Predvčerom som sa zúčastnil konferencie, ktorej názov by sa skôr hodil na názov divadelnej hry: Slovenské vysoké školstvo – úspech či tragédia? Našťastie, za touto Hamletovskou otázkou nasledovala ešte jedna veta – ako ďalej? Takže som očakával, že účastníci podujatia si okrem celonárodného športu (plakanie nad rozliatym mliekom) nájdu čas aj na konštruktívne návrhy.

Príspevky účastníkov panela, ktorý zahŕňal aj dvoch exministrov školstva a jedného bývalého európskeho komisára, boli zaujímavé, diskusia k nim ešte viac. Napodiv, v zásadných otázkach akoby vládla dosiaľ nepoznaná zhoda (napr. školstvo potrebuje viac peňazí, ale väčší balík ešte nie je zárukou vyššej kvality), ak neberiem do úvahy fakt, že zástupcovia súkromných vysokých škôl sa občas (a znovu) mohli cítiť ako účastníci druhej kategórie.

Samozrejme, z ministerstva školstva sa na konferencii neobjavila ani len upratovačka. Ako vysvetlil Miro Beblavý z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť, zástupcov rezortu nepozvali nie kvôli obave, že by boli podobne ako strana ich šéfa nenažraní, ale z dôvodu, že súčasné vedenie ministerstva jednoducho záujem o diskusiu nemá. Vláda však nakoniec svojho človeka na konferencii mala a neprekvapí, že z rezortu, ktorý je v komunikácii smerom k verejnosti a médiám výrazne „iný“ – z financií.

K spomenutému vrcholu programu (odpoveď na otázku Ako ďalej?) sa účastníci podujatia dostali až v závere a návrhy, o ktorých sa diskutovalo zhrnul M. Beblavý do dvoch bodov: 1. Začať si hovoriť pravdu, 2. Ponúknuť odvážne, ale realistické riešenia na 5-10 rokov dopredu.

Začnem od konca, pretože proti druhému bodu sa nedá čo namietať. Slovenskému vysokému školstvu (ale aj strednému či základnému) chýba vízia, ak nerátam Mikolajove hejslováctvo, ktoré patrí skôr do kategórie zhubných nádorov. Debata o tom, čo sú tie realistické riešenia a či desať rokov nie je málo, by mohla trvať týždeň a ja som ten druh nevyliečiteľného optimistu, ktorý verí, že sa jej raz dožijem.

Prvý bod tiež triafa klinec po hlavičke, ale zatĺcť ho nemôže. Prečo? To slovko „si“ vo vete zavadzia. Rektori slovenských univerzít ani celá akademická obec s hovorením pravdy žiaden problém nemajú. Za zatvorenými dverami. Ale v momente, keď majú povedať na mikrofón napríklad čo si myslia o nápade, prijať do prvých ročníkov ďalších 5 tis. študentov, človek sa musí začať obzerať po toaletnom papieri. (Len na okraj – vzhľadom k nehynúcej atmosfére priposratosti je pre mňa veľkou záhadou, že doteraz sa ešte nikomu nepodarilo slovenské vysoké školstvo vytunelovať. Že to nevyšlo ani Mikolajovi slúži rektorom ku cti.)

Inými slovami, vysokému školstvu chýba otvorenosť – ku konkurencii, v sebareflexii a najmä v komunikácii navonok. Samozrejme, že riešenie súčasného stavu je potom obmedzené na čakanie na osvieteného ministra, ktorí sa trafí do túžob akademikov a vymyslí nejaké everybody-happy riešenie. No, nech mi skúsi niekto vyrátať, aká je pravdepodobnosť, že najbližšie parlamentné voľby takéhoto ministra upečú....

Zhruba v tomto duchu sa niesol môj krátky komentár v diskusii na spomenutej konferencii (veď som vravel, nevyliečiteľný...). A ešte som dodal, že akosi málo sa hovorilo o študentoch, ktorí sú rovnocennou súčasťou vysokoškolského sveta a keď chceme zvýšiť jeho kvalitu, musia byť do toho procesu zapojení, nie vylúčení. Potom to začalo. Muffin z kávou som konzumoval asi pol hodinu, keďže sa pri mne pristavovali rôzni páni a dámy, aby mi stíšeným hlasom povedali, že dobre som hovoril a vinný je ten či onen. No nech si to nechám pre seba. Off-record, aby sme si rozumeli. Nesmeli chýbať ani reči o eŠTéBákoch a vine médií (obžalovaná Smotánka M.), takže niekedy o druhej toho bolo na mňa už priveľa a musel som odísť.

Pozor, príbeh nekončí! O hodinu neskôr som mal rozhovor s rektorom jednej nemenovanej bratislavskej univerzity. Ak počas dvoch hodín nezaznelo z jeho úst off-record aspoň sedemkrát, potom ani raz. Tak som sa ho opýtal, prečo to tak je? Najprv odzneli základné frázy, že načo robiť ramená a každá škola má dosť svojich (sic!) problémov, aby sa vyjadrovala k tým, ktoré sa jej priamo netýkajú. A potom to z neho vypadlo:

- Viete pán kolega, pri schvaľovaní peňazí na investičné projekty to ešte stále funguje tak, že najlepšie je zobrať fľašu slivovice a zaklopať s ňou na tie správne dvere ministerstva.

Nuž a tomu, kto by si otváral ústa viac ako sa patrí, by sa mohlo stať, že jeho pálenka by príslušnému úradníkovi nemusela sadnúť.

Nedokážem posúdiť, koľko je pravdy na tomto vysvetlení off-record fenoménu, ale keď len štipka, je to smutné. No stále platí, že čakanie na garnitúru abstinentov nie je najlepší spôsob, ako fenomén odstrániť.

Tiež si myslím, že problém je niekde inde. Že my sme priposratí do veľkej miery od podstaty. Alebo ako raz napísal Dominik Tatarka „národ večne oslobodzovaný.“ Čakajúci, že problémy vyrieši za nás niekto iný. Možno je naozaj na čase, povedať si pravdu a niečo s tým urobiť.

P.S. Keby sa akademická obec rozhodla, že to nie je dobrý nápad, že ešte počkáme na toho ministra supermana, dávam do pozornosti, že môj dedo páli mimoriadne fajnovú hruškovicu. Ale to len medzi nami, čisto off-record.