniesol zaujímavé výsledky. Opice dokázali reagovať racionálne. Keď cena vzrástla, kupovali od výskumníkov menej jedla. Keď klesla, kupovali viac. V inom experimente zasa prejavovali iracionálnu averziu k stratám. Ale najhoršie len malo prísť. Profesor raz zbadal, že jedna malpa nepoužila mincu na kúpu jablka, ale dala ju inej. V predchádzajúcom výskume K. Chen objavil v správaní opíc i prvky altruizmu. Stal sa aj teraz svedkom spontánneho aktu opičej solidarity?
Potom to prišlo. Malpy sa pustili do sexu. Po ôsmich sekundách – sú to predsa opice – bolo po všetkom. A malpa obdarovaná mincou zamierila rovno k výskumníkovi, aby si kúpila hrozno. Nie. To, čo profesor Chen videl, nebol altruizmus. Ale prvý zaznamenaný prípad opičej prostitúcie v histórii vedy.
Sú späť
Keď pred štyrmi rokmi Steven Levitt a Stephen Dubner odovzdali rukopis knihy s čudným názvom, ktorá „nemala žiadnu zjednocujúcu tému“, urobili dve prezieravé rozhodnutia. Prvé bolo, že odolali návrhom, aby sa volala Nekonvenčná múdrosť, prípadne Nemusí to tak byť alebo E-Ray Vision. Druhé bolo, že vďaka chabým vyhliadkam na úspech nemuseli dlho presviedčať vydavateľstvo, že sa uspokoja s príjmom v podobe nižšieho preddavku a následného podielu na predaji.
Zdroj: knizka
Freakonomics predala štyri milióny kópií a stala sa jednou z najúspešnejších kníh popularizujúcich ekonómiu. Keď po štyroch rokoch dvojica prišla k vydavateľovi s pokračovaním, ktoré nazvali SuperFreakonomics, nikto už ani nemihol okom. Otázka je, ako druhá kniha obstojí v porovnaní s úspešnou prvotinou i s konkurenciou, ktorá na trh freaky ekonómie vtrhla.So SuperFreakonomics je rovnaký problém ako s Freakonomics. Ak je človek profesor ekonómie bez zmyslu pre humor, bude pri čítaní šomrať o korelácii, kauzalite, robustnosti dát a ekonomických modelov. Pomyslí si, že by v živote nenašiel odvahu pripísať zvýšenie miery kriminality v Spojených štátoch rozširovaniu televízie v polovici minulého storočia. A tvrdiť, že v Indii televízor v obývačke, naopak, prispel k zlepšeniu katastrofálneho spoločenského postavenia žien.
Pravda je, že napríklad Tim Harford ponúka v popularizačnom žánri hĺbavejšiu verziu poučky „ľudia reagujú na motivácie“. O tlačenici na trhu svedčí, že Levitt a Dubner museli vypustiť časť knihy o vplyve talentu na kariéru. Tému im vyfúkol Malcolm Gladwell v Outliers. A i tak sa nevyhli opakovaniu. Vyrozprávali navlas rovnakú pointu príbehu viedenského lekára Ignatza Semmelweisa – ktorý presvedčil kolegov, aby si umývali ruky – ako ich spolubloger Ian Ayres nedávno v Super Crunchers.
Faktor X
Levitt a Dubner tentoraz netvrdia, že ich kniha nemá žiadnu zjednocujúcu tému. Zdôrazňujú, že spoločný prvok sú prekvapujúce dôsledky reakcií ľudí na motivácie. A ekonomický prístup k analýze problémov, kde by nikto ekonómiu nehľadal. Nechýba ani ich obľúbený hrdina Sudhir Venkatesh, sociológ, ktorého preslávil výskum v drogovom gangu pôsobiacom v chicagskom černošskom gete. Tentoraz vystupuje ako bystrý pozorovateľ života miestnych prostitútok.
Jazda sa môže začať. SuperFreakonomics skáče z konského trusu k indickým ženám. Od schopnosti chicagských prostitútok cenovo diskriminovať klientov po nepriaznivý vplyv Ramadánu na ugandské deti narodené v máji. Levitt a Dubner chrlia lacné riešenia problému globálneho otepľovania, ničivých hurikánov aj zvýšenia bezpečnosti detí počas jazdy autom. Vedeli ste, že je riskantnejšie ísť opitý domov pešo než autom? Vedeli ste, že akademický výskum doviedol ekonóma Leeata Yariva k rozhodnutiu zmeniť si priezvisko?
SuperFreakonomics sa snaží dokázať, že hľadanie prekvapujúcich vysvetlení nie je kratochvíľa na pobavenie čitateľov. Levitt a Dubner napríklad pracovali na projekte odhaľovania teroristov v Británii. Spolu s expertom na stopovanie klientskych podvodov v bankách, ktorý v knihe vystupuje pod krycím menom Ian Horsley. Zadanie bolo nasledovné: Ak Horsleyho algoritmus dokáže nájsť v mori klientskych dát podvodníkov, nemohol by sa použiť na stopovanie samovražedných atentátnikov?
Banková história útočníkov z 11. septembra odhalila niektoré charakteristiky, ktoré ich odlišovali od bežných klientov. Robili napríklad netypicky vysoké jednorazové vklady a potom vyberali peniaze v hotovosti v malých množstvách. Výbery neodrážali tradičnú mesačnú pravidelnosť platieb za nájom, energie, poistenie a podobne.
Zatýkanie po útokoch v Londýne ukázalo, že medzi podozrivými sa nadštandardne vyskytovali študenti bývajúci v prenájme s mobilným telefónom a moslimským menom i priezviskom. Zároveň bolo v porovnaní s typickým bankovým klientom menej pravdepodobné, že majú sporiaci účet, životné poistenie a že vyberajú peniaze z bankomatu v piatok popoludní. Absencia sporenia a poistenia pri samovražedných útočníkoch neprekvapí, bankomaty je možné vysvetliť piatkovými modlitbami.
Problém je, že je jednoduchšie zostaviť bankový profil teroristu spätne, než identifikovať ho vopred. Bohužiaľ, Levitt a Dubner vyvrcholenie neodhalia. Tvrdia, že našli ďalšiu výraznú behaviorálnu charakteristiku vyjadrujúcu intenzitu istej bankovej aktivity. Boli požiadaní o utajenie, a tak ju nazývajú Premenná X. No Horsley pomocou zostaveného algoritmu odovzdal úradom mená tridsiatich bankových klientov, ktorých zvyky kopírovali charakteristiky podozrivých teroristov. Ich ďalší osud je neznámy.
S altruizmom opatrne
Na altruizmus treba dávať pozor nielen v prípade malpy kapucínskej. Možno prekvapujúco, no to najzaujímavejšie v SuperFreakonomics nie sú šokujúce historky. Ale Levittova kritika experimentálnej ekonómie, ktorá je sčasti založená na práci chicagského profesora Johna Lista. Podľa oboch ekonómovia, ktorí obchádzajú nedostatok príležitostí na prirodzené experimenty laboratóriom, robia závažnú chybu.
Jedna z najznámejších experimentálnych hier sa nazýva Diktátor. Základné pravidlá sú jednoduché – jeden z hráčov dostane k dispozícii povedzme dvadsať dolárov a má sa rozhodnúť, koľko z nich dá druhému hráčovi. V rozličných variáciách hru výskumníci opakovali pri rôznych národoch a etnických skupinách. Výsledok bol ten istý. Ľudia dávali peniaze, hoci nemuseli. Ľudstvo nie je sebecké, ale altruistické, hlásili ekonómovia po celom svete.
J. List urobil niekoľko variácií hry, ktoré ukázali, že to nebude také ružové. V jednej z nich mal hráč nielen možnosť dať časť peňazí, ktoré dostal, ale aj vziať druhému jeden dolár. Počet altruistov prudko klesol. Pätina hráčov sa rozhodla zobrať peniaze. Ako poznamenáva J. List, nie je to nič šokujúce: „Ani ja, ani nikto z mojich príbuzných a priateľov (a ich priateľov a príbuzných) nikdy nedostal anonymnú obálku plnú hotovosti. Ako je to možné, keď študenti po celom svete v laboratóriách demonštrujú preferencie anonymne darovať peniaze anonymným dušiam?“
Najlepšie fungujúci trh s darcami obličiek nie je americký, kde je zakázané obchodovať s ľudskými orgánmi. Za posledných dvadsať rokov zomrelo v krajine 50-tisíc ľudí márne čakajúcich na obličku. V Iráne darcom platia tridsať rokov. Na čakacej listine nie je nikto, dopyt je vyrovnaný s ponukou.
Laboratórium nie je reálny svet. Študenti chcú vyhovieť profesorovi. Experimentov sa dobrovoľne zúčastňujú ľudia, ktorí radi pomáhajú. A človeka nezabije, keď z peňazí, ktoré mu padli z neba, daruje inému chudobnému študentovi pár dolárov. Nikto predsa nechce vyzerať ako odľud. Napokon, prečo ľudia dávajú peniaze žobrákom? Lebo to radi robia? Možno. Alebo sa chcú zbaviť nepríjemného pocitu z nepríjemnej situácie? Ani najväčší optimista by toto nenazval altruizmus.
Z lásky k ekonómii
SuperFreakonomics je i svojská pocta laureátovi Nobelovej ceny za ekonómiu Garymu Beckerovi. „Dôležití ekonómovia dlhý čas moju prácu buď ignorovali, alebo ju nemali radi. Mysleli si, že ani nie som ozajstný ekonóm,“ spomína sám Becker, ktorý ekonomickú analýzu preniesol do oblastí ako zločin, drogová závislosť či výnosy a náklady manželstva. Bol to prvý freakonóm na svete, píšu Levitt a Dubner.
Takáto práca si vyžaduje osobnú obetu a milujúcu rodinu. „Od náhodnej známosti som sa dozvedela, že pracujete na štúdii o ekonómii prostitúcie... Chcela som vám dať vedieť, že by som rada pomohla. Vďaka, Allie,“ bolo znenie e-mailu, ktorý jedného dňa dostal Levitt. Manželke a štyrom deťom musel vysvetliť, že v sobotu nebude doma, pretože sa stretáva s prostitútkou. Argumentoval, že osobné stretnutie je dôležité, aby mohol presne zmerať tvar jej dopytovej krivky. Uverili mu.
Gary Becker premenil mnohých kolegov a študentov na freakonómov. Levitt a Dubner úspešne transformujú svojich čitateľov. Aj Allie zanechala predchádzajúcu kariéru. Vybrala sa študovať ekonómiu.
Steven D. Levitt je profesor ekonómie na University of Chicago a nositeľ medaily Johna Batesa Clarka, ktorá sa udeľuje najvplyvnejšiemu americkému ekonómovi mladšiemu ako 40 rokov.
Stephen J. Dubner, ktorý pôsobil ako novinár a editor v The New York Times Magazine, je autor kníh Turbulent Souls (Choosing My Religion), Confessions of a Hero-Worshiper a detskej knižky The Boy With Two Belly Buttons.
